Ženy jednej krvi so Slávkou Parilákovou: Ako liečiť vzťahy medzi mamami, dcérami a babkami

Vzťahy medzi ženami v rodine sú zdrojom sily a bolesti, sú krásne aj náročné zároveň. Mama a dcéra, žena a svokra, babka a vnučka – každé puto formuje náš život oveľa hlbšie, než si uvedomujeme. Často práve tieto vzťahy žijeme v našich domovoch, kde sa vytvárajú aj naše vzorce správania.

Koučka, mentorka žien a lektorka ženskej cyklickosti a facilitátorka transparentnej komunikácie Slávka Pariláková sa vo svojej práci k tejto téme vracia neustále. Hoci ženy za ňou prichádzajú s rôznymi problémami, od neúspechov v podnikaní až po to, že ich trápi nechuť k upratovaniu, rozhovor ich často dovedie späť k základným vzťahom. K mame, svokre či babke.

A práve o týchto výnimočných vzťahoch a o tom, ako vzťahy uzdraviť a neodovzdávať zranenia ďalším generáciám, sme sa so Slávkou porozprávali…

Komplikované vzťahy dnešnej doby

V súčasnosti je to jedna z veľmi náročných tém. Mama a dcéra, žena a svokra, mama a jej mama sú často témy, ktoré sa v živote nijako nedajú obísť. Najmä vzťah s mamou nám veľmi často ovplyvňuje aj všetky ostatné vzťahy a náš život celkovo, o čom písalo už aj mnoho psychológov.

Ja to vnímam tak, že tieto vzťahy sú pre nás náročné preto, že sme sa v tom našom modernom svete akosi stratili.

Skúsenosti generácií

Stáva sa totiž, že ženy vyslovia vetu: „Nechcem byť ako moja mama.” No mňa inšpiruje práve to, ako to majú prírodné národy. Vnímam, že oni to majú opačne. Ich vetou je vedome či nevedome vyslovené: „Chcem byť ako moja mama, teta, babička… Ako všetky ženy z kmeňa.” Lebo ako kmeň majú spoločné po tisícročia tie isté hodnoty a musia sa naučiť tie isté zručnosti, ktoré im zabezpečili prežitie po celé tie veky. A byť takí, ako sú starší z kmeňa, pre nich znamená prežitie.

Preto je túžba nasledovať starších prirodzená vlastnosť.

Ale, uvádza sa aj, že v prírodných národoch, keď sa žena stáva dospelou, tak je staršími ženami uvedená medzi dospelé ženy kmeňa, je prijatá, uvítaná, oslávená práve týmito ženami. A potom je nimi na rolu dospelej ženy pripravovaná. Mamou, tetou, babičkou… Nemajú Google ani knihy, a preto si skúsenosti odovzdávajú od babičky k mame, od mamy k dcére, od dcéry k jej dcére… A tie skúsenosti majú pre nich veľkú váhu.

V živote každého človeka prichádzajú chvíle, keď sa ocitne zoči-voči vlastným chybám, výčitkám alebo rozhodnutiam, ktoré by si prial zmeniť. Často však zabúdame, že nie sme len tí, ktorí majú odpustiť iným, ale aj tí, ktorí musia odpustiť sebe.

Jedna bez druhej živoríme

Osobne to vnímam tak, že toto je presne ten bod, v ktorom sme sa my v dnešnej dobe stratili. Keď vekom dospejeme, odsťahujeme sa od rodičov a založíme si rodiny a chceme si veci robiť po svojom. Rady mamy „vypíname”, lebo predsa, my to vieme lepšie. Toto mi trošku pripomína malé dieťa, ktoré chce robiť všetko samé. Ale samé neprežije. Ani my, ženy a myslím, že ľudia celkovo nie sme stvorení tak, aby sme všetko dokázali sami.

Vnímam, že my, ženy, keďže dnes hovoríme o ženách, potrebujeme jedna druhú tak nejak navzájom. Jedna bez druhej totiž iba živoríme a sme vyčerpané, ak máme všetko robiť samy a bez pomoci iných žien, keďže muži sú väčšinou ako živitelia v práci, kým má žena maličké deti, a predsa sa správame niekedy ako tie malé deti v nás, keď nechceme prijať radu či pomoc od mamy, svokry, babičky… Lebo sme si vygooglili, že to je všetko inak, ako ony vravia a že my sme predsa inakšie, než naše mamy.

Rýchle zmeny

Vnímam tiež aj to, že je faktom, že sa dnes veľmi rýchlo menia názory na výchovu, na stravovanie či na partnerské vzťahy… Toto sa v prírodných národoch nedeje, keďže tam majú po tisícročia tie isté životné návyky ovplyvnené ich možnosťami, tie isté výchovné metódy, ktoré vedú deti k spolupráci a k nasledovaniu starších a ktoré vedú k zachovaniu života celého kmeňa.

U nás dnes naozaj máme aj iné výchovné metódy, než mali naše mamy či staré mamy. Aj koláče si pečieme po svojom, aj deti vychovávame po svojom… A celkovo máme z generácie na generáciu iné názory na to, ako život žiť.

A tak ho teda žijeme po svojom, ale šťastné často nie sme.

Nefungujú nám ani partnerské vzťahy, ani vzťahy so svokrami či s našimi dcérami. A žijeme v popretí toho, ako to mali naše mamy a vyčítame im, čo nám dali či nedali.

Aj mamy robia chyby

Áno, aj mamy robia chyby a aj tie naše ich robili. Pretože robiť chyby je ľudské. Nechcem týmto povedať, že generácia našich maminiek robila všetko len správne a my, ich dcéry, máme všetko úplne a bez vlastného názoru prijať. To nie. Ale vnímam, že sa na to môžeme pozrieť tak trochu z nadhľadu alebo v kontexte doby, či toho, ako tečie rieka života a čo nového nám do života táto neustále plynúca rieka prináša.

Ak si článok odomkneš, dozvieš sa:

• kde sa stratili skúsenosti žien odovzdávané z generácie na generáciu

• či je odpustenie liečivé

• ako neprenášať nevyrovnané vzťahy na deti