Pred jedenástimi rokmi založil Šimon Šicko, spolu s manželkou Luciou a dvoma kamarátmi, firmu Pixel Federation. O dva roky neskôr, začali vyvíjať počítačovú hru TrainStation, ktorá sa stala medzinárodným hitom. Hry z ich produkcie dnes hrá osemdesiat miliónov hráčov na celom svete. Okrem firmy, si Šimon s Luciou založili aj rodinu a spoločne vychovávajú tri deti. Šimon nám úprimne prezradil, v čom je jeho manželka lepšia a ako spolu pomáhajú tam, kde to dáva zmysel.
Máš úspešnú firmu, úžasnú manželku, šikovné deti, cestuješ, športuješ. Dalo by sa povedať, že žiješ americký sen na Slovensku. Ako ty definuješ úspech?
Dávnejšie som sa niekde dočítal, že nič nie je staršie, ako včerajší úspech. Paradoxne, úspech je pre mňa abstraktný, niečo čo neexistuje. Je to pocit na dve až tri sekundy a potom sa človek posunie k novým cieľom. Môj úspech je v tom, že si stále kladiem ďalšie a ďalšie ciele a tie, čo som už dosiahol, ma až tak nezaujímajú. To mi umožňuje ostať rovnaký, ako na začiatku podnikania, lebo ma stále motivujú tie isté hodnoty. Práve keď človek dosiahne pracovný a finančný úspech, tak pochopí, že hodnoty je potrebné hľadať úplne inde.
Spomenul si hodnoty. Ako to je u vás doma? Vyznávaš skôr tradičné hodnoty v rodine alebo si v tomto smere progresívnejší?
Úprimne, keď sme spolu začínali, tak som bol hochštapler a Lucia živila rodinu. Vedel som to akceptovať, takže v zmysle hlavy rodiny, nie som konzervatívny. Teraz, keď ja viac zarábam a generujem majetok, tak to zase prijíma Lucia a sme jednotný tím. V tomto ohľade naozaj neprijímam tradičné role, skôr to riešim tak, ako to život prinesie. Smerovanie výchovy detí určuje na osemdesiat percent Lucia a ja ju len dopĺňam. Som človek, ktorý chce vyhrávať a mať posledné slovo, ale v tejto oblasti som akceptoval, že ona ich pozná lepšie a motivuje ich bez podtónov. Sú ale oblasti, v ktorých som tradičný. Otvorím žene dvere a nedovolím Lucii, napríklad, nosiť ťažké veci. Ona sa síce jeduje, ale pre mňa to nie je otázka emancipácie. Som proste fyzicky silnejší. V tomto sa snažím správať ako chlap a ako gentleman.
Výchovu detí prenechávaš manželke. Akým si otcom?
V oblasti výchovy detí absolútne dôverujem Lucke. Od ideálneho otca mám na sto honov. Podľa mňa rodinu veľmi nezvládam. Mám nejaké dobré vlastnosti a mám aj veľa zlých, a jednou z nich je, že som veľmi netrpezlivý. U nás v rodine má práve Lucia trpezlivosti aj za desiatich a dáva deťom priestor a čas. Takže si myslím, že na veľa miestach vlastne zlyhávam. Uvedomil som si ale, že sú momenty v živote mojej rodiny, kde som užitočný a aj pre mňa majú zmysel. Patrí medzi nich napríklad šport a teším sa aj ako raz budeme s deťmi diskutovať o výtvarnom umení. Je zvláštne, že aj napriek tomu, že som veľmi hravý človek, niekedy sa pristihnem, že deti sú pre mňa až príliš hravé. Aj keď na druhej strane si uvedomujem, že také majú byť.
Lucia dnes vo firme riadi vzdelávanie ako Chief Learning Officer. Hovoríš o dôvere a púšťaní kontroly v súvislosti s rodinou. Ako sa to prenáša do vášho pracovného vzťahu?
Prenáša. Ja verím, že ľudia, ktorí si už niečo preskáču, tak dokážu zhodnotiť, čo naozaj vedia a nie to, čo si myslia, že vedia. Lucka to vie a ja sa o to tiež snažím, takže robí veci, v ktorých je dobrá a firma ich veľmi potrebuje. Vďaka tomu neexistuje priestor na nedôveru, alebo pocit, že je vo firme len preto, že je moja manželka. Jej pridaná hodnota je jednoznačná. Lucka je osoba, ktorej sa ani nedá nedôverovať. Je to človek, ktorý povie veci na rovinu a nehrá žiadne hry.
Darí sa vám oddeliť pracovný život od súkromného?
