Vypadávajú mi vlasy. V poriadku. Je to prirodzené. Ale mne ich vypadáva nejako príliš. Je jeseň, asi sa prispôsobili a padajú ako lístie zo stromov. Ale nie sú žlté ani hnedé, ale ani čierne, či tmavohnedé. Bodaj by boli blond… No sú šedivé. Nevadí, nie som z toho nešťastná, len možno trochu smutná. Ale to je asi znovu tou melancholickou jeseňou. Alebo tými neskutočnými zmenami, ktoré sa v mojom tele odohrávajú. Keď prídete o to, čo z vás robí ženu, matku, ide to nejako prirýchlo tam, kde sa vás nikto neopýtal, či smerovať plánujete. Dobre, aj to som prijala, veď čo už? Ale jedno prijať zatiaľ nedokážem…
Že deň za dňom letí ako bláznivý a čochvíľa tu nebude len ďalšia jeseň ako ročné obdobie, ale tá iná jeseň, životná. Tento moment som si uvedomila práve včera, keď som pozerala na mojich starnúcich rodičov, boľavých od xy diagnóz. Keď som objala ich zničené ramená, pohladila vráskavé ruky…
Majme úctu k starším,
a nielen preto, že dnes je ten deň, ten Medzinárodný deň seniorov, kedy by sme si na nich mali spomenúť… A majme k nim úctu nielen preto, že začína október – Mesiac úcty k starším. Ale aj preto, aby sme si uvedomili, že by sme mali mať úctu aj sami k sebe, pretože sa rútime k tomuto obdobiu ukrutne rýchlo.
Od rána do noci v práci,
okrem toho milión povinností… Ale kde sme my, len jednoducho my? Áno, zanechávame po sebe krásno… Vytvárame hodnoty, formujeme milované deti, robíme šťastnými našich partnerov, no tak veľmi zabúdame na seba.
A ja sa tak veľmi nechcem zobudiť rovnako ubolená a zničená ako moji rodičia, keď už príde tá iná jeseň. Nechcem spomínať na to, že som veľa pracovala, aby som veľa zarobila, lebo mám pocit, že rovnica pracovať menej a veľa zarobiť neexistuje. A nechcem rozmýšľať nad tým, či som vlastne musela toľko pracovať, aby som mohla deťom dopriať vzdelanie, šport, či zábavu a nakŕmiť ich, a že mne nezostal ani čas, ani chuť a sila využiť tie zvyšné peniaze, čo sem-tam zostali, iba pre seba.
Želám si iné…
Želám si, aby moja životná jeseň bola predovšetkým plná toho ozajstného života, nie diagnóz. Aby bola o spomienkach na zážitky z cestovania, z chvíľ, keď som sa zadúšala od smiechu a zajakávala slzami šťastia. A tak, ako nechcem rátať peniaze teraz, nechcem ich rátať ani potom. Jednoducho chcem žiť. Dnes, zajtra, a aj potom.
Po veku, keď šedivé vlasy budú in, lebo k veku patria, ešte netúžim. No štýlom života, ktorý vediem, sa k nemu blížim rýchlosťou blesku. Tak kým opäť objímem mojich milovaných seniorov, niekoľkokrát si zopakujem, že na môj čas je ešte čas. A ten čas je iba môj a je iba na mne, kedy si poviem dosť a skúsim ho pribrzdiť, keď už zastaviť sa, bohužiaľ, úplne nedá.
Jeseň je krásna,
chcem si ju užiť so všetkým, čo k nej patrí. No v prvom rade si ju chcem užiť naozaj. Takže dnes nebudem od rána do noci pri počítači. A nenájdete ma pri ňom ani zajtra. Lebo je prvý október, lebo je deň s jednotkou a mesiac s desiatkou a to je taká sila, ktorá sa len tak nevidí. A ja tú silu musím načerpať, aby som vôbec dokázala pokračovať ďalej.
Ľúbme našich starkých a ľúbme seba, aby mal kto živých, zdravých a plných elánu ľúbiť nás.