Lekárka, mama a teraz aj autorka prináša čitateľom láskavý príbeh Vianočnej doktorky – knihy, ktorá spája svet medicíny s čarom rozprávky.
V rozhovore MUDr. Zuzana Vetešková Andreánska prezrádza:
- ako ju k písaniu priviedla obyčajná viróza,
- prečo má hlavná postava elfské uši,
- čo by namiesto antibiotík predpísala svojim pacientom.
Hovorí o sile príbehov, ktoré liečia dušu, o zodpovednosti za vlastné zdravie a o malých zázrakoch, ktoré si musíme dovoliť znovu vidieť.
Pamätáte si na moment, keď vám napadlo napísať Vianočnú doktorku? Čo bolo tým prvým impulzom?
Svet kníh ma fascinoval odmalička. Pamätám si, že moje najkrajšie Vianoce boli, keď som si ich pod stromčekom našla štrnásť! Písanie ma lákalo, ale mala som pred ním rešpekt. Pred dvomi rokmi v lete mi prvýkrát tak vážnejšie napadlo napísať detskú knihu.
Inšpirovaná dovolenkou v Chorvátsku som v hlave týždne nosila príbeh a sľubovala si, že „zajtra” ho dám na papier. V záplave povinností sa však „zajtra” nemenilo na „dnes”, až kým ma paradoxne viróza neuväznila doma. Naordinovala som si úplný oddych od pracovných záležitostí, no stále ma to ťahalo ku klávesnici.
Začala som písať a neprestala som po dobu desiatich dní, kým príbeh nebol na svete. V tom období sa už zvianočnievalo a v mojej fantázii sa začínala formovať aj Lujza – hlavná postava Vianočnej doktorky.
Skutočne si už nepamätám okolnosti, kedy nabrala finálnu podobu, ale pamätám si ten pocit: „Toto je ono!” O ďalšie dva týždne som tak mala pripravené dva rukopisy, a keď prešli skúškou u mojich detí a rodiny, odvážila som sa poslať ich na odbornú editorskú redakciu.
Hlavná postava Lujza má elfské uši, čo je veľmi originálny nápad. Čo tieto „elfské uši” symbolizujú?
Počúvanie. Skutočné počúvanie druhých, keď nám hovoria o svojich potrebách, ale aj počúvanie seba. V knihe sa prelínajú príbehy viacerých postáv – pacientov, ktorým sa polepšilo až vtedy, keď na svoje zdravotné ťažkosti začali pozerať celostne.
Doktorka Lujza vďaka „čarovným” ušiam získala schopnosť zanalyzovať životné príbehy, nielen choroby pacientov, a tiež nazrieť do svojho vnútra a dopriať oddych aj sebe.
Žiaľ, v dnešnej medicíne lekári v bežnej praxi nemajú čas venovať sa hodiny každému človeku, ktorý k nim do ambulancie príde.
Nejak sa očakáva, že ľudia poznajú základné zásady zdravého životného štýlu, budú sa nimi sami riadiť a lekár pomôže odbornými radami a liekmi. Vnímam však, že pacienti sa vo väčšine prípadov, česť výnimkám (smiech), spoliehajú práve len na tú poslednú časť. Nepreberajú zodpovednosť za svoje zdravie a očakávajú, že tabletky ich zachránia.
A práve to je jeden z odkazov ukrytých vo Vianočnej doktorke, ktorý by mali dostávať už deti. Zdravie treba zobrať do vlastných rúk a postupne si vybudovať návyky, ktoré k nemu vedú – kvalitná strava, dostatok spánku, pohyb, psychohygiena, komunita…
Verím, že časom sa nám podarí dopracovať k tomu, že hlavnou pracovnou náplňou lekárov budú prevencia a akútne stavy, ako napríklad úrazy, a nie chronické civilizačné ochorenia.
Vianočná doktorka lieči smiechom, objatím a koláčmi. Ak by ste mali predpísať „recept na zdravé srdce”, čo by bolo v ňom obsiahnute?
V prvom rade by mal pacient vedieť, prečo jeho srdce bije – ideálne aj ako. Vidieť zmysel vo svojej práci, milovať život a aktívne vyhľadávať radosť, hoc aj v bežných maličkostiach. Dopriať si oddych – aj ten pasívny – a dávať pozor na to, čím kŕmime hlavu aj telo.
