Čo sa stane, keď osobná skúsenosť s rozmanitosťou a nerovnosťou prerastie do ambície meniť školstvo zvnútra?
Rozhovor s Annou Symington-Maar z občianskeho združenia Rozmanita otvára témy, ktoré dnes rieši celé Slovensko. Odpovedá na otázky, ako môže škola budovať pocit prijatia, čo dokáže inklúzia, keď ju myslíme vážne, a prečo je rôznorodosť skôr príležitosťou než problémom.
Porozprávali sme sa o tom, čo Annu priviedlo k vlastnej škole, ako pracujú v Rozmanite s deťmi z rôznych prostredí a ako si predstavujú budúcnosť vzdelávania, v ktorom sa každé dieťa môže cítiť spokojné.
Kto dá týmto deťom šancu, ak nie škola?
Vyrastali ste v rôznych krajinách a často ste menili školy. Pamätáte si, kedy ste si prvýkrát uvedomili, že nie všetky školy dávajú deťom rovnakú šancu?
Najsilnejšie ma to zasiahlo v malej dedinke pod Himalájami v Nepále. Mala som 19, ako dobrovoľníčka som tam učila v maličkej triede s udupanou hlinou a bez okien 40 detí rôzneho veku a rôznych schopností. Bolo tam aj dieťa s Downovým syndrómom a jeden chlapec, ktorý sa pri mne za dva mesiace naučil extrémne dobre po anglicky. Každý deň v tej škole chýbala asi polovica učiteľov, nemali skoro žiadne pomôcky. Deti chodili do školy medzi šiestou a desiatou každé ráno, potom pomáhali na poli rodičom. A neustále mi len šlo hlavou: Kto dá týmto deťom šancu, ak nie škola?
Vo Francúzsku sa z vás zrazu stalo dieťa, ktoré nerozumelo jazyku a potrebovalo podporu. Ako ste to ako vnímali a čo vás to naučilo o prijatí?
Pamätám si deň, keď som prvýkrát vošla do triedy vo Francúzsku a nerozumela som ani slovo. Mala som dvanásť, nová krajina, nový jazyk, nová kultúra. Deti sa smiali, učiteľka niečo vysvetľovala a ja som tam len sedela, stratená, neistá, sama.
Na tej francúzskej škole sa stalo niečo dôležité. Nenechali ma len tak. Nechceli, aby som zaostávala, ani aby som nestíhala držať tempo so spolužiakmi. Od prvého dňa mi poskytli cielenú podporu. O rok neskôr som hovorila po francúzsky plynule a bez problémov som zvládala všetky predmety. Nestalo sa to preto, že by som bola výnimočná, ale preto, že škola, kam som prišla, mi vedela pomôcť prekonať moju jazykovú bariéru.
Predtým som bola jednotkárka z bežnej strednej triedy slovenských 90. rokov. Zrazu som bola imigrantka z východnej Európy, ktorá neovládala vyučovací jazyk. Bola to krásna lekcia o privilégiách. Je dôležité si ich zvedomiť, keď ich máme, aby sme mohli v sebe nájsť empatiu voči druhým, a veriť, že ju druhí nájdu, keď ich my zrazu stratíme.
Pochopili ste, aké je dôležité, keď vás vďaka otvoreným učiteľom a špeciálnym pedagógom škola nevylúčila, ale pomohla vám rásť. Myslíte, že slovenské školy dnes vedia túto úlohu naplniť?
Dnes viem, že tých bariér, ktoré deťom bránia naplniť svoj potenciál v škole, je množstvo. A nečelí im len nejaká malá skupina detí. Viac ako polovica detí na Slovensku čelí aspoň jednej prekážke v učení. Či už je to kvôli chudobe, jazyku, zdravotným problémom, alebo náročnej rodinnej situácii, rozmanitosť detí na slovenských školách je skrátka realita. No školy nám dlhodobo hovoria, že nemajú dostatočnú podporu, aby vedeli ako ich všetky spolu vzdelávať. Vidíme to aj na zručnostiach detí, ktoré končia základné školy. Viac ako tretina z nich nerozumie tomu, čo si prečítajú. Očividne naše školy potrebujú pomoc, ak je toto aktuálny stav. A rodičia sa čoraz hlasnejšie ozývajú, že nevnímajú, že školy vedia pripraviť ich deti na budúcnosť. Naozaj potrebujú deti vedieť dobre čítať, ale potrebujú ovládať aj mnoho ďalších zručností.
