Viera Končo je žena, ktorá vyrástla z dievčaťa s veľmi nízkym a „znehodnoteným” sebavedomím, aj keď navonok často pôsobila opačne. Je mamou Doroty a túto svoju rolu doslova miluje. Má pocit, že jej aj veľmi dobre ide, pretože sa pred materskou celých 8 rokov venovala opatrovaniu detí vo veku 0 až 3 roky, takže jej štartovacia čiara bola úplne inde než u mnohých iných rodičov.
Priznáva, že sa do podnikania pustila vďaka skúsenostiam, ale aj naivite. Dnes poskytuje službu prizerania – opatrovania detí a pomoc v rodičovstve.
Rozhovor s Vierou Končo je presne taký ako ona sama. Otvorený, úprimný a nesmierne srdečný.
Ako vzniklo Prizeranie – profesionálne opatrovanie detí?
Prizeranie bolo pôvodne „Dietok prizeračky”. Podnikali sme spoločne dve founderky. V roku 2024 však nastali zmeny a druhá founderka sa rozhodla ukončiť spoluprácu. Úprimne, bolo to veľmi náročné obdobie, no zároveň ma posunulo ďalej.
Aký je rozdiel medzi prizeraním a bežným opatrovaním?
Bežné opatrovanie je to, čo „vidíme”. Nakŕmiť dieťa, prezliecť, prebaliť, zabaviť. Pri prizeraní ide často o „neviditeľnú” prácu – o vytváranie vzťahu s celou rodinou. Okrem toho máme profesionálne zmluvné podmienky, ktoré chránia všetky zúčastnené strany.
Aké ste mali detstvo? Ovplyvnilo vás, aby ste kráčali smerom práve k takémuto projektu?
Moje detstvo bolo aj krásne, aj náročné. Naozaj mám spomienky, ktoré by nemalo zažiť žiadne dieťa, a pomohla mi s nimi až terapia. Sama som mala opatrovateľku a okrem nej sa o mňa starala aj starká. Boli to moje dve osoby, pri ktorých som sa cítila sama sebou a v bezpečí. Aj vďaka nim som vedela, že k deťom sa dá pristupovať inak – s láskou a rešpektom.
Moje pôvodné štúdium bolo zamerané na divadlo a umenie. No už počas vysokej školy som začala opatrovať v jednej rodine a tak ma to bavilo, že som pri opatrovaní zostala.
Ako by ste vysvetlili pojmy rešpektujúca výchova – rešpektujúce rodičovstvo?
Rešpektujúce rodičovstvo vnímam ako vedomý prístup, ktorý vychádza z porozumenia vývinovým potrebám dieťaťa. Nejde o „voľnú výchovu”, ani o to, nechať dieťa robiť všetko podľa seba. Naopak, rešpekt si vyžaduje jasné a bezpečné hranice, ktoré dieťaťu prinášajú istotu. Rodič je líder, vie prevziať zodpovednosť a udáva smer, dieťa sa oňho môže oprieť.
Rešpektovať dieťa znamená vnímať jeho emócie a potreby, aj keď sa prejavujú intenzívne – napríklad záchvatom hnevu. V takom momente dieťa nepotrebuje trest, ale blízkosť a pomoc so zvládnutím preťaženej nervovej sústavy.
Prečítajte si: Láskavá, vtipná a liečivá: Kniha Vianočná doktorka MUDr. Zuzany Veteškovej Andreánskej prináša recept na zdravé srdce
Sú trest, výchovná po zadku alebo naopak úplne benevolentný prístup príliš?
Tresty a „výchovné po zadku” nepovažujem za výchovu. Fyzické tresty sú podľa mňa absolútne za čiarou. Je nehorázne, že to stále nemáme jasne zakotvené v zákonoch. Ak sa dvaja dospelí k sebe správajú takto, hovoríme o násilí. Prečo, keď ide o dieťa, to nazývame výchovou? Ide len o zlyhanie dospelého. Ak už sa také niečo stane, dôležité je prevziať zodpovednosť a ospravedlniť sa dieťaťu. Tým ho učíme, ako vyzerá zdravý vzťah.
Benevolentný prístup je podľa mňa častým nedorozumením. Rodičia si niekedy myslia, že rešpekt znamená, že dieťa rozhoduje vo všetkom – napríklad, či si dá v daný deň potrebné lieky alebo či pôjde spať. Lenže dieťa ešte nemá dozretý mozog na to, aby vedelo posúdiť dôsledky. Rešpekt teda neznamená „dieťa rozhoduje”, ale „rodič rozhoduje s ohľadom na potreby dieťaťa”.
