A určite nie som jediná. Len mi v hlave vŕta otázka, dokedy sa to práve takto dá vydržať?
Z každej strany sa na mňa valia dobre mienené rady o tom, ako sa nezblázniť z niekoľkých prác naraz, ako si vybudovať balans a dopriať si čas iba sama pre seba. Ale asi tomu vôbec nerozumiem, alebo sa bránim. Alebo mi uniká podstata a neviem si nastaviť hranice.
Má energia limity?
Vždy som pracovala veľa a rada a spala málo. Byť v pohybe, niečo riešiť, zdolávať nemožné… Vlastne mi to vôbec neprekážalo. Aj popritom všetkom som si vedela užiť pokoj a voľno. Potom prišla na svet dcérka a ľutovala som, že som si v detstve „nenadspala”, lebo by sa mi aj pár minút navyše fakt zišlo.
Ale… Tá energia, ktorú ženy všeobecne a mamy tobôž dokážu vyprodukovať, je akýsi experiment, ktorý na nás skúšajú vedci z inej planéty, lebo inak si nedokážem vysvetliť, kde stále naberieme zas a znovu tú silu ísť ďalej.
Po dcérke prišiel synček, láska sa zdvojnásobila a už som z pôvodných 5 minút pri dcérke začala meškávať 10 minút pri oboch. Povedala som si, že pohoda, akademických 15 minút… Stále som v limite. Ale deti rástli a rástli aj starosti, povinnosti… Lebo to nie je o tom, že už si dokážu urobiť raňajky bezo mňa a aj myčku naložia, potrebovali ma aj inak. A dlhé, hĺbavé rozhovory nechcete odbiť len tak popri niečom. Vaše deti si totiž zaslúžia viac. Ale je tu ešte aj manžel, partner, ktorý chce kúsok z vás a akosi si nárokuje stále na väčší kusisko. Akoby si nevšimol, že nemám klon.
Moje meškanie sa dostalo na kritickú štvrťhodinku… A čo sa stalo potom? Čas sa rozbehol ako o preteky a ja ho stále nie a nie dobehnúť.
Prečítajte si: Prečo sa mamy boja oddychu a ticha?
Niekde musí byť chyba
Čím to je? Neviem sa zorganizovať, alebo si toho kladiem na seba až príliš a prerastá mi to cez hlavu? Kde som ja? Kde je obyčajné zaklapnutie laptopu v zmysle: „Na dnes stačilo?” Kde je večierka aspoň do polnoci a ráno svieže prebudenie? Prečo považujem varenie a pečenie, ktoré som milovala, za nutné zlo? Prečo, keď mám vziať vysávač do ruky, je mi nanič, pritom som sa pri ňom s hudbou v ušiach vedela doslova vyblázniť? Kde sú moje prechádzky a stretnutia s priateľmi?
Kde som ja? Kto vlastne som? Robot, automat na výrobu peňazí? Žena, ktorá je zavalená prácou a nemá čas na blízkyc. A všetko, čo mi príde do cesty, je vlastne neprekonateľná prekážka, a pritom je to len čas, počas ktorého chcem urobiť niečo pre seba, prehodiť pár slov s mojimi deťmi, mužom a zavolať rodičom…
STOP
Nie, nechcem sa úplne zrútiť. Veď kedy by som to asi tak stihla? Ale chcela by som si naozaj dovoliť povedať: „STOP.” Aj keby len na pár minút, aj keby to mal byť čaj s knihou, skvelá hudba, smiech detí alebo „iba” obyčajné leňošenie. Pretože.. Ak sa nezastavím ja sama, nikto iný ma nezastaví – a pritom práve tie chvíle, keď sa zastavím, sú tie, kedy naozaj môžem byť pre všetkých lepšia. Aspoň si to myslím, aj keď…
Napokon chcem byť asi lepšia predovšetkým sama pre seba, lebo takto sa „mi nepáčim” a v podstate je fakt tragické, že sa nemám ani kedy z toho všetkého zrútiť.
Prečítajte si: Vyhorenie pod lupou: Čo ho v skutočnosti spôsobuje?