Vojna píše kruté príbehy, ktoré sa netýkajú len obetí na fronte, ale aj ľudí, ktorí sú ďalej. Vojna sa nekončí výstrelom ani návratom domov. Pre mnohé rodiny, a najmä ženy, sa práve v tomto okamihu začína ďalší boj – domáce násilie.
Príbehy v článku sú založené na viacerých výpovediach žien.
Mrazivé príbehy
Alica
Nevedela presne, kedy sa to zlomilo. Kedy prestal byť mužom, ktorého poznala. A kedy sa jej domov zmenil na miesto, kde sa bojí dýchať príliš nahlas.
Alica má stále v čerstvej pamäti, ako jej manžel prvýkrát ublížil. Bolo to počas dovolenky, keď sa na pár dní vrátil z frontovej línie domov. Začal piť a jeho agresivita stúpala. Najskôr to boli len výbuchy hnevu. Prudké reakcie na maličkosti. Pohľady, z ktorých mrazilo.
Potom prišli slová, ktoré boleli viac než rany. A napokon aj tie. Agresivita, hnev a násilie jej manžela sa však stále zhoršujú. Vždy, keď sa vráti z frontu domov, je hrubší, tvrdší a násilnejší.
Začal ju škrtiť. Jeho správanie si ospravedlňovala tým, čo prežil na fronte. Prežil boje, videl smrť na vlastné oči niekoľkokrát, neustále sa bál o vlastný život… Dôvodov, prečo už nie je taký ako býval, našla niekoľko. Verila, že to nie je jeho chyba.
Oľga
Oľga je tiež z Ukrajiny a jej manžel je vojak. Z frontu sa nevrátil rovnaký. Na bojisku sa mu stali hrozné veci a takmer prišiel o život. Z tohto zážitku sa fyzicky ani psychicky nikdy poriadne nezotavil. To, čo zažil tam, si priniesol so sebou domov – v spomienkach aj v správaní.
Jeho agresivita rástla a výbuchy hnevu boli čoraz častejšie. Keď zavolala políciu, nespravili nič, aby jej pomohli – práve naopak. Povedali jej, aby sa k mužovi správala lepšie, nakoľko ide o dobrého vojaka, ktorý bol zranený. Nakoniec dostala pokutu Oľga.
Políciu volala viackrát. Namiesto ochrany sa stretla väčšinou s nepochopením. Po niektorých policajných zásahoch bol jej manžel ochotný vyhľadať pomoc, ale nikdy to netrvalo dlho a domáce násilie sa u nich čoskoro udomácnilo znova.
Jej muž užíval lieky proti bolesti a zároveň začal piť – nebezpečná kombinácia. Oľga vedela, že to bude už len horšie a horšie. Striedali sa chvíle, keď bol láskavý a kajal sa, s obdobiami, keď sa bála o vlastný život. V tých lepších momentoch jej sľuboval, že sa zmení. V tých horších si uvedomovala, že sa niečo vymklo spod kontroly.
Násilné správanie manžela si Oľga stále ospravedlňovala a vinila za to traumy, ktoré prežil na fronte. Strach a obavy sa však vracali rýchlejšie, než stihli odísť.
Jedného dňa situácia vyústila do brutálneho fyzického útoku, pri ktorom sa bála o vlastný život. Manžel jej dal na hlavu vrece, chcel jej odrezať uši, zlomiť nohu a vytiahol na ňu aj nôž. Podarilo sa jej utiecť a konečne našla niekoho, kto ju vypočul a pomohol jej.
Dnes našla útočisko v tajnom komplexe, kde je v bezpečí. Dvere sú zamknuté, na oknách sú mreže a vchod sleduje kamera.
Nie každé zranenie je viditeľné a nie každé násilie zanechá modriny, ktoré si všimne okolie. Nikto by nemal mať strach z vlastného domova a nikto by v tom nemal zostať sám.
