Inšpiratívna výtvarníčka Ľubica Lintnerová svoje obrazy porátané nemá, ale namaľovala ich už viac ako tisíc. Zo Slovenska vycestovali k novým majiteľom do rôznych kútov sveta a objaviť ich môžete na každom kontinente. Talentovaná umelkyňa, mama, babka, ale najmä nesmierne optimistická žena oslávila krásne jubileum a chce si „patlať“, dokedy sa bude dať.
V rozhovore pre Akčné ženy Ľubica Lintnerová prezradila:
- či maľuje od malička,
- či sa inšpiruje pri svojich olejomaľbách starými majstrami,
- čo najradšej maľuje a v akých farbách,
- či má rituály pri tvorení,
- ako vníma svoj vek a či jej niečo chýba ku spokojnému životu.
Nezameniteľný umelecký rukopis
Odkedy maľujete?
Maľujem úplne od detstva. Ako ročná som dostala ceruzky a ako trojročná som už používala na maľovanie aj akvarel. Ale vlastne som mala dve úchylky. Jedna bola kreslenie a maľovanie a druhá zvieratká. No a ono mi to zostalo dodnes.
Ako táto kombinácia vznikla?
Asi tak, že keď ma chceli moji rodičia odtrhnúť od výkresov, vyhnali ma na dvor. Žili sme na dedine a zvieratiek sme mali až až. Ale ja som potom z dvora nechcela ísť dovnútra. No, nejako to už naši napokon so mnou zvládli. Takže si celý život žijem v takýchto dvoch extrémoch.
Máte predkov, ktorí mali umelecké nadanie?
Môj starý otec, ktorý bol Banskobystrickým richtárom, kreslil. Ale iné výkresy. Navrhoval mnoho domov po našom meste a kreslil naozaj pekne. Mal aj nádherné písmo, to som však po ňom nezdedila. Píšem doslova strašidelne.
Maľbu ste aj vyštudovali alebo ste samouk?
Mám strednú školu so zameraním na umeleckú keramiku, ale čo sa maľby týka, tú som sa učila viac menej sama. Keď som začala chodiť na sympóziá, aj som sa učiteľov a profesorov výtvarnej na vysokých školách pýtala, čo ako urobiť, ale oni mi väčšinou poradili, aby som maľovala tak, ako to cítim. Tvrdili, že ak by mi radili, stratím svoj rukopis, a to by bola škoda, lebo ho mám vraj jedinečný.
Prečítajte si: Riaditeľka Divadla Štúdio tanca Lucia Kašiarová: V súčasnom tanci sú si muž a žena rovní
Tak v tom mali určite pravdu. Vaše diela sú výnimočné. Hneď je všetkým jasné, že sú vaše. Inšpirovali ste sa pri olejomaľbách starými majstrami?
Vydala som sa skutočne len vlastnou cestou. Snažím sa po nikom neopičiť a dokonca sa aj nerada pozerám na cudzie obrazy na plátne. Pravdaže vnímam aj diela tých najvýznamnejších a aj moderné, dnešné, ale nechcem, aby ma ovplyvňovali. Ja si „patlám“ po svojom.
Maľuje miesta s dušou
Témou vašich obrazov je Banská Bystrica. Čo ešte na vašich obrazoch nájdeme?
Všetko, čo milujem. Ja maľujem to, čo mám najradšej. A keďže aj Banskú Bystricu milujem, musí na mojich obrazoch byť. Ale rovnako rada mám aj Štiavnicu, no aj iné mestá. Napríklad Prahu alebo celkovo európske mestá. Maľovala som aj obrazy pre bangladéšskeho šacha. Jednoducho maľujem mestá, kde som niečo pekné zažila alebo mi tam žijú priatelia. Miesta, ku ktorým mám zvláštny vzťah.
A čo krajinky?
Nie som krajinková, to nie. Ale portréty svojich predkov som si „napatlala“, pretože ich milujem a chcem, aby tu boli so mnou. Ale aj ich som vytvorila takým svojím surrealistickým štýlom. No najviac ma baví hrať sa s budovami, s architektúrou. A namiesto postavičiek radšej používam myšičky a mačičky. Sú mimoriadne fotogenické.
Kedy určite netvoríte?
Keď som smutná. Keď je mi veľmi ťažko. Vtedy absolútne nemôžem tvoriť. Sú aj výtvarníci, ktorí tvoria v smútku, ale myslím, že je to na tých obrazoch cítiť. A ja nechcem z mojich obrazov šíriť depresiu. Maximálne nostalgiu alebo tajomno.
Takže vaše obrazy nie sú smutné?
Určite nie. Mám rada obdobie mesačného svitu, to sú tie moje modré obrazy, a občas mi niekto povie, že na neho pôsobia smutne. No ale čo je smutné na krásnej mesačnej, a ešte k tomu letnej noci, keď svietia hviezdy a celý svet osvecuje mesiac do modra? Mesačné noci sú neskutočne krásne.
Modrá je teda vaša obľúbená farba. Sú aj iné, ktoré rada používate?
Tmavomodrú mám veľmi rada, áno, ale zbožňujem aj jesenné farby. A neobľubujem ostré výrazné farby, aj keď používam tiež červenú, zelenú a žltú. No najviac používam okrové farby.
A čo váš inšpiruje?
Inšpiruje ma vlastne všetko. Otvorím sociálne siete, vidím nejaký vtip, status alebo počujem niekoho niečo rozprávať. Aj keď pozerám dokumenty o vesmíre a o vede, tiež sú mojou inšpiráciou. Inšpirácie sú všade.