Niekedy sú obdobia, keď sa to darí viac, niekedy menej. Nedávno sme, napríklad, odkúpili podiely od dvoch spoločníkov a firma prechádzala zmenami. V niektorých veciach musíme byť prísnejší a v strehu, a tak sa niektoré záležitosti prenášajú aj domov a možno aj rázne vysvetľujú. Lucka je veľmi efektívna a dokáže riešiť veci kedykoľvek. Ja častokrát vypnem hlavu okolo desiatej a kľudne jej navrhnem, aby sme už nič firemné neriešili. Takáto priama komunikácia vždy funguje a väčšinou sa snažíme riešiť všetko počas pracovnej doby. Firma je už natoľko dospelá, že si robotu nemusíme nosiť domov.
Ak by Lucia bola CEO, v čom by bola lepšia ako ty?
Určite by bola lepšia v rozvoji ľudí. Má ľudí radšej ako ja. Preto má vo firme na starosti rast a vzdelávanie našich ľudí. Súčasťou práce managera, podľa mňa, sú tri dôležité polohy – riadenie biznisu, rozvíjanie ľudí a vytváranie hodnôt. Biznis by Lucka riadila inak ako ja. Vytvára vo firme iné hodnoty. Pokiaľ ja som zameraný produktovo-kreatívne, ona sa venuje ľuďom a procesom.
Venujete sa vzdelávaniu, dobročinnosti, vyjadrujete sa aktuálnym celospoločenským témam. Je to niečo, čo vychádza z tvojho hodnotového rebríčka alebo to prišlo prirodzene ako nadstavba toho, čo ste dosiahli a ako sa, podľa teba, má správať úspešná firma?
Môj dedko bol právnik, skladateľ a spisovateľ a síce som ho nepoznal, ale stará mama mi o ňom povedala, že on sa bol schopný v zime vrátiť bez kabáta, lebo ho niekomu daroval. Možno je v tom teda genetika, ale myslím, že tak ako som netrpezlivý, tak rovnako som nikdy nikomu nič nezávidel. Práve naopak, teším sa, ak sa niekomu darí a vôbec nemám problém sa podeliť. Neviem, či v tom smere robím dosť, ale je to pre mňa jednoduché. Bolo by to možno cnostnejšie, ak by to bolo pre mňa ťažké, ale vnímam pomoc ľuďom veľmi prirodzene. Hovorí sa, že ryba smrdí od hlavy. Som nesmierne rád, že ľudia vo firme majú podobný názor ako my a sami robia zbierky, či už oblečenia alebo finančnej pomoci. Mám dokonca pocit, že „zet“ a miléniová generácia vníma potrebu pomôcť tak, ako umývanie zubov. Toto sa mi na nich páči. V Kalifornii sa pomoc iným pokladá za občiansku povinnosť a nikto z toho nerobí vedu. Žijeme iba jeden život na jednej planéte a mali by sme sa deliť.
Spomenul si, že obdivuješ aktivity Billa Gatesa v treťom sektore. Vytvára aj Pixel Federation takúto systémovú hodnotu?
Ako firma robíme niektoré veci ad hoc. Napríklad nedávno nás oslovila jedna žena v Rusku, ktorá sa hráva naše hry, tak sme jej poslali peniaze. Snažíme sa ale hlavne o systémovú pomoc a z nášho pohľadu je práve vzdelávanie oblasťou, kde sa takáto systémová investícia zúročí. Dávame si pozor, aby sme nerobili všetko, ale použili naše prostriedky tam, kde to dáva zmysel. Podľa mňa to nerobíme nejako nadštandardne a na Slovensku sú vo filantropii firmy a jednotlivci, ktorí toho robia viac a lepšie. Obdivujem v tom, napríklad, pána Srholca.
Prečítajte si aj recenziu knihy Lukáša Luka.
Aké tri rady by si dal začínajúcim podnikateľom alebo ľuďom, ktorí si chcú naplniť svoj sen?
Nech si to dobre rozmyslia, lebo v realite je to oveľa ťažšie ako si človek myslí a je ochotný pripustiť vo svojich predstavách na začiatku. V podnikaní je dôležitých niekoľko vecí a tou prvou je správna vízia. Ak má človek vo svojom srdci víziu – či už potrebuje robiť to, čo miluje alebo má nápad ako vylepšiť niečo, čo nefunguje – potom nastupuje rozum, aby zhodnotil, či jeho vízia má aj biznis potenciál. Ak je vízia úprimná, tak človek musí vytrvať. Práve výdrž je najdôležitejšia vlastnosť v podnikaní. Vďaka vytrvalosti, človek nehodí flintu do žita pri štvrtom zlyhaní, ale snaží sa ďalej. A do tretice je dôležitá agilita. Startupy majú výhodu agility. Ak smerujete za svojou víziou a zistíte, že to nie je správna cesta, musíte byť agilný. Práve táto schopnosť aj nám, v Pixel Federation, niekoľkokrát zachránila krk. Cieľ sme síce mali ten istý, ale agilita s výdržou nám pomohli ten cieľ dosiahnuť.