Ak to chcete v mierkach, tak by som povedala: dve porcie smiechu denne, lyžica láskavosti a pohybu toľko, až kým práve srdce nepovie dosť – premiešať s dobrým skutkom a podávať s úsmevom, vždy po výživnom jedle, ktoré poteší črevný mikrobióm.
V knihe miešate svet medicíny a rozprávky. Ako ste hľadali rovnováhu medzi realitou a kúzlom?
Hľadám ju dennodenne, a keď sa mi ju raz podarí udržať na dlhšie, rada vám napíšem recept. (Smiech.) Svet fantázie mi pomáha čerpať pozitívnu energiu a silu do bežného života – pomáha mi udržiavať si nádej v ťažších chvíľach.
Na druhej strane je to svet plný nástrah a najväčšia pasca je, keď ho začnem porovnávať s realitou. Niekedy je potom veľmi náročné prijať veci také, aké skutočne sú.
Ste lekárka aj mama a teraz aj autorka. Ako sa vám tieto svety miešajú?
Všetky tri roly sa vo mne prirodzene prelínajú. Lekárka vo mne chce vysvetľovať a rozdávať, niekedy aj nevyžiadané rady (smiech), mama sa snaží byť nablízku, utešiť a pofúkať každú boliestku a autorka jednak do toho celého vnáša humor a nádej, a jednak z toho čerpá inšpiráciu pri tvorbe príbehov, ktoré dávajú zmysel aj deťom.
Myslím, že je to vidieť aj na tom, ako je kniha koncipovaná. V rozprávkovom príbehu sú ukryté posolstvá o zdravom životnom štýle, ale aj príhody z bežného rodinného života, a na konci nechýbajú vysvetlivky v podobe slovníka medicínskych pojmov.
Keby som mala celý proces opísať obrazne, povedala by som, že sa miešajú asi tak, ako cesto na vianočné koláčiky – občas to vyšplechne, občas sa niečo pripečie, ale nakoniec z toho vznikne niečo, čo vonia domovom.
V texte cítiť veľa empatie a humoru. Priniesli vám pacienti alebo deti niekedy inšpiráciu pre príbeh?
Určite áno. Každý deň prináša niečo, čo by vydalo na malú kapitolu. Deti majú úžasný dar pomenovať veci presne, bez prikrášlenia, a pacienti mi zas nevedomky pripomínajú, že aj v dospelosti v sebe všetci nosíme kúsok dieťaťa.
Vianočná doktorka je tak trochu o nás všetkých – o tých, ktorí hľadajú uzdravenie, ale aj o tých, ktorí ho nenápadne, a často aj nevedomky, rozdávajú ďalej.
Často hovoríte o tom, že „rozprávka môže byť liek”. Viete si spomenúť na situáciu, keď príbeh skutočne niekomu pomohol?
Áno, videla som to mnohokrát. Každý pacient prichádza za lekárom s vlastným príbehom, v ktorom sa – obrazne povedané – ocitol na križovatke. Ten si ho vypočuje a ukáže možné scenáre na jednotlivých odbočkách.
Nikto nezaručí, čo konkrétna cesta prinesie, ale keď má pacient aspoň približnú predstavu, čo ho na nich čaká, môže sa lepšie rozhodnúť, ktorou sa má vydať. Správny príbeh dokáže vrátiť odvahu pokračovať v ceste, zmierniť strach aj otvoriť srdce tam, kde medicína končí.
Keby ste mohli predpísať niečo namiesto antibiotík, čo by to bolo?
Čarovné žuvačky! Ale na vymyslenú liečbu sa asi nepýtate. (Smiech.) Antibiotiká vždy odporúčam až vtedy, keď inej cesty niet. A čo sa týka posilnenia odolnosti organizmu – určite vás neprekvapí dostatok pohybu na čerstvom vzduchu, otužovanie, pravidelné saunovanie, výdatný spánok v noci, ale aj oddych počas dňa, minimalizovať čas strávený pred modrým svetlom, kvalitná strava s dostatkom bielkovín, zdravých tukov, vitamínov a vlákniny; tam, kde treba, aj doplnky výživy – no a v neposlednom rade čas s blízkymi.
