Na strednej škole som mala šikovných a ambicióznych spolužiakov. Mnohí to dotiahli poriadne ďaleko. A tak bolo už vtedy na mieste, keď sa ich triedna pýtala, čím chcú byť o pár rokov, že zazneli odpovede ako doktor, právnik, podnikateľ…
Prišiel rad na mňa. Bez dlhšieho váhania som povedala, že chcem byť mamou. Zarazený výraz našej profesorky si pamätám dodnes, hoci mi len nedávno spolužiaci pripomenuli, že som práveže bola jedna z tých, ktorá po deťoch a manželstve vôbec netúžila.
Zamyslela som sa nad tým,
kedy prišla zmena. A myslím si, že dofrčala s prvou vážnou veľkou láskou a s pribúdajúcimi synmi mojej sestry. Nebudem tvrdiť, že som ich vychovávala, ale trávila som s nimi veľa času a hlavne som im pravidelne nosila 30 rožkov, lebo boli neustále hladní.
Takže asi vtedy to vo mne cinklo, keď som si zaláskovaná myslela, že je to na celý život a že práve s tým mužom, a žiadnym iným, si založíme rodinu. Nebolo to tak. Zazvonil zvonec, vlastne skôr umieráčik a bolo po snoch o kočíkovaní.
Ale celý život si aj tak hovorím,
že je všetko presne tak, ako má byť a deti prišli určite tiež práve vtedy, keď mali a zo mňa sa stala mama na plný úväzok. Určite nie dokonalá, ale milujúca a láskavá. A unavená, aj podráždená. Občas s pokrčeným výrazom v tvári od zlosti a inokedy vysmiata od šťastia ako lečo. Nič sa nezmenilo, stále som taká. Tá nedokonalá a ľúbiaca na entú. Len tie deti nejako vyrástli…
Pred pár dňami
sa ku mne dostal článok o tom, že je načase, aby vymrel kult dokonalej matky. Zaujalo ma to… Jednak slovo kult veľmi nemusím, naháňa mi strach, neviem prečo, a na druhej strane sa mi väčšinou pri slove dokonalosť vyjaví skôr morský záliv s priezračnou vodou pri západe slnka. Ale materstvo mi rozhodne nenapadne.
Začítala som sa a zistila som, že pravdepodobne ide o skutočný príbeh mamy, ktorú odsúdili iné mamy za to, že nie je dosť raw, crunchy, insta a gentle, ale naopak… Dá deťom aj hranolky z mekáča, keď idú náhodou okolo, nečíta zloženie na výrobkoch, používa kočík a nie šatku, nenapĺňa pravidelne profily na sociálnych sieťach, hodí tam niečo, keď je čo a deti sem-tam aj po zadku dostanú.
Kým som dočítala,
opýtala som sa samej seba, akým právom súdime jedna druhú? Spomenula som si na moju mamu a spočítala som hneď niekoľko skvelých prístupov, ktoré som si od nej prevzala do svojej výchovy. Predstavila som si moju sestru, ktorá ako mladá mamina tiež robila všetko, ako najlepšie vedela. A mohla by som menovať xy kamarátok, z ktorých každá je iná, každá svojská a nemôžem ani o jednej povedať, že nie sú dobrými matkami, hoci od dokonalosti to má ďaleko.
A preto súhlasím,
kult dokonalej matky, ktorá je vždy trpezlivá, má doma poriadok, varí zdravo… Nonstop sa venuje iba deťom, a pritom sa usmieva, lebo veď si to vybrala, by mal vymrieť.
Dokonalosť sa totiž skrýva za povinnosť. Ale materstvo by mala byť predovšetkým láska. A mama by nemala mať pocit, že zlyhala, aj keď robila maximum. A nemala by kvôli dokonalosti ani ignorovať únavu, emócie, financie či psychické zdravie.
Deťom dokonalosť nepomáha a matky len vyčerpáva.
Asi idem objednať pizzu…