Dávať šancu tým, ktorí by inak boli odpísaní
Kedy sa vo vás ozvala myšlienka vytvoriť vlastnú školu? Ako vznikla Rozmanita?
20 rokov skúmam školy po celom svete a čo ich robí kvalitnými, ako vedia meniť životy k lepšiemu, dávať šancu tým, ktorí by inak boli odpísaní. Posledných 11 rokov pracujem so školami, učiteľmi a učiteľkami po celom Slovensku a pozorne počúvam, čo potrebujú. Som presvedčená, že pre skutočne lepšie Slovensko nepotrebujeme ďalšie súkromné školy. Potrebujeme podporiť tých viac ako 4 500 existujúcich štátnych škôl a pomôcť im učiť kvalitne a inovatívne. Preto vznikla LAB škola. Je to hmatateľná ukážka, v ktorej vyvíjame a testujeme moderné vzdelávanie pre slovenské školy, aby sme ich vedeli prakticky podporiť.
Slovensko prechádza kurikulárnou reformou, ktorá sa zameriava na zručnosti budúcnosti. Ako vo vašej LAB škole pomáhate túto reformu pretaviť z teórie do reálnej školskej praxe?
Naša LAB škola učí podľa nového kurikula už tretí rok a nastavujeme všetky procesy veľmi rýchlo aj na nové zákony, ktoré budú prichádzať do účinnosti najbližšie obdobie. Tým, že sme v novom kurikule učili do začiatku, nemuseli sme si prechádzať procesom zmeny, a tým sme mohli venovať všetku energiu do vývoja praktických nástrojov, ktoré školám pomôžu pretaviť ju do praxe. Jedným príkladom je jednostranový popis zručností budúcnosti z nového kurikula, ktoré dáva deťom, rodičom aj učiteľkám a učiteľom jasný návod, čo sa potrebujú počas základnej školy naučiť. Na toto sú napasované aj rôzne pracovné listy či spôsoby (seba) hodnotenia detí, ktoré vedia školy len zobrať do ruky, jednoducho prispôsobiť a použiť.
Vaše nástroje už testujete priamo v teréne. Ako prijímajú túto zmenu učitelia a učiteľky v školách, kde už pôsobíte?
Pred pol rokom sme začali úzko pracovať s tromi školami v troch rôznych regiónoch Slovenska, aby sme spolu s nimi pripravili náš program pre väčšie šírenie do štátnych škôl. Nedávno sme dostali po jednom spoločnom workshope túto spätnú väzbu od učiteľky Majky, ktorá učí už 15 rokov v dedine pri Košiciach. Napísala nám:
Každé školenie s vami je viac než len profesijný rozvoj – je to návrat k tomu, prečo sme sa stali pedagógmi: pre deti, pre budúcnosť, pre dôveru v rozmanitosť a v ľudskosť.
Sme na začiatku, ale veľmi veľa sa od našich partnerských škôl učíme a ich spätná väzba je veľmi povzbudzujúca.
Rozmanita je komunita. Ako to v praxi vyzerá? Čo robíte inak, aby sa u vás naozaj každé dieťa cítilo tak, že tam patrí?
Aktívne pracujeme na tom, aby bola naša škola miestom, kde sú všetci vítaní. Organizujeme akcie, kde oslavujeme rôzne kultúry, jazyky a tradície, ktoré máme v triedach. Dávame tak priestor tomu, aby si deti a rodičia s rôznym zázemím mohli priniesť do školy kúsok svojho domova a ukázať jeho hodnotu. Máme pravidelné čítanie s rodičmi, každá rodina sa triede v istom bode predstaví a spraví s nimi aktivitu, ktorú tá rodina rada robí. Robíme každoročne festival Vítanie leta, kde vždy prinesieme aj niečo vzdelávacie pre rodiny. Sú to koncerty, divadielka, spoločná tvorba, zážitkové aktivity na uvedomenie si ako svet vnímajú rôzni ľudia, ale hlavne tam vždy cítime silu komunity v radosti a v blízkych vzťahoch detí. A vždy platí, že čo do komunity vložíte, to sa vám aj vráti.
