Väčšina z nás si pod pojmom sociopat predstaví filmového vraha, no realita je oveľa mrazivejšia – sú neviditeľní a dokonale splývajú s davom.
Prekladateľka Lucia Szabóová nám v rozhovore priblížila nielen mýty opisované v jej najnovšom preklade, ale aj drsnú realitu svojej profesie. Ako dlho trvá preložiť 350 strán o absencii citov a prečo sa táto práca na Slovensku robí takmer výhradne z lásky k jazyku? Nazrite do hlavy prekladateľky aj autorky, ktorá sa rozhodla vyjsť s pravdou von.
Kto je Lucia Szaboóová
Vyštudovala odbor tlmočníctvo a prekladateľstvo v kombinácii slovenský jazyk a literatúra – anglický jazyk a kultúra, po ktorom pokračovala v externom doktorandskom štúdiu v odbore literárna veda. Päť rokov sa venovala výučbe angličtiny a slovenčiny ako cudzieho jazyka v jazykovej škole. V súčasnosti pracuje ako jazyková redaktorka, občasná učiteľka a príležitostná prekladateľka. Jej prvý knižný preklad Sociopatka vyšiel vo vydavateľstve N Press a momentálne prekladá druhú knihu s názvom Affairs (Nevera). Keď si potrebuje od práce s jazykmi oddýchnuť, kreslí alebo maľuje.
Čo je to sociopatia
Odborne sa tento stav označuje ako antisociálna porucha osobnosti (ASPO). Na rozdiel od populárnych mýtov, sociopat nemusí byť hneď brutálny vrah alebo geniálny zločinec. Hlavným znakom je hlboký deficit empatie, neschopnosť pociťovať vinu a chronické ignorovanie spoločenských pravidiel či práv iných ľudí.
Pre sociopatov je typická extrémna emočná apatia. Vnútri cítia prázdno, ktoré si niekedy kompenzujú riskantným správaním alebo manipuláciou. Vďaka vysokej inteligencii a schopnosti napodobňovať emócie dokážu dokonale splynúť s davom, budovať si kariéry a zakladať rodiny bez toho, aby ich okolie kedykoľvek odhalilo.
Prečítajte si: Knižné echo s prekladateľkou Vandou Koniarovou: Narcista sa nezmení a vaša láska ho nevylieči
Preklad nie je len mechanická výmena slovíčok z jedného jazyka do druhého. Čo všetko sa v skutočnosti deje v hlave prekladateľa a prečo je to skôr umenie než matematika?
Veľa závisí od typu knihy, no prekladateľ musí v umeleckej i odbornej literatúre vždy dodržiavať autorský štýl. Pasuje sa s reáliami, nárečovými výrazmi či frazeologizmami. Pri odbornej literatúre si navyše overuje, či sa slovenské odborné termíny v danom odbore skutočne používajú, alebo ich konzultuje priamo s expertmi.
Tento proces od neho vyžaduje hodiny doplňujúceho čítania a rešeršovania historických či kultúrnych odkazov. Prekladateľ slová len nepreklápa, každú vetu a myšlienku formuluje tak, aby zachoval význam aj pôvodný štýl autora. V umeleckej literatúre navyše cieľavedome buduje estetický účinok textu.
Je niečo, čo o tejto profesii ľudia nevedia?
Najčastejšie ľudí prekvapí to, keď im poviem, že z tejto profesie sa dá len veľmi ťažko uživiť. Zvyčajne popritom musíte mať aj inú prácu na plný úväzok, knižný preklad je len také milé „privyrobenie si”. Väčšina ľudí, ktorých poznám, to robí, pretože ich to baví, nie pre zárobok.
Ako sa v tejto brandži hýbu honoráre a koľko mesiacov mravenčej práce sa v nich v skutočnosti skrýva?
Podľa poslednej štatistiky, ktorú som čítala v časopise Verzia (3/25), sa výhradne knižným prekladom na Slovensku živí 2,8 percenta prekladateľov a prekladateliek. Autori štatistiky pritom sledovali len podiel príjmov za rok 2024 a uviedli, že dlhodobo literárny preklad na Slovensku neuživí takmer nikoho. Väčšina z nás má preto ešte ďalšiu robotu, prípadne dve.
