Tatérka Lucia Lengyel: Tetovanie je terapia. Prečo odmieta niektoré motívy a kedy radšej termín zruší?

Tetovanie už dávno nie je len o rebelstve. Pre niekoho je to terapia, pre iného spôsob, ako sa vyrovnať so stratou blízkeho alebo prekryť stopy po ťažkom životnom boji.

Banskobystrická tatérka Lucia Lengyel netetuje iba ihlou, ale aj srdcom. V rozhovore nám prezradila, prečo jej prvé tetovanie skončilo katastrofou, prečo odmieta tetovať mužské intímne partie a kedy je lepšie termín zrušiť, než urobiť chybu, ktorú už nikto nezmaže.

Kto je Lucia Lengyel

Je profesionálnou tatérkou pôsobiacou v Banskej Bystrici. Vo svojej práci kladie dôraz na precíznosť, hygienu a individuálny prístup ku každému klientovi, pretože tetovanie vníma ako zodpovedný a premyslený proces. Vo voľnom čase sa venuje rodine a športu – najmä lezeniu, pohybu v horách a tréningom vo fitku. Rada trávi čas v prírode, pri vode alebo pri varení a k životu potrebuje slnko a teplé dni.

Prečítajte si: Poetka Kateřina Pokorná alias Svojost: Moja tvorba je môj život, neviem písať o fikcii

Pamätáš si na úplne prvé tetovanie, ktoré si robila? Aký to bol pocit a čo to bolo?

Na to sa jednoducho nedá zabudnúť. Boli to moje prvé lekcie pokory a trpezlivosti. Svoje úplne prvé tetovanie som skúšala sama na sebe – nechcela som riskovať, že sa pomýlim a niekomu vytetujem niečo zle. Keďže som predtým pracovala s takmer všetkými umeleckými médiami, naivne som si myslela, že ak niečo dokážem nakresliť na papier, zvládnem to aj s ihlou v ruke.

Mýlila som sa. Výsledok bol, mierne povedané, katastrofálny. Pokúšala som sa o dve fázy mesiaca nad kolenami, no skončilo to tak, že dnes sú už dávno prekryté. Zostávajú len skrytým svedectvom môjho vtedajšieho neúspechu a dilemy, či je tetovanie vôbec správna cesta. Dnes som však za túto facku vďačná. Naučila ma rešpektu k technike a pochopeniu, že majstrovstvo si vyžaduje čas a netreba sa nikam ponáhľať.

Ktorý štýl tetovania je tvojmu srdcu najbližší a prečo práve ten?

Moja tvorba je definovaná silnou estetickou dualitou, ktorá má pre mňa takmer terapeutický význam. Neustále balansujem medzi dvoma svetmi: na jednej strane ma napĺňa tvorba vizuálne hlbokých, esteticky krásnych motívov plných farieb, botaniky a ženskej jemnosti. Na strane druhej cítim potrebu vyjadriť temnú morbiditu a deformáciu.

To, ku ktorému pólu sa v daný moment prikloním, úzko súvisí s mojím vnútorným prežívaním. Potrebujem obe formy sebarealizácie – kým jedna oslavuje život a harmóniu, tá druhá (čerpajúca z kinematografie a vedy) mi dovoľuje skúmať hranice dark-style estetiky. Táto rovnováha je presne to, čo robí moju prácu kompletnou.

Existuje nejaký trend v tetovaní, o ktorom si si myslela, že rýchlo zmizne, ale stále sa drží?

Bezpochyby je to tribal. Dlho som mala pocit, že tento trend ostane v 90. rokoch, no pred pár rokmi zažil veľkolepý návrat. Dnes ho poznáme ako cyber-tribal alebo neo-tribal a u Generácie Z je nesmierne populárny. Už nejde o tie masívne čierne plochy, na ktoré sme boli zvyknutí, nahradili ich jemné, organické línie s futuristickým, až priam mimozemským nádychom.

Zaujímavé však je, že stále narážam aj na ozveny minulosti. Generácie Baby Boomerov či „X-iek” mi občas napíšu s prosbou o klasiku – pierko alebo ležatú osmičku. Aj tu je však cítiť silný vplyv sociálnych sietí. Staršie ročníky začínajú byť vďaka internetu odvážnejšie a osobnejšie. Postupne opúšťajú staré šablóny a hľadajú motívy, ktoré ich skutočne vystihujú, čo vnímam ako úžasný posun.

