Viac ako 6 300 žiakov bratislavských základných škôl dnes zvládne preplávať vzdialenosť, ktorá môže rozhodovať o živote. Bezplatné plavecké kurzy občianskeho združenia SportInstitute priniesli výučbu priamo do škôl a otvorili ju všetkým deťom, bez ohľadu na zázemie či finančné možnosti rodín.
Za štatistikami stoja konkrétne príbehy detí, rodičov a trénerov, ktoré poukazujú na fakt, že plavecká gramotnosť nemá byť výsadou, ale samozrejmosťou.
Strach z vody a panika nemusia deti sprevádzať celý život. Tento projekt mení plávanie z obávanej skúsenosti na bezpečný priestor, kde sa buduje sebadôvera, vnútorný pokoj a zdravý vzťah k pohybu. Nejde len o športový výkon, ale aj o prevenciu tragédií a prácu s detskou psychikou. Utopenie je na Slovensku jednou z najčastejších príčin úmrtí detí.
Rastislav Bielik, výkonný riaditeľ SportInstitute, prináša do tejto problematiky novú, hlbšiu a ľudskú perspektívu. A v rozhovore nám prezradil oveľa viac.
Aké sú najčastejšie spúšťače strachu z vody u detí? Je to skôr zlá skúsenosť, alebo prebratý strach od rodičov?
Z vlastných skúseností, ktoré máme, je najčastejším spúšťačom strachu neistota. Ide o moment, keď dieťa nie je sebavedomé, neverí vo svoje vlastné schopnosti a hlavne vo vodnom prostredí začína rýchlo panikáriť. Stačí veľmi malé zaváhanie pri vodných plochách a dieťa si bude počas celého života so sebou niesť určitú dávku strachu. Môžeme teda povedať, že ide z časti aj o zlú skúsenosť, ale na druhej strane sú tieto prvky strachu prebraté aj po rodičoch.
Za svoju kariéru plavca, ale aj trénera som sa stretol s veľa dospelými, ktorí sa na „staré kolená” chceli naučiť plávať, ale už to prostre nešlo tak jednoducho ako pri deťoch. A ak má strach rodič, automaticky sa bude vyhýbať športom, ktoré mu príliš nechutia. Aj keď verím, že mnoho z nich by deťom doprialo ochutnávku z každého jedného športu.
Do akej miery ovplyvňuje nastavenie rodiča progres dieťaťa v bazéne?
Rodič je z môjho pohľadu najdôležitejší dielik celej skladačky v akomkoľvek progrese dieťaťa. Aké nastavenie si rodič zvolí, také automaticky preberie aj dieťa. Deti sú v tomto zázračné, dokážu v okamihu vycítiť neistotu nás rodičov a hneď sa z toho snažia vyvliecť, ak im to nie je po chuti. Alebo sa na druhej strane dokážu brutálnym spôsobom nadchnúť a ísť na veľmi veľkej pozitívnej vlne. Ak by som mal pomenovať tú mieru, tak je to podľa mňa tak 80 % a viac. Deti prirodzene budú vymýšľať a nebudú chcieť ísť na tréning, lebo je to mimo ich komfortnej zóny, ale ja osobne som nevidel smutné dieťa po akomkoľvek tréningu, alebo športovom výkone. A to je to najdôležitejšie.
Prečítajte si: Keď výkon berie radosť: Ako rodičia (ne)vedomky odrádzajú deti od športu
Ako v SportInstitute pracujete s dieťaťom, ktoré má z vody vyslovene paniku a odmieta do nej čo i len vstúpiť?
Hneď od úvodu sa mu snažíme nastaviť príjemnú atmosféru. Dnes nás už deti v Bratislave poznajú, poznajú priestory, trénerov a zhruba aj to, čo ich na výcviku čaká. Ale v úvode tomu tak nebolo. Z našich dát vyplynulo, že takmer 60 % v začiatkoch v roku 2020 nemalo skúsenosť s plaveckými výcvikmi, s trénermi a systémovým tréningom. Tu sme sa v tom čase stretli aj s tým, že deti mali paniku z odtokov v bazéne, dievčatá z toho, že im to vcucne vlasy, tak isto sa niektoré báli aj svetla v bazéne. V tom prišla najdôležitejšia úloha a tou bol tréner. Ten ukázal smer, dal istotu, zdvihol sebavedomie žiaka a ten sa postupne dokázal začleniť do tréningového procesu.