To, ako dlho na knihe pracujeme, určuje počet jej normostrán a sčasti aj konkrétne vydavateľstvo, s ktorým spolupracujeme. Rovnako aj honorár si určuje vydavateľstvo. Väčšinou sa však sadzba drží v rozmedzí šesť až osem eur za jednu normostranu, hoci skúsenejší prekladatelia dostávajú aj viac.
Ak si to premietneme na konkrétny príklad: prekladateľ/ka dostane za knihu, ktorá má 200 normostrán, osem eur za stranu. Zarobí tak 1 600 eur, z ktorých si však ešte musí odrátať daň, takže v čistom dostane približne 1 270 eur (v závislosti od spôsobu zdanenia). Ak prekladateľ na takejto knihe robí tri-štyri mesiace, sotva sa z výslednej sumy uživí. Navyše honorár zvyčajne dostane až po redakcii a korektúre, teda približne dva mesiace potom, čo preklad odovzdá (hovorím približne, lebo každé vydavateľstvo si tieto procesy nastavuje trochu inak).
Koľko ti trval preklad Sociopatky? A koľko času ubehlo, kým sa dostala do kníhkupectiev?
Rukopis mi v e-mailovej schránke pristál v polovici apríla 2024. Termín na odovzdanie som mala stanovený na polovicu septembra 2024, takže som na 350 normostranách pracovala približne päť mesiacov.
Po odovzdaní prekladu nastupuje redaktor či redaktorka. Do textu zasahujú tam, kde je to potrebné, prípadne ma kontaktujú, ak narazia na nezrozumiteľnú pasáž. Táto fáza, počas ktorej spolu konzultujeme a zapracovávam zmeny, trvá zvyčajne ďalší mesiac. Následne text posielame na korektúru.
Korektor či korektorka venuje gramatickej úprave textu opäť celý mesiac. Potom text putuje na grafickú úpravu, kde ho grafik zalamuje do formátu PDF. V tomto štádiu text znovu číta nielen korektorka, ale aj ja ako prekladateľka. V prípade Sociopatky sme druhú korektúru a schvaľovanie zmien ukončili 15. januára 2025 a kniha sa napokon dostala do kníhkupectiev v marci 2025.
Prečítajte si: Knižné echo: Prekladateľ nesmie prehlušiť autora, hovorí Mária Bebejová v rozhovore o knihe Blue Sisters
O čom Sociopatka vlastne je? A prečo podľa teba stojí za to, aby si ju prečítal aj človek, ktorý sa o psychológiu vôbec nezaujíma?
Patric už odmalička vedela, že s ňou niečo nie je v poriadku. Ako dieťa nerozumela, čo presne to je, a v dospelosti zase nevedela, ako s tým má pracovať. Autorka knihu napísala formou memoárov. Spomína na svoje detstvo, tínedžerské roky až po dospelosť, keď už má manžela, deti, domov a stabilnú prácu.
Aj keď autorka text popretkávala psychologickými faktami, podáva ich skôr v populárno-náučnej forme, aby sa s nimi čitatelia nemuseli príliš pasovať. Kniha ponúka zaujímavý a iný pohľad na citové prežívanie a otvára nám vnútro niekoho, kto neprežíva emócie tak ako väčšinová populácia.
Mnohí ľudia si pod pojmom „sociopat“ predstavia zločinca alebo manipulátora. Ako kniha pracuje s týmito stereotypmi?
Spoločnosť často a rada škatuľkuje. Pod pojmom „sociopat” si ľudia väčšinou predstavia sériových vrahov z kriminálok, no autorka v tejto knihe tento mýtus búra. Na základe vlastnej skúsenosti vysvetľuje, z čoho pramenia nutkavé násilné činy, ktoré robia sociopatov nebezpečnými. Zároveň sa však cez vlastné štúdium a terapie snaží prísť na to, ako toto nutkanie a deštruktívne správanie čo najlepšie eliminovať.
Patric prvýkrát počula slovo „sociopat“ ešte ako dieťa počas prehliadky v štátnej väznici, kde pracoval jej strýko. Za hrubými sklenenými stenami oddelenia nebezpečných páchateľov vtedy jeden z dozorcov takto nazval uväznených mužov. Keď sa Patric neskôr snažila dopátrať k významu tohto pojmu, nenašla ho v žiadnom slovníku. Dokonca aj v prvom ročníku na univerzite, keď o sociopatii písala seminárnu prácu, zistila, že tento termín chýba aj v odbornej literatúre.