Musí mať každé tetovanie hlboký význam?

Prvé tetovania sú takmer vždy hlboko osobné. Mieša sa v nich radosť z objavovania vlastnej identity s prirodzeným rešpektom a strachom, aby sme svoje rozhodnutie raz neľutovali. Postupom času sa však ten pomyselný „súdok s hlbokými významami” prirodzene vyčerpá. Zisťujeme, že tetovanie nemusí byť len symbolom, ale aj trvalým doplnkom – vizuálnym komplimentom tela, ktorý nám robí radosť každý deň.

Sú však chvíle, keď tetovanie nadobúda rozmer, ktorý presahuje estetiku. Sú to momenty, keď tvorím láskyplnú spomienku pre tých, ktorí niekoho stratili. Je pre mňa obrovskou poctou, keď mi ľudia dôverujú so svojou stratou a otvoria sa mi na takejto hlbokej úrovni. Vtedy vidím, že lásku, ktorú v sebe nosia, zrazu nemajú kam nasmerovať. No vo chvíli, keď sa pozrú na hotový obraz na svojej koži, nastane magické prepojenie. Tá láska nájde svoje miesto.

Rovnako pristupujem aj k prekrývaniu jaziev – či už sú stopou po chorobe, alebo náročnom životnom období. Mojím cieľom je jazvu vizuálne pretvoriť tak, aby nebola tým prvým, čo udrie do očí. Chcem, aby ľudia v zrkadle videli svoju súčasnú silu a krásu, a nie minulé rany, ktoré ich kedysi definovali.

Čo si najčastejšie dávajú tetovať ženy a aké motívy u nich dominujú?

V práci vidím dve veľmi špecifické skupiny žien, u ktorých ich aktuálna životná etapa priamo ovplyvňuje to, čo si nechávajú vytetovať. U mamičiek často vnímam pravidlo „najprv deti, až potom ja”. Svoje prvotné tetovania spájajú takmer výlučne so svojimi potomkami a na seba začínajú myslieť až v momente, keď skompletizujú rodinnú symboliku a keď im to dovolia domáce financie. Aj vtedy však volia veľmi nežnú a jemnú formu. Často totiž zvažujú, ako budú pôsobiť na rodičovských združeniach či školských akciách, pretože nechcú pôsobiť vulgárne. V ich výbere dominujú jemné florálne motívy s decentnými akcentmi, prípadne symbolika prepojená so zvieratami.

Špecifickou kategóriou sú študentky na vysokých školách. Keďže si väčšinou všetko financujú samy s minimálnou pomocou rodičov, inklinujú k menším tetovaniam, ktorými sa snažia vyjadriť svoju osobnosť na menšej ploche. Zároveň sú opatrnejšie pri výbere umiestnenia, pretože si ešte nie sú isté svojou budúcou profesiou a nechcú si vopred zatvárať dvere. Bez ohľadu na to, do ktorej skupiny klientka patrí, mojou úlohou je vždy nájsť ten bod, kde sa jej momentálna rola stretáva s jej skutočným ja.

Do akej miery ovplyvňujú rozhodovanie žien o tetovaní ich partneri či okolie?

Pri ženách vo vzťahoch vnímam dva výrazné protipóly, ktoré by sme mohli nazvať „schválenie verzus sloboda”. Prvá podkategória si vyberá motívy, ktoré vopred odobrí ich partner. Tu sa často stretávam s kontrastom medzi tým, čo si klientka úprimne praje, a tým, čo vyžaduje jej partner – zažila som situácie, keď partner schvaľoval dokonca aj presnú veľkosť tetovania. Naopak, druhú skupinu tvoria ženy s plnohodnotnou podporou, ktoré premýšľajú slobodne. Tieto ženy predstavujú skutočnú „divokú kartu”, vyberajú si výlučne podľa svojho vkusu a so svojím výberom sa stopercentne stotožňujú.

Podobne sú na tom aj ženy bez záväzkov. Tie sa v mnohom zhodujú so skupinou podporovaných partneriek – rozhodujú sa autonómne a nehľadia na názory okolia. Ich voľba býva často ovplyvnená najlepšími kamarátkami, ktorými sa nechajú v tom najlepšom zmysle slova uniesť, čo dodáva ich tetovaniam istú dávku spontánnosti.

Kde končí predstava klienta a kde začína tvoj rukopis? 