Dokáže byť rodič rešpektujúci voči deťom, ak nemá potrebný rešpekt sám voči sebe?
Krátkodobo možno áno, ale dlhodobo nie. Ak rodič dlhodobo potláča vlastné potreby, vyčerpá sa, a skôr či neskôr „vybuchne”, zosype sa alebo reaguje neprimerane. Nemusí to byť priamo na dieťa – často sa to prejaví vo vzťahu s partnerom, pri bežnej situácii v obchode alebo v práci.
Je dôležité rozlišovať aj to, v akom veku máme deti a čo znamená mať naplnené potreby. V prvých rokoch nás dieťa naozaj veľmi potrebuje fyzicky aj emočne, takže je prirodzené, že nebudeme večer chodiť von ako kedysi.
Život s dieťaťom už nikdy nebude rovnaký ako predtým – a to je v poriadku.
Zároveň verím, že na jedno dieťa sú potrební minimálne traja dospelí – a nie je to fráza, ale realita. Keď máme týždne, kedy je s nami naša prizeračka Sárka, všetko stíhame, sme k sebe milší a rodinná dynamika je úplne iná. Je tam ďalší človek ako podpora, ktorý odľahčí, pomôže a prinesie pokoj. Naopak, keď Sárka chýba, „padáme na hubu”. Nie preto, že sme neschopní rodičia, ale preto, že rodičovstvo nikdy nemalo byť žité osamote. Komunita a podpora nie sú luxus, sú to podmienky pre zdravé vzťahy.
Rešpektujúce rodičovstvo teda neznamená obetovať sa, ale vytvoriť rovnováhu: dieťa má svoje potreby a rovnako ich má aj rodič.
A ešte jedna dôležitá vec: deti sa učia sebaúcte podľa toho, ako ju vidia u nás. Ak rodič nerešpektuje sám seba, dieťa sa to naučí. Ak sa rodič dokáže starať o svoje potreby, nastavovať hranice a požiadať o pomoc, dieťa si osvojí zdravý model sebahodnoty.
Prečo by forma pomoci akou je opatrovanie – prizeranie nemala byť strašiakom? Sú mamy, ktoré sa boja priznať, že majú opatrovateľku…
Pretože komunitný spôsob života je v nás prirodzene zakorenený. V minulosti bolo úplne normálne, že sa o deti staralo viac dospelých: jedna babka navarila, druhá pohojdala dieťa, teta prišla večer pomôcť s kúpaním. Žili sme viac spolu než oddelene. Prizeranie prináša tento pocit „dediny” späť – nie biologicky alebo náhodne, ale vedome a profesionálne. Áno, je to platená služba, ale zároveň je to plnohodnotné povolanie so zodpovednosťou, vzťahom a podporou celej rodiny.
Mrzí ma, keď sa mamy boja priznať, že majú opatrovateľku. Akoby to bol znak zlyhania, pritom je to presný opak – požiadať o pomoc je znak zrelosti, nie slabosti. Keď o tom budeme hovoriť otvorene, pomôže to nielen nášmu povolaniu, ale aj ostatným mamám, aby sa necítili zle, že nezvládajú všetko samy. Lebo popravde, nemá to zvládať sama žiadna mama.
Ako vnímate vyjadrenia o tom, že deti majú byť výlučne s matkou, že mama sa nemá hnať do práce, ale starať sa o rodinu?
Je to veľmi náročná a široká téma. „Keby bolo keby”, ženy by nemuseli drieť niekoľkonásobne viac, aby dosiahli to, čo muži. Rozumiem túžbe žien pracovať, cítiť sa „živé” a samy sebou. Práca nie je len príjem, ale aj identita, sebarealizácia a mentálne zdravie.
Zároveň sú ženy, ktoré pracovať musia, nie preto, že chcú kariéru, ale preto, že jeden príjem v rodine jednoducho nestačí.
Takže namiesto toho, aby sme hodnotili ženy, že idú „priskoro” do práce, by sme sa mali pýtať: Aké podmienky vytvárame pre rodiny s deťmi? Vieme im ako spoločnosť umožniť, aby mali kvalitný život, podporu a flexibilitu? Prečo nemáme systém, v ktorom sa dieťa môže mať dobre s viacerými bezpečnými dospelými, nielen s jednou vyčerpanou mamou?