Až s pomocou vyučujúcej sa dopátrala k definícii a konečne pochopila, že skutočne trpí antisociálnou poruchou osobnosti. Nahnevalo ju však, koľko ľudí túto diagnózu zneužívalo. Mnohí si ju samodiagnostikovali a prezentovali sa ňou len preto, aby ospravedlnili vlastné amorálne správanie alebo egoizmus.
Prekvapila alebo šokovala ťa nejaká pasáž? A ak áno, ktorá?
Kniha ponúka mnoho šokujúcich momentov, no najviac ma zasiahla pasáž, v ktorej malá Patric bodne spolužiačku ceruzkou do hlavy. Nielenže vtedy nepociťovala žiadne výčitky svedomia, ale tento čin v nej dokonca vyvolal čistú eufóriu. Bola to však jedna zo skúseností, vďaka ktorým si nakoniec uvedomila, že už nikdy nesmie nikomu fyzicky ublížiť. Táto udalosť ju ešte intenzívnejšie prinútila pátrať po príčinách svojho správania a hľadať pôvod svojich nutkavých násilných činov.
Aký je podľa teba „odkaz“ (hlavná myšlienka, posolstvo) knihy?
Autorka Patric Gagne dnes pôsobí ako psychoterapeutka, hoci sama žije s diagnostikovanou antisociálnou poruchou osobnosti. Knihu napísala a publikovala najmä preto, aby ostatným ľuďom s touto diagnózou ukázala cestu. Chce im potvrdiť, že aj oni môžu viesť plnohodnotný život, ak sa so svojou poruchou naučia správne pracovať.
Na celom príbehu ma fascinuje, koľko času a energie Patric vynaložila, kým sa vôbec dopátrala k diagnóze. Tradičná diagnostika totiž zlyhávala – často predpokladá, že pacient už spáchal násilný trestný čin so záznamom v registri trestov. Bez takéhoto záznamu odborníci pacienta touto poruchou jednoducho nediagnostikujú.
Keďže na túto poruchu neexistuje žiadna overená liečba, Patric sa rozhodla pre štúdium psychoterapie. Spoločne so svojou terapeutkou potom intenzívne hľadala spôsoby, ako sa zbaviť apatie. Práve túto apatiu totiž označila za hlavnú príčinu svojich nutkavých násilných činov.
„Nechcem mať pocit, že veci ako vzťahy, láska a rodina sú mimo môjho dosahu len preto, že si nedokážem zvnútorniť emócie rovnako ako všetci ostatní. Nikto s mojou diagnózou by sa tak nemal cítiť,“ povedala svojej psychoterapeutke. „Nikto s akoukoľvek diagnózou by sa tak nemal cítiť.“
Ktorú časť by si odporučila čitateľovi, aby si prečítal ako prvú, ak váha, či si knihu kúpiť?
Podľa mňa je veľmi výstižný už samotný úvod, ale keďže je dlhší, vybrala som len jeho časť: „Tento príbeh ponúkam verejnosti, pretože ilustruje pravdu, ktorú si nikto nechce priznať: temnota je tam, kde ju najmenej čakáte. Som kriminálnička bez záznamu. Som majsterka pretvárky. Nikdy ma nikto neprekukol ani neprichytil. A málokedy mi to bolo ľúto. Som priateľská. Som zodpovedná. Som neviditeľná. Splývam s okolím. Som sociopatka dvadsiateho prvého storočia. A rozprávam o tom, pretože viem, že nie som jediná.”
Prečítajte si: Knižné echo: Prekladateľka Jana Sliacka o ceste naprieč šokujúcou históriou ženskej medicíny v „Len si to namýšľaš”
Keby si mala knihu jednou vetou predať človeku na ulici, čo by si povedala?
Jednou vetou by to bolo skutočne náročné, ale ak by som mohla použiť slová autorky, použila by som tieto: „Myslíte si, že nejakého sociopata či nejakú sociopatku poznáte? Stavím sa, že áno. A tiež sa stavím, že je to ten posledný človek, ktorého by ste podozrievali.”