Čo by podľa vás potrebovali dospelí, aby v sebe znova objavili ten detský zázrak?
Musia si to v prvom rade dovoliť. Nebyť na seba príliš prísni, uvoľniť sa, ukradnúť si čas pre seba, hoci aj na chvíľu. Hodiť povinnosti za hlavu a počúvať svoje vnútorné dieťa.
Čo by ste chceli, aby si čitateľ odniesol, keď dočíta poslednú stránku?
Pocit, že nikdy nie je neskoro odhodlať sa k zmenám a začať sa starať o svoje zdravie. Že máme v rukách veľkú moc, a keď si budeme pomáhať a navzájom sa o seba zaujímať, začneme vnímať malé zázraky, ktoré sa okolo nás neustále dejú.
Ste v polovici cieľa. Aký je to pocit, vidieť, že ľudia podporujú váš sen?
Cítim obrovskú vďačnosť. Zistila som, že úspech kampane ani tak veľmi neodzrkadľuje kvalitu knihy, ale to, akú mám úžasnú rodinu a priateľov.
Prvé príspevky totiž prichádzali práve od ľudí, ktorí by výtlačok odo mňa určite dostali ako darček. Presadiť sa svojou prvotinou vôbec nie je ľahké, obzvlášť keď nemáte za sebou ako partnera veľkého vydavateľa.
Na trhu máme etablovaných, veľmi kvalitných slovenských autorov detských kníh – a nezabúdajme na záplavu zahraničnej literatúry. Verím však, že aj vďaka odbornému posolstvu má Vianočná doktorka čo svojim čitateľom ponúknuť a že vďaka krásnym ilustráciám od Alexandry Pavlík Kuncovej vynikne aj vo veľmi silnej konkurencii vianočných kníh.
Uvedomujem si však váhu dôvery, ktorú do kúpy knihy čitatelia vkladajú, keď si ju zakúpili aj bez toho, aby si ju prelistovali – a som za ňu naozaj vďačná.
V kampani ste sľúbili darovať knihy detským oddeleniam. Prečo je to pre vás dôležité?
Možno to pramení z mojej vlastnej skúsenosti – ako dieťa som bola hospitalizovaná. A hoci moja liečba trvala len krátku dobu, nemám na to príjemné spomienky, napriek tomu, že si moja mamina doslova vybojovala, aby tam mohla zostať so mnou, čo v tej dobe bola naozaj ojedinelá výnimka.
Už ako študentka medicíny som vnímala obrovský posun v starostlivosti o detských pacientov, ktorý sa odráža hlavne v prístupe personálu a dôraze na psychickú pohodu. Obdivujem kolegov, ktorí pracujú s deťmi a dokážu im denne vlievať silu a rozdávať lásku popri vysoko odbornej starostlivosti.
Aj ja som chcela malým pacientom spríjemniť pobyt v nemocnici a prispieť malou kvapkou – alebo teda pár stránkami – k tomu, aby prišli na iné myšlienky a nestrácali nádej.
Kto vás počas písania najviac povzbudzoval?
Obrovskú podporu som cítila od celej rodiny. Hlavne, keď som mala neprítomný pohľad a z klávesnice sa priam dymilo a chod domácnosti sa tých pár dní zaobišiel aj bezo mňa. (Smiech.)
Čo vás na tejto ceste prekvapilo, možno niečo, čo by ste nečakali?
Najviac ma prekvapilo, koľko ľudí sa dokázalo v príbehu nájsť. Myslela som si, že píšem rozprávku pre deti, a zrazu mi písali dospelí, že sa pri nej smiali aj plakali. Že si uvedomili, ako veľmi potrebujú spomaliť a byť k sebe nežnejší. Nečakala som, že detská kniha dokáže osloviť aj rodičov.
A nakoniec… Ak by ste mali jednou vetou povedať, prečo by si niekto mal túto knihu kúpiť, čo by ste odpovedali?
Pretože je láskavá a poučná zároveň, vďaka množstvu príbehov a rozmanitosti postáv sa bude dať čítať opakovane a osloví viaceré vekové kategórie. No a v neposlednom rade je krásna – ilustrácie od talentovanej Alexandry Pavlík Kuncovej krásne dopĺňajú text, čím spoločne ulahodia oku a pohladia aj dušu.