Ľudmila
Vojna neničí len životy rodín, ktoré majú mužov na fronte. Domáce násilie zažívajú aj ženy, ktorých muži sú doma. Muži, ktorí sa vyhýbajú odvodom, sa musia skrývať a nevychádzajú von. To zvyšuje napätie v rodinách a vedie k násiliu.
V týchto prípadoch sa ženy obávajú nahlásiť domáce násilie – boja sa, že hneď ako to oznámia, ich mužov odvedú na front.
Ľudmila je jednou z týchto žien. Jej manžel je cudzinec, a je tak od odvodu oslobodený. Hneď na začiatku vojny však prišiel o prácu a zostal doma. Stal sa závislým od Ľudmily, čo sa mu veľmi nepozdávalo.
Jeho agresivita sa začala stupňovať po narodení ich syna. Začal kontrolovať jej financie, sledoval, kde sa pohybuje, s kým sa stretáva a rozpráva. Začal ju biť a vyberal si miesta, kde nie je vidieť modriny (hlavu a nohy).
Ľudmila sa rozhodla konať, keď sa začal vyhrážať synovi. Teraz už pár mesiacov žije aj so synom v útulku. Verí, že sa jej podarí zo syna vychovať človeka, ktorý nebude znevažovať a ubližovať ženám.
Domáce násilie
Takéto príbehy prežívajú rodiny nielen na Ukrajine, ale na celom svete. Násilie páchané na ženách sa vo vojnových oblastiach prehlbuje.
Psychický stres, ekonomická nestabilita, pocit beznádeje, závislosť od alkoholu a ďalších látok… domáce násilie má vďaka týmto faktorom ideálne podmienky na rast.
Aj keď pomoc a ochranu pred domácim násilím hľadajú najmä manželky a rodiny vojakov, neraz o pomoc požiadajú aj samotní vojaci. Nevedia, ako zvládnuť vnútornú rastúcu agresiu.
Viaceré výskumy jasne dokazujú, že domáce násilie je častejšie vo vojenských rodinách než v bežnej populácii. Vojaci na frontových líniách vidia inú realitu ako v civile. Stúpa tak počet traumatizovaných ľudí, ktorí svoju agresivitu a násilie prejavujú doma.
Posttraumatická stresová porucha, poranenia mozgu, zneužívanie návykových látok, vystavenie násiliu, ekonomické problémy, trvalé zranenia… To všetko je prepojené s vyšším výskytom domáceho násilia.
Požiadať o pomoc je ťažké – a počas vojny ešte ťažšie. Niektoré ženy narazia na nepochopenie, iné odradí strach. Pre obeť domáceho násilia je ťažké uniknúť. Môže to trvať mesiace, niekedy aj roky.
Trvá istý čas, kým ženy namiesto hľadania ospravedlnení pre správanie muža priznajú pravdu. Trvá, kým pochopia, že to nie je ich vina, a kým nájdu odvahu odísť.
Vojna ho nezmenila, len ukázala, čo v ňom bolo
Alica z prvého príbehu je dnes rozvedená. Absolvovala terapiu a dnes je šťastná, pracuje a stretáva sa s priateľmi. Občas sa však pozrie naspäť a uvedomí si, že jej muž mal násilné sklony stále.
Myslí si, že samotná vojna ľudí nemení, len v nich rýchlejšie prebudí to, čo v nich je.
Myslíte si, že má Alica pravdu? Myslíte si, že vojna len odkryje to, čo je hlboko v nás?
Domáce násilie nevzniká zo dňa na deň. Prichádza potichu, nenápadne a často sa skrýva za ospravedlneniami, strachom či nádejou, že sa veci zmenia. Vojna môže byť spúšťačom, ale nikdy nie ospravedlnením.
Nikto by nemal žiť v strachu vo vlastnom dome. Nikto by nemal znášať bolesť len preto, že verí, že raz bude lepšie. Domáce násilie nie je súkromná vec, ktorú treba ticho pretrpieť. Je to problém, o ktorom treba hovoriť – nahlas a bez hanby.
Pretože prvý krok k zmene nezačína odchodom. Začína tým, že si človek prizná pravdu.