Október je pre mnohých mesiacom, keď sa príroda pomaly ukladá na odpočinok. Listy menia farbu, dni sa skracujú a svet akoby sa stával mĺkvejším. Pre niektorých rodičov je však tento mesiac ešte tichší – nesie so sebou spomienky na tie najťažšie chvíle, ktoré si človek dokáže predstaviť.
Október je totiž mesiacom povedomia o tehotenskej strate a strate dieťaťa v novorodeneckom období.
Strata, o ktorej sa málo hovorí
Podľa odhadov odborníkov sa každé štvrté až piate tehotenstvo končí stratou plodu. Vo väčšine prípadov ide o skoré štádiá tehotenstva, no nie zriedkavo sa tragédia udeje aj v pokročilejších fázach, počas pôrodu či krátko po ňom. Bez ohľadu na to, v ktorom okamihu k strate dôjde, bolesť rodičov je obrovská, priam paralyzujúca. Nie je to len strata budúceho života, ale aj predstáv, plánov, snov. Svet akoby na čas prestal existovať.
Rodičia, ktorí stratili dieťa, však často ostávajú v tichu zo strachu, že ich bolesť nebude pochopená, že ich smútok je „príliš”, alebo že svet už očakáva, že pôjdu ďalej.
Ale o takejto strate sa hovoriť musí. Nielen preto, aby sa zmiernil pocit osamelosti, ale aj preto, aby sa spoločnosť naučila, že aj krátky život má hlboký význam. Každé dieťatko, bez ohľadu na to, koľko dní dýchalo, koľko vážilo, alebo či sa vôbec narodilo živé, bolo milované.
Ako môžeme pomôcť
Nie vždy vieme, čo povedať rodičom, ktorí stratili dieťa. Pravdou je, že niekedy netreba hovoriť nič. Stačí byť, počúvať, podržať za ruku, dovoliť si slzy.
Podpora však môže mať mnoho podôb – od zdieľania spomienok, cez účasť na symbolických pochodoch či zapálenie sviečky, až po podporu organizácií, ktoré pomáhajú rodinám po strate dieťaťa.
Keď systém mlčí
Rodičia, ktorých zasiahne takáto udalosť, sa na Slovensku väčšinou ocitajú v priestore, kde chýba nielen pochopenie, ale aj praktická pomoc. Lekári sú preťažení, nemajú čas venovať sa psychickým potrebám rodiny. Často sa stáva, že v najťažších chvíľach nedostanú dostatočné informácie o možnostiach, rozhodnutiach a úkonoch, ktoré musia urobiť v krátkom čase po strate.
V pôrodniciach zriedkavo existujú priestory, kde by sa rodičia mohli v súkromí a dôstojne rozlúčiť so svojím bábätkom. Niektoré pohrebníctva zas nemajú skúsenosť s prípravou poslednej rozlúčky pre dieťatko, ktoré sa nenarodilo živé. A pritom práve tieto prvé chvíle po oznámení smrti bábätka a rozhodnutia, ktoré rodičia robia v nasledujúcich hodinách či dňoch, majú zásadný vplyv na to, ako budú svoju stratu neskôr zvládať.
Život v tichu
Smútočná cesta sa nekončí odchodom z pôrodnice s prázdnou náručou. Práve vtedy väčšinou začína tá najťažšia etapa. Rodičia sa vracajú do prostredia, ktoré nevie, ako reagovať na ich bolesť. Sociálne siete im pripomínajú svet, ktorý beží ďalej. Smútok sa prelína s vinou, strachom, hanbou a tichom, pretože o smrti sa u nás stále nerozpráva.
Niektorí sa pokúšajú zvládnuť stratu sami, iní hľadajú oporu v partnerovi, rodine či priateľoch. Ale ak sa podpora nenájde, smútok môže prerásť do hlbokej krízy, izolácie, problémov vo vzťahu či dlhodobých psychických ťažkostí.
Pomoc existuje
Aj u nás na Slovensku už existujú organizácie, ktoré sa rodičom po strate bábätka snažia podať pomocnú ruku. Jednou z nich je OZ Tanana, občianske združenie, ktoré vzniklo práve z potreby sprevádzať rodiny na ich ceste smútkom. Ich cieľom je, aby rodičia v prvých momentoch po strate neostali sami. Aby mali potrebné informácie, dôstojné podmienky a podporu odborníkov.
OZ Tanana ponúka konzultácie, sprostredkuje kontakt so psychológmi a odborníkmi na spracovanie traumy a zároveň sa usiluje o zlepšenie materiálneho aj personálneho vybavenia pôrodníc na Slovensku. Ich snahou je, aby téma perinatálnej straty prestala byť tabu, aby sa o nej hovorilo s rešpektom, empatiou a odbornosťou.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Pre všetkých rodičov, ktorí stratili svoje dieťatko…
Vaša bolesť je skutočná. Vaše dieťa bolo milované. A vaša láska k nemu nikdy nezmizne.