Silným faktorom bol aj kolektív triedy. Deti sa v bazéne dokázali zomknúť ako celok, povzbudzovali sa a aj podporovali. Vyslovene, ak niektoré z detí pociťovalo paniku, tak sme na to priveľmi netlačili, a povedali sme si, že ich musí do vody strhnúť kolektív. Žiak sedel na kraji, pozeral, alebo jemne prichádzal do kontaktu s vodou a postupne sa sám osmeľoval ísť bližšie a bližšie. Keď to naši tréneri spozorovali, tak sa ho postupne pýtali, prípadne, ak už bol úplne blízko, tak mu dali nejakú plaveckú pomôcku, ktorá mu pomáhala byť istejším vo vode. A krok po kroku sa dostal do vody.
Potom je ten progres extrémne rýchly. Žiaci sú vo veku I. stupňa na základnej škole ako špongie. Absorbujú takmer všetko a veľmi jednoduchým, priateľským podaním napredujú.
Kde je zdravá hranica medzi tým, kedy dieťa vodu rešpektuje, a kedy ho strach paralyzuje v bežnom živote?
Hranica medzi zdravým rešpektom k vode a strachom, ktorý dieťa paralyzuje, nespočíva v tom, či sa dieťa bojí, ale v tom, ako ho tento strach ovplyvňuje v každodennom živote. Určitá miera obáv je prirodzená a potrebná – učí dieťa opatrnosti a chráni ho pred rizikom. Problém vzniká vtedy, keď strach prestane byť pomocníkom a začne dieťa obmedzovať.
Zdravý rešpekt umožňuje dieťaťu fungovať v bezpečnom prostredí, postupne získavať istotu a dôveru vo vlastné schopnosti. Dieťa síce cíti obozretnosť, no dokáže sa učiť, hrať a robiť malé kroky vpred. Naopak, paralyzujúci strach vedie k odmietaniu vody ako takej a často sa prenáša aj do iných oblastí života, kde dieťa stráca pocit bezpečia a kontroly.
Práve pocit kontroly a postupnosť sú kľúčové. Odborné prístupy, aké využíva aj SportInstitute, stavajú na pozitívnej adaptácii na vodu. Bez nátlaku a s dôrazom na dôveru. Cieľom nie je strach potlačiť, ale premeniť ho na zdravý rešpekt, ktorý dieťa chráni, no zároveň mu umožňuje prirodzene rásť a objavovať svet.
Kurzy pre 6 300 detí zadarmo sú obrovské číslo. Akú veľkú bariéru tvorili doteraz financie pre rodiny, ktoré by inak deti na plávanie nedali?
Kurzy plávania, do ktorých je dnes zapojených približne 12 000 žiakov bezplatne, predstavujú v slovenskom kontexte výnimočný zásah do dostupnosti športu pre deti. Číslo 6 300, ktoré sa často spomína, si však zaslúži presnejšie vysvetlenie. Ide o počet detí, ktoré po piatich hodinách výcviku dokážu preplávať viac ako 25 metrov – teda vzdialenosť, ktorá môže v reálnych podmienkach znamenať záchranu vlastného života na vodnej ploche. Tento údaj vyjadruje konkrétny progres. Z našich dát vyplýva, že približne 30 % žiakov nedokáže na prvej hodine preplávať 25 metrov, no po absolvovaní piatej hodiny sa tento podiel zvyšuje na približne 80 %. V absolútnych číslach ide práve o spomínaných 6 300 detí.
Financovanie športu je dnes pre mnohé rodiny výraznou bariérou. Bežné členské na rekreačné plávanie sa v Bratislave pohybuje od 65 eur mesačne a viac, v závislosti od intenzity tréningov. Hovoríme pritom o plaveckých výcvikoch, nie o výkonnostnom plávaní. Ak k tejto sume prirátame náklady na dopravu, celková cena sa bežne vyšplhá na 90 až 100 eur mesačne. Pre mnohé rodiny ide o významnú položku v rozpočte.
Vďaka podpore finančných partnerov sa nám túto bariéru podarilo odstrániť, čo sa okamžite prejavilo aj na účasti. Dnes dosahujeme takmer 100-percentnú účasť na výcvikoch – neplávajú len deti, ktoré sú v danom čase choré. Pre rodičov tak odpadol ďalší finančný výdavok v období, keď musia pokrývať množstvo iných nákladov spojených so školou a voľnočasovými aktivitami detí.
