Stojím netrpezlivo pri pokladni v potravinách, čas beží a ja nie a nie dostať sa na rad. Už som spočítala nielen všetky okná, všetkých ľudí, ale asi už aj všetok tovar v predajni. Ja viem, že pokladníčka je brigádnička. A viem aj to, že je „iba v práci“.
No to sme aj my. Len tak som si odbehla cez obednú pauzu na rýchly nákup. S takýmto siahodlhým obedom som fakt nepočítala. Nikto ma nevaroval. Ani moji šéfovia nie.
Z mojich pracovných úvah ma vyrušil výkrik. A nielen mňa. Určite sa otočili všetci zákazníci v potravinách a v tej chvíli zabudli, na čo tam vlastne prišli. Dokonca aj unudená pokladníčka svoje spomalené tempo na okamih prerušila.
„Ahooooj, Oli!“
S obrovský šarmom a ešte väčším hrmotom sa ku mne blíži sestra mojej spolužiačky zo základky. Andrea. Nizučká, krátkovlasá brunetka plnších tvarov. Tí, ktorí si ju doteraz nevšimli, práve dostali šancu. Aj keď o ňu vôbec nestáli. Hoci som sa snažila tváriť nenápadne, v tej chvíli to bolo nemožné. Andrea pokračovala vo svojom monológu:
„Dávno som ťa nevidela. Ako sa ti darí? A čo deti? Poslúchajú? Už musia byť veľké, že?“
Toto drobné žieňa ma zahrnulo lavínou otázok, na ktoré vlastne ani nečakalo odpoveď. Ja som sa len potichu usmievala a trpezlivo čakala na možnosť odpovedať aspoň na jednu z nich. Misia nemožná. Rad pri pokladni sa stále nehýbal, a tak otázky pribúdali. Zhlboka som sa nadýchla a pokúsila sa podať skrátenú verziu môjho života.
„Ahoj Andrejka. U nás je všetko po starom.“
Viac som toho nestihla povedať. A to som si o sebe myslela, že som výrečná. Omyl. Andrea pokračovala:
„Neuveríš, čo sa ale stalo mne. Pred mesiacom som oslavovala päťdesiatku. Mala som menšiu oslavu s kamoškami v meste. V tom novom podniku. Bolo to super! Trošku pridrahé, ale stálo to za to. Tancovali sme, spievali. Hrali mi na želanie pesničky z mojej mladosti. Všetkým sa to páčilo. Aj barman pochválil môj výber hudby. Už dávno som sa tak nezabavila. Taká žúrka, že som o tom ani deťom nemohla povedať.“
Kým sa nadýchla, rýchlo som využila príležitosť a z monológu sa snažila vytvoriť dialóg.
„Vôbec na päťdesiat nevyzeráš. Asi máš preklep v občianskom.“
„Ďakujem, Oli. Si fakt zlatíčko.“
„Je skvelé, že si to tak roztočila v tom bare. Musela to byť riadna zábava.“
Andrea pohľadom skontrolovala okolie, stlmila hlas, konečne, a pokračovala:
„Veru aj bola. Ale až do chvíle, kým sa moja staršia dcéra nevybrala do mesta oslavovať osemnástku. A hádaj, čo? Do toho istého podniku. Katastrofa!“
„Prečo?“
„Ona mi začala doma rozprávať, aký cool podnik pre mladých to bol. Dídžej bol mega super. Ale sa im posťažoval, že nedávno musel hrať pesničky z praveku na dôchodcovskej oslave. To bola nekonečná chvíľa hrôzy, kedy som sa cítila aj na sedemdesiat. Ešteže som dcére o mojej oslave nepovedala. Vraj pesničky z praveku!“
Nedokázala som zadržať smiech. Aj pán v obleku predo mnou sa chichoce. Slzy mi tečú po tvári a cestou zobrali aj trochu maskary. Asi tiež vyzerám na pár rôčkov viac. Vtedy sa už aj Andrea začala smiať. Nahlas a od srdca. Ako to len ona vie. Jej smiech je nákazlivý ako chrípka. Postupne sa pridávali aj ostatní. Trvalo chvíľu, kým som sa dosmiala a pokúsila sa ju poľutovať.
„Andrejka, je skvelé, že s osemnásťročnými držíš krok. Aj rytmus. Vybrali ste si rovnaký podnik, rovnakú zábavu. To znamená, že ideš s dobou. To nemôže o sebe hocikto povedať. A je dobré, že s dcérou nemáte vo všetkom rovnaký vkus. Napríklad v hudbe. Predstav si, že by ste mali rovnaký vkus na mužov.“
Andrea sa opäť pustila do smiechu.
„Máš pravdu. Hneď sa cítim lepšie, ďakujem.“
Vyobjímala ma a rýchlo vyložila nákup na pult. Nikomu nevadí, že sa predbehla. Veď všetkým spríjemnila čakanie, a to je najdôležitejšie.