Aké chyby podľa teba robia podnikatelia, ktorí rozbiehajú svoj biznis?
Keď stretávam začínajúcich podnikateľov, ktorí hľadajú investície, tak sa pozerám na dôveryhodnosť tímu, či majú dobrý nápad alebo produkt. Keď nájdem zapáleného človeka, skúmam, či je ochotný trochu upustiť od toho, ako si on cestu vysníval. Ak to nedokáže, tak to celé zabije. Ľudia, ktorí vedia byť agilní, prežijú. Okrem toho, myslím, že veľa ľudí robí chybu v tom, že nerozprávajú o tom, čo robia. V Googli to volajú pre-prototyp. Čiže ešte skôr ako začneš, tak si nápad verifikuješ s potenciálnou cieľovou skupinou a potom zistíš, či vieš napríklad predávať špagety v McDonalde. Najprv ľuďom ukážeš len obrázok. Nebudeš mať ešte reálny produkt, len si budeš robiť čiarky, koľko ľudí prejaví záujem. V neposlednom rade, je potrebné si napísať ciele a veľmi konkrétne a číselné očakávané výsledky. Budovanie know-how funguje na tom, že si viete porovnať rozdiel medzi plánom a realitou. Môžete tak od začiatku rozmýšľať strategicky.
Kto ťa inšpiruje? Máš vzor, či už v biznis alebo v tom osobnom svete?
Nemôžem povedať, že by ma inšpiroval len jeden človek. Na niekom môžem obdivovať isté črty, ale zároveň sa mi niektoré jeho kvality nepáčia. Napríklad Steve Jobs ničil životy ľudí a to nie je cesta, ktorou by som ja chcel ísť. V tom ho určite neobdivujem. Jeden z najväčších žijúcich géniov je, podľa mňa, Bill Gates. Svoje záujmy v treťom sektore riadi extrémne dobre a systémovo. Keby som si mal vybrať dizajnéra, tak si vyberiem Jobsa, ale ak by som hľadal skutočného lídra, tak je to určite Gates. Vyberám si od ľudí veci, ktoré pokladám za dôležité. Napríklad Peter Thiel, spoluautor knihy Zero to One, bol oslavovaný a teraz ide robiť poradcu prezidentovi Trumpovi. To je podľa mňa chyba, ale nebudem kvôli tomu negovať všetko, čo dokázal. V niečom je vzor a v niečom určite nie. Mám rád ľudí, ktorí stoja pevne nohami na zemi. Fenomenálni sú aj Sergei Brin a Larry Page a to ako dokázali snívať vo veľkom a vybudovať Google.
Poznáš takých ľudí aj u nás na Slovensku?
Vážim si ľudí, ktorí vedia počúvať. Napríklad Vladovi Bužekovi podľa mňa nesiaham ani po päty, ale keď hovorím, tak ma počúva. Spomenul som už Antona Srholca, ktorý je pre mňa ľudský vzor. Páni z Esetu vybudovali niečo unikátne a zostali ľuďmi. Oni sú pre mňa obrovské vzory. Nakoniec Pixel Federation by tu bez nich ani nebol. Určite aj Michal Štencl zo Sygicu. Je to staršia firma ako naša, ale Miša si veľmi vážim a myslím si, že je super talent a dokázal niečo výnimočné. To sú moje miestne vzory.
Máš pri svojej práci a rodine aj čas na relax? Ako relaxuješ?
Boli sme nedávno na prednáške neurológa, ktorý vysvetľoval ako mozog najlepšie relaxuje pri meditácii – stave, keď na nič nemyslíme. Ja tento stav dosahujem pri športe. Mám veľmi rád kite surfing, behám a bicyklujem. Šport skutočne aktívne vyhľadávam práve preto, aby som na nič nemyslel a vypol hlavu. Okrem toho sa už dlho hrávam počítačovú hru, hokej, a paradoxne pri nej už ani nerozmýšľam, len sa uvoľním a hrám. Filmy a knihy sú super, ale neviem pri nich oddychovať. Väčšinou čítam literatúru faktu a ide mi vtedy hlava na plno. Čítam a prichytím sa, že si robím poznámky a vlastne pracujem.