Sila komunity sa nám najviac ukázala v kríze. Pri sťahovaní našej školy do nových priestorov na Svidníckej. V rekordne krátkom čase nám pomáhala viac ako stovka dobrovoľníkov a rodinných príslušníkov sťahovať, montovať, upratovať, pomáhať s čím bolo treba.
Vaše deti prichádzajú z rôznych prostredí – jazykových, kultúrnych, sociálnych aj rodinných. Ako sa z takejto rozmanitosti stáva zdroj sily, nie chaosu?
Máme zavedené rutiny a systémy, ktoré sú nastavené naprieč celým pedagogickým tímom.
Jednotný systém s rozmanitými ľuďmi vytvára spojenia a v ňom sa rodia inovácie namiesto toho, aby vládla neistota a chaos.
Často sa hovorí, že inkluzívne školy sú „ťažšie” na riadenie či učiteľskú prácu. Ako to vnímate vy? Je to náročnejšie, alebo len iné?
Inklúzia je efektívnejšia na úrovni celého systému. Ak bežné štátne školy dostanú adekvátnu podporu, tak je to oveľa lacnejšie ako mať až 7 % detí v špeciálnych triedach či školách, čo je aktuálny stav na Slovensku. To je v rámci Európy zďaleka najväčší podiel detí vzdelávaných v špeciálnom prúde.
Tá podpora je hlavne v systémoch a praktických nástrojoch pre konkrétne situácie, deti, rodiny, triedy. Preto máme v našej LAB škole zavedené rutiny a systémy, ktoré sú nastavené naprieč celým pedagogickým tímom. Dnes na väčšine slovenských škôl fungujú učitelia veľmi izolovane. Nemajú jednotné postupy, nemajú rovnaké prístupy vo výchove, v učení či v riešení konfliktov.
Prečo je táto nejednotnosť tak extrémne náročná?
Je extrémne náročná pre všetky deti, ktoré ťažko znášajú zmeny a neistotu. A to nie je malá skupina. Môže to byť pokojne polovica všetkých detí v škole: deti žijúce v chudobe, deti s traumatickými zážitkami, deti s poruchami učenia, pozornosti, citlivé deti, alebo tie, ktoré žijú v nestabilnej rodinnej situácii. Tieto deti potrebujú mať v škole čo najviac predvídateľné prostredie. Potrebujú vedieť, ako sa daný učiteľ zachová, aké sú pravidlá a aký bude postup. Ak túto predvídateľnosť nemajú, neustále žijú v strese. Vtedy „vybuchujú” a sú mylne označené za problematické. Škola má fungovať ako jeden silný tím, mať jednotné systémy a postupy, ktoré si pravidelne vyhodnocuje a prispôsobuje. A to nie je ťažšie, ale profesionálnejšie a spravodlivejšie.
Ak chceme lepšie Slovensko, potrebujeme najskôr lepšie školy
Aký mýtus o inklúzii by ste najradšej raz a navždy vyvrátili?
Že znevýhodnené deti brzdia ostatných spolužiakov a spolužiačky. Deti sa nebrzdia navzájom. Môže ich brzdiť len nevhodne vedená hodina, nevhodne nastavené prostredie, nedostatočne podporený učiteľ.
Svetové štúdie potvrdzujú, že deti bez znevýhodnenia dosahujú rovnaké alebo lepšie akademické výsledky, keď sú v triede spolu so znevýhodnenými deťmi. Rovnako je to aj u nás v LAB škole. Podľa našich meraní napredovali všetky deti v materskej škole až 1,5-krát rýchlejšie, než predpokladal štátny vzdelávací program. Znevýhodnené deti mali porovnateľné výsledky ako ich rovesníci a rovesníčky. Zároveň až 9 z 32 žiakov a žiačok základnej školy sa umiestnilo na jednom z prvých troch miest v celoslovenských vedomostných súťažiach Klokanko a Všedkovedko. Viac ako 50 % našich detí bolo úspešným riešiteľom v národnej informatickej súťaži iBobor v porovnaní s národným priemerom 35 %, aj keď máme oveľa väčší podiel detí so znevýhodnením.
Tvrdíte, že inkluzívne školy môžu štátu šetriť miliardy eur. To znie pre mnohých prekvapivo… Ako môže byť empatia a rozmanitosť zároveň ekonomicky výhodná?