Máte nejaké rituály pri „patlaní“?
Pri maľovaní musím byť sama. Je len veľmi málo ľudí na svete, pred ktorými viem tvoriť, lebo so svojimi myšlienkami musím byť osamote. Nič ma nemôže vyrušiť. O obraze totiž premýšľam, keď na ňom robím. Skice si vytváram v hlave. Celá moja hlava je nabitá obrazmi a obrázkami a výjavmi, tak sedím a pozerám na obraz. Popritom rozmýšľam, že teraz dám toto sem a toto tam. Rozvrhnem si to farebne a tvorím. Preto sa to volá tvorba. Výtvarno je o tom, ako sa mu otvoríte, a o fantázii. A práve preto pri maľovaní potrebujem pokoj.
Keďže potrebujete na tvorbu svoj pokoj a čas, ako sa vám darí maľovať pod tlakom, na zákazku?
Najlepšie mi je, keď sa môžem odviazať. Tam dám muchu, tam komára, do rohu modlivku zelenú, ale keď je to zákazka a povedia mi klienti, necháme to na vás, som v napätí. Bojím sa, či sa bude obraz páčiť. Takže na zákazku robievam, ale ak klientov nepoznám, je to pre mňa ťažké. Neviem, ako zareagujú. Sú aj výtvarníci, ktorí vôbec zákazky nerobia. Povedia, tú máte obrazy, vyberte si, ktorý vás osloví. Ale zase na druhej strane mám aj takých stálych zákazníkov, ktorí si na mojich obrazoch vybudovali závislosť. Kúpia jeden, potom ďalší a onedlho ďalší. Sú šialenci, ktorí majú aj viac ako 20 mojich diel.
Prečítajte si: Divadelníčka a dramatička Iveta Škripková: Rodová nerovnosť je v nás hlboko zakorenená
Ste na maľovaní závislá aj vy?
No, ja závislá som. Keď deň dva „nepatlám“, mám výčitky. Cítim sa zle. Potrebujem svoj svet, ponoriť sa do príbehov, olejových farieb a do celej tej atmosféry. A na každom obraze je samozrejme moje DNA, ale aj DNA mojich zvierat. Niekedy musím krvopotne vyťahovať z obrazov chlpy alebo perie od papagája Lojza.
Spomínali ste, že ste maľovali aj pre bangladéšskeho šacha. Boli to obrazy na objednávku? Mali ste asi rešpekt…
Tak táto spolupráca bola naozaj rarita. Dal si u mňa namaľovať hneď niekoľko obrazov, ale ten prvý mi trval 2 roky, kým som ho dokončila. Boli to výjavy z jeho detstva, jeho súrodenci, dvor, veľa detailov. Dosť som sa vytrápila. Ale tie ďalšie šli už ľavou zadnou. Už som vedela, čo si môžem dovoliť.
Výtvarníčka, mama, babka
Kde môžeme vaše obrazy vidieť naživo?
U mňa doma. Môj domov je aj môj ateliér. Ale teraz sú vystavené aj v Štátnej opere v Banskej Bystrici, z čoho som nadšená. Mnohí mi hovoria, že moje obrazy sú naživo oveľa krajšie ako na fotkách. Tak si pri všetkej skromnosti dovolím povedať, že naživo skutočne očaria.
Hoci máme pocit, že ste žena bez veku, predsa len oslavujete krásne životné jubileum…
Vôbec nemám problém s mojím vekom. Som čerstvá šesťdesiatnička, a hoci to necítim, okolo zrkadiel chodím veľmi rýchlo. Ale duševne a fyzicky sa cítim naozaj super. Mám krásne vnúčatká, super syna, nevestu, ešte aj maminku. Som naozaj spokojný človek.
Ako trávite čas s vnúčatkami? Aj spolu maľujete? Zdedili po vás umelecký talent?
Chodia ku mne každú nedeľu. Voláme to Nedele u babinky. A áno, skúšali sme párkrát niečo maľovať. Dala som im stojany, štetce a farby, ale musím priznať, že teda talent po mne nepodelili. Ale to je v poriadku. Ako by to vyzeralo, keby boli všetci ako Lintnerová? Práve v pestrosti je krása. V tom, že každý vie robiť niečo iné. To je život.
Chýba vám niečo vo vašom spokojnom živote? Máte nejaké nesplnené sny?
Zvláštne želania alebo túžby vlastne ani nemám. Chcem si „patlať“ dokedy sa bude dať, kým mi bude slúžiť ruka a zrak. A žiť normálnym, úplne normálnym životom. Proste slušne žiť.
Prečo by sme mali mať vaše obrazy na našich stenách?
Pretože sú veselé, vyvolávajú dobrú náladu, majú príjemné farby a neiritujú.
Chcete ešte niečo povedať na záver?
Asi len to, že by sme my ľudia mohli byť viac pri zemi. Krásne ľudské hodnoty sa vytrácajú. Nemali by sme žiť len na sociálnych sieťach. Nezabúdajme na osobné kontakty. Buďme s ľuďmi, ktorých milujeme. Buďme k nim dobrí. Stretávajme sa s priateľmi, s rodinou a vážme si, že svieti slnko alebo že začalo pršať po dlhom suchu. Vychutnávajme si úplne obyčajné veci.
Zdroj foto: Ľubica Lintnerová