Vidíte v bazéne rozdiely medzi deťmi z rôznych sociálnych prostredí, alebo sa v plavkách a vo vode tieto rozdiely stierajú?
V bazéne sa sociálne rozdiely medzi deťmi výrazne stierajú, až by sa dalo povedať, že v športe sa radikálne znižujú. Vo chvíli, keď si deti oblečú plavky a vstúpia do vody, miznú vonkajšie znaky sociálneho prostredia, z ktorého pochádzajú. Zrazu stoja všetci na jednej štartovej čiare, v rovnakej pozícii, s rovnakými podmienkami.
Rozhodujúcim faktorom sa nestáva pôvod, ale vnútorné nastavenie dieťaťa – jeho odvaha, húževnatosť a ochota skúšať znova, aj keď sa mu niečo nepodarí na prvýkrát. Víťazstvo v tomto prípade nemá podobu porazenia niekoho iného. Ide o víťazstvo v tom najpodstatnejšom zmysle slova. Nad vlastným strachom, nad pochybnosťami a v osobnom progrese. Každý meter navyše, každý lepší nádych či istejší pohyb vo vode je malým osobným úspechom.
Práve preto šport, a plávanie obzvlášť, funguje ako silný vyrovnávací prvok. Dáva deťom spravodlivý priestor ukázať, kým sú a kam sa dokážu posunúť, bez ohľadu na sociálnu vrstvu, z ktorej pochádzajú. Vo vode totiž nerozhoduje zázemie, ale vzťah dieťaťa k sebe samému a jeho ochota urobiť ďalší krok vpred.
Ako zvládnutie plaveckých základov ovplyvňuje psychiku dieťaťa, ktoré možno v iných oblastiach nepociťuje úspech?
Zvládnutie plaveckých základov má pre psychiku dieťaťa často oveľa hlbší význam, než sa na prvý pohľad zdá, najmä ak ide o dieťa, ktoré v iných oblastiach nezažíva pocit úspechu. V našich výcvikoch deti medzi sebou nesúťažia v tom, kto pláva krajšie, rýchlejšie alebo dokonalejšie. Súťažia samy so sebou o to, aby sa naučili čo najviac a využili potenciál výcviku na maximum.
Úspech vnímame ako relatívny pojem. Každé dieťa, ktoré sa posunie čo i len o jedno percento, dosiahlo úspech. Tento prístup vytvára bezpečné prostredie, v ktorom sa deti neboja skúšať, robiť chyby a postupne ich opravovať. Aj ostatní spolužiaci tento individuálny progres rešpektujú, čo má silný pozitívny vplyv na triednu dynamiku aj sebaobraz dieťaťa.
Naše namerané dáta dlhodobo potvrdzujú, že už počas piatich plaveckých hodín žiakom rastie výkonnosť, zlepšuje sa technika a zároveň si budujú sebadôveru. Deti si odnášajú pocit, že niečo dokázali vlastným úsilím, čo posilňuje ich psychickú aj fyzickú odolnosť a prenáša sa aj do ďalších oblastí života.
Symbolickým vyvrcholením výcviku je desaťminútová štafeta na záver, ktorá deti zocelí. Prepája ich fyzické aj vnútorné prežívanie, učí ich spolupráci a dáva im silný zážitok spoločného úspechu. Práve v týchto momentoch si deti často prvýkrát uvedomia, že úspech nemusí znamenať poraziť niekoho iného, ale dokázať niečo nové samému sebe.
Prečítajte si: Nezabudnuteľné výlety s deťmi: Top 10 miest na objavovanie východného Slovenska
Prečo je dôležité, aby štát alebo mesto prebrali zodpovednosť za plaveckú gramotnosť, a nenechávali to len na „víkendovú aktivitu s rodičmi”?
Plavecká gramotnosť je príliš dôležitá na to, aby zostala len na úrovni „víkendovej aktivity s rodičmi”. Ide o základnú životnú zručnosť, ktorá priamo súvisí s bezpečnosťou detí, ich zdravím aj psychickou odolnosťou. Z tohto pohľadu je prirodzené očakávať, že mesto či štát by za ňu mali niesť zodpovednosť rovnako, ako ju nesú za vzdelávanie alebo telesnú výchovu.