Slovensko patrí medzi krajiny s najhoršou kvalitou vzdelávania v Európe a schopnosti 15-ročných mladých ľudí sa konzistentne za posledných 20 rokov zhoršujú. Takmer 24 % dospelých Slovákov má čitateľskú gramotnosť a schopnosť riešiť problémy na úrovni 10-ročných detí. Zo Slovenska odchádzajú tisíce talentovaných ľudí za lepšími školami do zahraničia a nevracajú sa späť. Nedostatok kvalifikovaných ľudí brzdí rast firiem a konkurencieschopnosť celej krajiny. Navyše sme druhá najviac polarizovaná krajina Európy. Toto hovoria dáta o stave škôl a krajiny.
Ak chceme lepšie Slovensko, potrebujeme najskôr lepšie školy, z ktorých budú vychádzať absolventi a absolventky vybavení zručnosťami, ktoré im umožnia inovovať.
Len súdržná a vzdelaná spoločnosť je schopná inovovať a napredovať.
Ako ste už povedali, slovenské školstvo čelí mnohým krízam. Kde by ste vy osobne začali, keby ste mohli zmeniť čo i len jednu vec?
Treba začať podporovať školy. Musíme od nich nielen vyžadovať, že pripravia naše deti na veľmi nepredvídateľnú budúcnosť, ale im aj podať pomocnú ruku. Musia cítiť, že stojíme pri nich, že sme im ako rodičia, neziskový aj biznisový sektor partnermi, že chceme ťahať za ten istý koniec. Bez nás to nezvládnu. Skvelá správa je, že môžeme začať už teraz. Buď podporou programov a organizácií, ktoré školy podporujú alebo priamo na našej lokálnej škole. Zaujímajte sa o to, čo sa tam deje, počúvajte čo potrebujú, skúsme si vybudovať partnerstvo.
Rozmanita vznikla bez podpory a projektov. Čo vám táto skúsenosť ukázala o tom, ako sa dajú robiť zmeny „zospodu”?
„Lean”, chudým prístupom. Treba začať rovno prakticky, v malom, ale s niečím, čo reálne ukazuje vplyv zmeny, aj keď len na niekoľkých deťoch, ľuďoch. Lebo v tom malom sa vieme veľmi veľa naučiť, a keď už potom ideme do väčšieho, tak máme naozaj kvalitný produkt, ktorý už „len” treba doladiť z hľadiska škálovania.
Ako by mala vyzerať škola budúcnosti, kde sa deti budú cítiť spokojné a šťastné?
Musíme deti učiť zručnosti budúcnosti. Najlepšie, ako ich vieme predvídať. Moja škola vo Francúzsku ma už pred 25 rokmi učila nielen ako hovoriť po francúzsky, ale vysokými očakávaniami ma hneď od mojich začiatkov viedla k tomu, aby som aj v lámanej francúzštine vyjadrovala svoj názor, argumentovala, štrukturovala moje odpovede, vyhľadávala informácie, budovala si základňu vedomostí.
V Rozmanite učíme tieto zručnosti cez tri piliere:
- Učíme sa byť: Deti si potrebujú budovať odolnosť, adaptabilitu, flexibilitu, lebo zažijú za svoj život viac zmien než akákoľvek generácia pred nimi. Potrebujú si budovať silné návyky starostlivosti o svoje fyzické aj duševné zdravie, lebo krízy zdravia pravdepodobne len začínajú.
- Učíme sa tvoriť budúcnosť: V znalostnej a digitálnej spoločnosti potrebujú silný základ v čítaní s porozumením, potrebujú silnú bázu vedomostí, aby vedeli na nej stavať a cibriť si kritické myslenie. Očakávame od nich, že vyriešia obrovské globálne krízy, ktoré sme spôsobili my. Musíme im dať na to lepšiu výbavu.
- Učíme sa žiť spolu: Potrebujú vedieť spolupracovať naprieč bublinami, kultúrami, lebo budú žiť vo viac globalizovanej spoločnosti než kedykoľvek predtým.
Deti nepotrebujú viac faktov, potrebujú viac porozumenia. Fakty si vygooglia. Ale porozumieť im sa musia naučiť a ich budúcnosť bude závisieť od toho, čo dokážu urobiť s tým, čo vedia.
