Umelci zvyknú svojimi dielami vyjadrovať väčšinou ich osobné pocity či názory. Niekedy však nevidíme hneď ich pravý význam a až po jeho odhalení nám to celé dáva zmysel. Pri pohľade na výrobky od Mgr. art. Veroniky Trnkovej sa môžete aj červenať, no keď pochopíte, prečo „vyzlieka“ svoje diela, jej myšlienka sa vám zapáči.
V rozhovore s Veronikou sa dočítate:
- aká bola jej cesta k umeniu,
- akým technikám sa venuje,
- čo a prečo najčastejšie zobrazuje vo svojich dielach,
- prečo vyzdvihuje tému sebalásky a aký má pre ňu význam,
- ako jej diela vníma verejnosť.
Umelkyňa a láska k umeniu
Študovali ste na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Bola to jasná voľba?
Nebola to úplne jasná voľba. Hlásila som sa aj na vizuálnu komunikáciu na VŠVU, kde som však neuspela. Preto som nastúpila na dizajn na Technickú univerzitu v Košiciach (TUKE). Keďže som umenie a dizajn študovala už na strednej škole (ŠUPKE), vedela som, že sa chcem zamerať na vizuálnu komunikáciu. Na TUKE som musela prejsť aj inými ateliérmi, ako napríklad produktový dizajn. Bola to ale zaujímavá skúsenosť a veľa som sa vďaka tomu naučila. Tiež som sa zúčastnila programu Erasmus+ v Krakove na Akadémii výtvarných umení. Tam som si okrem vizuálnej komunikácie vyskúšala aj ateliér alternatívneho dizajnu, kde sme pracovali so slamou. Štúdium som ukončila pod vedením Sama Čarnokého a výsledkom mojej diplomovej práce sú tri časti body positive zinu Dvojitý úsmev.
Kedy ste v sebe objavili lásku k umeniu?
K umeniu som mala blízko už v detstve. Vždy som rada kreslila a maľovala. Pamätám si, že v škôlke aj doma som kreslila denne. Okrem toho ma vždy zaujímali ručné práce ako vyšívanie, štrikovanie a podobne. Ale spomínam si aj na svoje prvé „keramické výtvory”, ktoré boli vlastne len kôpky blata na kameni.
Tvoríte predovšetkým ilustrácie a keramiku. Čo preferujete viac, kreslenie či modelovanie?
Tvoríte predovšetkým ilustrácie a keramiku. Čo preferujete viac, kreslenie či modelovanie?Je pre mňa náročné vybrať si, čo preferujem viac. Pri ilustrácii často siahnem po tablete a tvorím digitálne. Preto je pre mňa keramika absolútnou psychohygienou, kedy sa odpútam od displeja. Ideálne je pre mňa, keď môžem prepojiť oba tieto procesy. Čiže vytvoriť keramický produkt a následne ho dekorovať kresbou alebo maľbou. Snažím sa však vracať aj k tradičnej kresbe či tradičným tlačiarenským technikám ako je linoryt. Sú to ale len skice a pokusy, nie skutočné diela alebo produkty. Tie vytváram skôr v mojej dielni alebo v digitálnom svete.
K vašim najpútavejším výtvorom patria keramické výrobky, ktoré ste sústredili do kolekcie s výstižným názvom „Cicky“. Prezraďte nám, o čo presne ide a aký význam majú prsia vo vašej tvorbe?
Ženské prsia sú pre mňa symbolom ženskosti. Je to časť tela, ktorá je na ženách často komentovaná, kritizovaná, tabuizovaná. Stal sa z nej fetiš a zároveň symbol v reklame. Cicky sa snažia povzniesť nad cenou ženy v spoločnosti a konfrontovať sexizmus vo verejnom priestore. Chcú povzbudiť ženské sebavedomie a podporiť výnimočnosť a prirodzenosť. Ja sama mám veľké prsia. A už od desiatich rokov, kedy mi začali rásť, som sa stretávala s komentármi, či dokonca posmeškami. Bolo pre mňa preto náročné prijať svoje telo. Dnes je to už menej časté. Ale stále mám problém na tieto komentáre a otázky reagovať. Vďaka svojej keramike môžem na komentár „pekné cicky” odpovedať: „Vďaka, sama som ich vyrobila.”
Kedy vznikla myšlienka pridávať šálkam, miskám či kvetináčom ženské prsia? Pamätáte sa, ako vznikol prvý takýto kúsok?
Najprv vznikli „cicky“, až potom keramika. Cicky boli prvotne náušnice zo samoschnúcej hliny a neskôr z polymérovej hmoty. Vždy som ale chcela skúsiť aj tvorbu s hlinou, a preto som u Katky Bajkayovej absolvovala keramický workshop.
Tento materiál ma tak očaril, že som si ihneď objednala hlinu a začala tvoriť. V tom čase už boli keramikárky, ktoré tvorili prsnaté nádoby a ja som sa nimi nechala inšpirovať.