Zároveň sa však vedome snažíme udržiavať si odstup od rigidných štátnych štruktúr a akýchkoľvek ťažkopádnych systémov. Práve táto nezávislosť nám umožňuje reagovať pružne na reálne potreby detí, škôl aj rodičov, upravovať metodiku, tempo výcvikov a prístup k deťom bez zbytočnej administratívnej záťaže. V praxi vidíme, že flexibilita a rýchle rozhodovanie majú pri práci s deťmi zásadný význam.
Ideálny model preto nevnímame ako buď-alebo. Štát a samosprávy by mali plaveckú gramotnosť jasne považovať za svoju zodpovednosť a systematicky ju podporovať – finančne, organizačne aj hodnotovo. Zároveň by mali vytvárať priestor pre odborné, nezávislé iniciatívy, ktoré dokážu túto zodpovednosť napĺňať efektívne a s dôrazom na kvalitu. Plávanie totiž nemá byť výsadou rodín, ktoré si ho môžu dovoliť časovo či finančne, ale samozrejmou súčasťou detstva každého dieťaťa.
Čo všetko sa dieťa naučí na kurze?
Na plaveckom výcviku sa dieťa v prvom rade učí plavecké základy – adaptáciu na vodu, správne dýchanie, splývanie, orientáciu vo vode a postupne aj techniku jednotlivých plaveckých spôsobov primerane veku a schopnostiam. Vyššie ročníky postupne prechádzajú na ťažšie a kondične náročnejšie cvičenia. Cieľom nie je dokonalosť, ale istota, bezpečnosť a schopnosť zvládnuť vodu tak, aby pre dieťa nepredstavovala hrozbu, ale prirodzené prostredie, v ktorom sa vie pohybovať a reagovať.
Zároveň však výcvik nie je zameraný iba na plávanie. Súčasťou programu SportInstitute je aj detská pohybová príprava, ktorá rozvíja všeobecnú pohybovú gramotnosť dieťaťa. Deti pracujú na koordinácii, rovnováhe, sile, rýchlosti a správnych pohybových návykoch. Atletické prvky pomáhajú zlepšovať držanie tela, stabilitu a celkovú telesnú pripravenosť, čo sa následne pozitívne prenáša aj do plávania.
Dôležitou súčasťou je aj psychický rozvoj. Dieťa sa učí sústredeniu, vytrvalosti, práci so strachom a prekonávaniu vlastných limitov. Postupným progresom získava sebadôveru a zdravý vzťah k pohybu ako takému. Kurz tak dieťaťu nedáva len technické zručnosti, ale vytvára pevné základy pre pohyb, zdravie a pozitívny vzťah k športu do budúcnosti.
Stáva sa, že cez pokroky detí sa nakoniec osmelia a začnú plávať aj ich rodičia, ktorí dovtedy vodu príliš nemuseli alebo dokonca vôbec nevedeli plávať?
Áno, stáva sa to a je to jeden z najkrajších vedľajších efektov našich výcvikov. Veríme, a pevne dúfame, že nadšenie, ktoré si deti z kurzov odnesú, nekončí poslednou hodinou v bazéne. Naopak, prenáša sa domov. Deti začnú rodičov ťahať do bazénov, k vode, na športové podujatia a postupne tak dotvárajú celý detský ekosystém športu, ktorý presahuje rámec samotného výcviku.
Často vidíme, že práve deti sa stávajú impulzom k zmene. Rodičia, ktorí sa vody báli, nemali k nej vzťah alebo plávať vôbec nevedeli, sa na základe „požiadavky” vlastného dieťaťa odhodlajú urobiť prvý krok. Prekonajú strach, vstúpia do vody a začnú plávať. Nie kvôli sebe, ale kvôli nemu. Tento moment má obrovskú silu.
Podľa môjho názoru ide o jeden z najsilnejších odkazov, aké si dieťa môže odniesť: že aj malé dieťa dokáže svojím odhodlaním a radosťou meniť dospelých. V takých chvíľach sa posilňuje nielen vzťah k vode a pohybu, ale aj vzťah medzi dieťaťom a rodičom. A to je hodnota, ktorá ďaleko presahuje samotné plávanie.