Môj autorský rukopis je v neustálom vývoji a zámerne sa vyhýbam opakovaniu rovnakých vzorcov. To, na čom si však zakladám v každom jednom diele, je absolútna precíznosť a symbióza s anatómiou. Mojím cieľom je, aby tetovanie nepôsobilo ako cudzí, dodatočne aplikovaný prvok, ale ako prirodzená a organická súčasť osobnosti človeka. Celý tento proces začína už pri úvodnej konzultácii, pokračuje dôslednou prípravou návrhu na mieru danej časti tela a vrcholí precíznym výberom technického náradia, farebných tónov a štýlu tieňovania.

Čo robíš, ak klient trvá na niečom, o čom vieš, že esteticky nebude fungovať?

Pokiaľ ide o situácie, keď klient trvá na riešení, o ktorom viem, že nebude fungovať, snažím sa tomu predísť v dvoch kľúčových momentoch. Prvým je samotná konzultácia, kde nastáva dôležitý „aha” moment. Pri zložitejších návrhoch spoločne prechádzame smer línií, veľkosť a osobnú anatómiu. Snažím sa názorne demonštrovať a vizuálne vysvetliť, prečo by určité prvky spolu neladili. Keď klient pochopí praktické súvislosti, získavam si jeho plnú dôveru a nechá si poradiť.

Druhý moment pravdy nastáva, keď priložíme návrh priamo na telo. Niekedy, najmä pri menších projektoch, vyzerá koncept v tablete skvele, ale po nalepení stencilu zistíme, že neladí s anatómiou a pôsobí rušivo. V takých chvíľach sa nebojím byť úprimná a povedať: „Dnes nebudeme tetovať.” Radšej odložím termín, než by som urobila chybu, ktorú už nikto neodčiní.

Občas si klient musí prejsť zdĺhavejším procesom prelepovania stencilu na rôzne miesta, aby na vlastné oči videl správnosť mojej pôvodnej odbornej rady. Aj keď to chvíľu trvá, moment, keď klient povie: „Mala si pravdu,” považujem za kľúčový pre výsledok. Klient musí pochopiť, že moje oko tatéra vidí detaily, ktoré laikovi unikajú, a že sledujem jediný cieľ – aby výsledok na jeho tele vyzeral bezchybne.

Prečítajte si: Knižné echo s prekladateľkou Luciou Szabóovou: Čo sa deje v hlave sociopata a prečo túto diagnózu v slovníku nenájdete?

Sú miesta na tele alebo symboly, ktoré by si z princípu nikdy netetovala?

V otázke etiky a hodnôt si nastavujem veľmi prísny vnútorný filter. Môj morálny kompas mi nikdy nedovolí tetovať nenávistné symboly, gestá alebo akékoľvek idey, ktoré spoločnosť neakceptuje a ktoré šíria intoleranciu. Pevne verím v rovnosť a v to, že každú interakciu musíme stavať na úcte a vzájomnom rešpekte.

Čokoľvek, čo útočí na tieto hodnoty, predstavuje pre mňa neprekonateľnú hranicu. Moja práca totiž spája ľudí, lieči staré rany a prepisuje spomienky na niečo pekné a povzbudivé. Nenávisť do tohto tvorivého sveta jednoducho nepatrí a na koži mojich klientov pre ňu nenechávam žiadne miesto.

Tetovanie je často intímna záležitosť. V čom vidíš jeho hlbší význam okrem estetiky?

Tetovanie vnímam ako jeden z najintímnejších procesov, aké môže človek zažiť. Keď sa nad tým zamyslíte, pravdepodobne si túto jedinú vec na svete so sebou doslova berieme „do hrobu”. Z pohľadu neurológie však nejde len o estetickú úpravu kože. Náš mozog si počas hodín strávených v kresle vytvára silné nervové prepojenia – samotný zážitok z tvorby navždy preväzujeme s výsledným vizuálom.

Mám klienta, ktorý nosí technicky dokonalé dielo, no má k nemu negatívny vzťah. Tatér bol totiž počas procesu nepríjemný a neochotný. Pre klienta tie hodiny znamenali utrpenie a tetovanie mu túto negatívnu skúsenosť, bohužiaľ, dodnes pripomína. Práve preto je mojou prioritou odovzdať nielen 120-percentnú technickú kvalitu v čistom prostredí, ale aj dar rozhovoru a skutočného načúvania.