Prečítajte si: Umelkyňa Zuzana Badinská: Život je príliš krátky na to, aby som nerobila to, čo milujem a nezabávala sa pritom
Nie každému sa môže páčiť nahota v umení. Chce to aj istú dávku odvahy prezentovať ľuďom niečo, čo sa vymyká bežným dielam. Zrejme jej máte dosť. Ako by ste charakterizovali seba ako umelkyňu?
Nepovažujem sa za veľmi odvážneho človeka. Som skôr opatrná a svoje kroky a akcie si vždy premyslím. Som veľký overthinker. Zároveň som ale autentická a myslím, že hovorím veci na rovinu. Nemám rada pretvárku. Táto stránka sa pravdepodobne prejavuje aj v mojom umení. Je pre mňa jednoduchšie vyjadrovať svoje pocity a názory cez vizuálne umenie než slovne. Typické sú pre mňa hlavne farby, biomorfné tvary. V mojich dielach sa opakujú témy sebalásky, telesnosti, ženskosti, ale aj humoru a irónie. Mám rada využívanie symbolov, rastlín, ale aj štruktúr, ako je napríklad mriežka.
Vašou tvorbou teda poukazujete na potrebu sebalásky a vyššieho sebavedomia. Čo pre vás znamená sebaláska?
Je to pre mňa veľmi osobná téma. Už od detstva som bojovala s pocitom menejcennosti. Vždy som sa snažila naplniť očakávania spoločnosti. Od základnej školy som bola na diétach. Postupne som sa stala závislou na počítaní kalórií a každodenných tréningoch. Dnes na seba už nie som taká prísna, a to práve vďaka sebaláske.
Zmenila som svoj postoj vďaka mnohým „selflove” influencerkám, ako Dana Suchow alebo Bodypositive Panda. Sebaláska má dnes už veľa podôb, pre mňa sa to pretransformovalo skôr v sebaakceptáciu. Neznamená to, že som ľahostajná k svojmu zdraviu a kondícii. Práve naopak. Chcem pre svoje telo a dušu len to najlepšie, pretože verím, že si to zaslúžim. Akceptujem to, aká som. Tento prístup sa snažím prezentovať aj vo svojej tvorbe.
Ako vnímajú ľudia vaše smelé výtvory? Stretli ste sa už s nejakou zaujímavou poznámkou či dokonca kritikou?
Reakcie sú rôzne. Vidím ich hlavne počas remeselných marketov. Niektorí ľudia okamžite chápu môj zámer a vnímajú moje produkty pozitívne. Iní sa smejú, pohoršujú. Veľmi pekne a prirodzene na ne však pozerajú malé deti. Nie je to pre nich smiešne ani erotické.
Viacero ľudí už vlastní niektorý z vašich originálnych kúskov. Pravdepodobne sú vašimi zákazníčkami skôr ženy. Alebo zvyknú nakupovať aj muži?
Sú to skôr ženy, alebo ich kupujú muži pre svoje ženy, či priateľky. Občas sa ale stáva, že ich kupujú aj ženy pre svojich kamarátov, ockov, dedkov. Vtedy je trochu náročné nájsť kúsok, ktorý by bol na to vhodný. Vždy hovorím, že „moje Cicky” sú tvorené ženou pre ženy. Preto sú skôr v jemných farbách, romantizované, zdobené kvetinami či srdiečkami. Snažím sa z nich nerobiť sexuálny objekt.
Je celkom bežné, že zákazníci žiadajú kreatívcov, aby im zhotovili výrobok podľa vlastnej predstavy. Oslovil už niekto aj vás s takouto požiadavkou? Ak áno, išlo o niečo nezvyčajné?
Áno. Tvorila som pár cicušiek na zákazku. Jedna klientka mi napríklad poslala fotografie mojich už zhotovených produktov a podľa nich som vytvorila veľkosti a tvary, ktoré ako ona sama povedala, sedia na ňu a jej kamarátky. Ďalšia klientka bola odvážnejšia a poslala mi fotografie svojho poprsia z rôznych uhlov. Takéto produkty však vytváram len zriedka. Je to pre mňa stresujúce, keďže pri keramike ide o zdĺhavý proces a kedykoľvek sa niečo môže pokaziť. Mám predtým veľký rešpekt.
Prečítajte si: Výtvarníčka Ľubica Lintnerová: Moje obrazy sú veselé, majú príjemné farby a neiritujú
Premýšľate aj nad ďalšou nevšednou kolekciou s posolstvom?
Úprimne, nad svojou tvorbou takto nepremýšľam. Keď mám pocit, že mám čo povedať, tak to dám von. Občas niečo vytvorím a ľudia sa k tomu ani nedostanú, lebo sa mi to nezdá dosť dobré. Vo svojej tvorbe som stále perfekcionistka, aj keď sa na tom snažím pracovať. Veľa mojich nápadov vzniká aj náhodne. Jednoducho začnem tvoriť, niečo vznikne, to ma inšpiruje k ďalšiemu kúsku, až nakoniec vznikne čosi úplne iné. Rada by som ale ostala pri témach, ktoré sú mi blízke. Len sa mení forma.