Matka nemusí byť „všetko”. Mama potrebuje mať pri sebe ďalších dospelých – partnera, rodinu, komunitu alebo profesionálnu podporu. Nie preto, že zlyháva, ale preto, že tak to má byť.
Je medzi nami mnoho mám, a dobrých mám, ktoré svoje deti milujú a venujú im plnohodnotný spoločne strávený čas aj v kombinácii s prácou, ktorú milujú rovnako. Spoločnosť však väčšinou tvrdí, že oboje naraz nefunguje… Stretávate sa s pocitom viny u mám, ktoré sa do práce vrátia „priskoro”?
Je to paradox, pretože ja osobne nepoznám efektívnejších ľudí ako matky, ktoré pracujú popri deťoch. Majú dokonale zvládnutý time manažment a keď niečo nevyjde podľa plánu, dokážu sa veľmi rýchlo prispôsobiť a nájsť riešenie.
Áno, pocit viny u mám existuje, ale často nie preto, že by ho cítili prirodzene, ale preto, že im ho spoločnosť podsúva.
„Dobrá mama je tá, ktorá je stále s dieťaťom.” „Keď pracuješ, zanedbávaš rodinu.”
Tieto výroky sú veľmi škodlivé, pretože vytvárajú falošné dilemy. A môžem byť aj veľmi sebaistá vo svojich rozhodnutiach, keď to počujem a som napríklad nevyspatá, vie mi to nahlodať myšlienky.
Ja dnes vidím, že mama môže byť pri deťoch aj pri práci – a môže v oboch rolách prosperovať. Dieťa potrebuje najmä emočne stabilného rodiča, nie rodiča, ktorý je s ním 24/7 a je vyčerpaný.
Mám krásny príklad z mojej praxe: keď mi rodičia píšu, nie sú to len správy typu: „Dobrý deň, chcem info…” Rozpíšu mi celý svoj príbeh, ako to doma majú. Ja im prejavím empatiu, pomôžem im nájsť spôsoby, ako si uľaviť a ako si nastaviť rodičovstvo tak, aby sa cítili lepšie.
Ako prebieha vaše prizeranie?
Závisí to od rodiny, každá je iná. Typický deň však vyzerá asi takto: ráno prídem do rodiny, kde často nájdem „rozbitých” rodičov po prebdenej noci, ako len ticho sedia a snažia sa prežiť ráno. Prizeračka preverí, ako sa dieťa má, naladí sa naň, chvíľu sa spolu pohrajú doma, potom sa vychystajú von, idú na ihrisko, na kávu a potom späť domov.
Znie to jednoducho, ale deti sú ľudia a popritom všetkom aj protestujú, niekedy sú odchody náročné, inokedy je „vonkajší svet celý zlý”, majú veľké emócie, potrebujú pomoc so zmenou aktivity, s frustráciou…
Prizeranie nie je len „stráženie”. Je to citlivá, vzťahová a vývinovo rešpektujúca podpora dieťaťa aj celej rodiny.
Niekedy sme viac vonku, niekedy doma, niekedy len sedíme a dieťa sa príde pritúliť – dôležité je reagovať na aktuálne potreby, nie tlačiť „program”.
Majú rodičia obavy zveriť vám svoje deti?
Áno, prirodzene majú rodičia obavy. Zveriť niekomu svoje dieťa je veľká vec. Každá rodina funguje inak. Úlohou prizeračky je najskôr sa naladiť a zistiť, čo je pre nich dôležité. Niekde je priorita, aby sme boli veľa vonku. Inde je to spoločná hra, alebo dôraz na zdravé jedlo či rutinu. Prizeranie je o spolupráci s rodinou.
Ako sa zmenil váš prístup k deťom a k rodičovstvu, odkedy ste mamou? Zmenil sa vôbec?
Stále si stojím za tým, že rešpektujúci prístup patrí do každej rodiny a vidím, že funguje. V tom sa môj postoj nezmenil. To, čo sa zmenilo, je môj pohľad na realitu rodičovstva. Keď som „len” prizerala, mala som vyhradený čas na deti a po práci som si oddýchla. Ako mama už riešim všetko – domácnosť, emócie, plánovanie, logistiku… A popritom sa snažím byť prítomná pre svoje dieťa. A ešte riešim aj podnikanie. (Smiech.)
Občas si preto vedome vytváram také malé „prizeračkovské” momenty aj s mojou dcérou – chvíle, keď som s ňou naplno a len tak v prítomnom okamihu.
Takže áno, zmenilo sa to v tom, že rozumiem rodičom ešte hlbšie. Už to nie je len teória a prax s cudzími deťmi, ale aj vlastná skúsenosť 24/7. A tá ma posunula najviac. A verím, že aj službu samotnú.
Váš Instagram je plný tém, ktoré zaujmú, pobavia, ukazujú realitu bez príkras, aj to, že mýliť sa a chybovať je ľudské, ako aj to, že za rodičov, deti, rodiny sa treba postaviť… Čo sledovateľom odovzdávate najradšej?
Úprimne: seba a svoje myšlienky. A práve vtedy to funguje najviac.
Nemám potrebu hrať sa na dokonalosť. Skôr chcem ukázať, že rodičovstvo a aj podnikanie je krásne, ale aj náročné, že sa všetci učíme za pochodu a že robiť chyby je normálne. Snažím sa prepájať humor, realitu a odborný pohľad, aby sa ľudia necítili sami a zároveň mali pocit, že sa môžu zastaviť a zamyslieť.
Najradšej odovzdávam úľavu, pochopenie a podporu. Keď mi niekto napíše: „Toto som presne potrebovala počuť,” viem, že to má zmysel.
Je naopak téma, ktorú máte dlho v „šuflíku” a bojíte sa ju otvoriť?
Áno. Už dlho chcem hovoriť o tom, že nič ako „spánkový tréning detí” v skutočnosti neexistuje. Mám túto tému v sebe od narodenia mojej dcéry a v každom jej vývinovom období sa menil spôsob zaspávania. Deti sa prirodzene vyvíjajú a potrebujú rôzne formy podpory.
Chcem zdôrazniť, že neodsudzujem rodičov, ktorí spánkový tréning vyhľadajú – rozumiem im. Sú vyčerpaní, často úplne na dne a hľadajú pomoc. To, čo mi vadí, je, že niektorí ľudia zarábajú tým, že nechajú deti vyplakať a využívajú extrémnu únavu rodičov. A to mi príde veľmi nefér.
Spánok dieťaťa nie je problém, ktorý „napravíme” technikou. Je to vývinový proces, prepojený s nervovou sústavou, bezpečím, reguláciou emócií a vzťahom. Deti sa nepotrebujú „naučiť spať”. Deti potrebujú zaspať v bezpečí. A ak rodič potrebuje pomoc, má ju dostať. Ale nie na úkor dieťaťa.
Prečítajte si: Michaela Slúková: Hrdo a s láskou sa vždy za môjho syna postavím
Čo si želáte pre seba, pre svoju rodinu, pre ľudí okolo seba? Máte niečo na srdci, čo nezdieľate na sieti, ale máte to práve teraz chuť odkázať ostatným?
Želám si spokojný život – a taký život aj žijem. Rodinu, ktorú milujem, prácu, ktorá mi dáva zmysel. Ale zároveň priznávam, že vlna konsolidácií priniesla aj veľkú neistotu v podnikateľskom prostredí a hľadám, ako to celé uchopiť ďalej.
Ostatným želám, aby mali zdravie, spokojnosť a ľudí vo svojom okolí, na ktorých sa môžu spoľahnúť. Nie „perfektný život”, ale bezpečie, v ktorom môžeme byť sami sebou. Aj silní, aj slabí.
A možno ešte toto:
Nemusíme všetko zvládnuť sami. Požiadať o pomoc nie je zlyhanie, ale odvaha. A keď sa podporujeme navzájom, vyrastú z toho nielen silné rodiny, ale aj silnejšia a zdravšia spoločnosť. A to veľmi potrebujeme.
Zaujal vás tento rozhovor? Máme pre vás dobrú správu, pripravených je ich ešte oveľa viac.
Podporte našu prácu a staňte sa súčasťou komunity Akčných žien. Okrem kvalitného obsahu získate aj prístup k výhodám, eventom a energickým ženám, ktoré vás posunú ďalej. Spoločne tak vyvoríme priestor, kde sa ženy inšpirujú, podporujú a rastú – osobnostne aj profesijne.
