Bez skúseností a veľkých očakávaní, ale s otvorenou mysľou a odvahou to skúsiť. Nemala za sebou extrémne výstupy ani roky prípravy. Napriek tomu sa rozhodla prejsť Great Himalaya Trail – trek, ktorý patrí k najťažším na svete.
Sofia Bočeva si popri fyzickej výzve zažila aj hlbokú vnútornú premenu. O tom, čo ju táto cesta naučila o sebe, tele aj živote, hovorí otvorene a bez prikrášlenia.
V tomto rozhovore sa dozviete, že niekedy stačí viac odvahy než skúseností. A že najväčšie cesty sa často začínajú úplne nevinným nápadom.
Prvá žena, ktorá prešla Great Himalaya Trail, považovaný za najťažší diaľkový trek na svete
Ako sa stane, že sa mladé dievča z Bratislavy, ktoré práve dokončuje vysokú školu a nemá skúsenosti s turistikou ani horolezectvom, dostane k Great Himalaya Trailu?
Sama neviem. Rada samu seba prekvapujem. Posledné roky si robím každý rok také prekvapenie, že ma už vlastne nikto nevie prekvapiť viac než ja sama. Do takéhoto projektu by som však určite nešla sama, na to treba parťáka. A ja som si našla parťáka, ktorý vie vymýšľať bláznivé nápady. Ja sa nechám ľahko nahovoriť.
Čiže… Začalo to ako vtip a skončilo ako najväčší trek tvojho života?
Áno, určite to začalo ako krásna myšlienka, ako nadšenie typu „wow, Himaláje”, a potom prišlo uvedomenie, že to neznamená len „wow, pekné Himaláje”, ale aj to, že treba preto niečo urobiť. Až do bodu, keď som zistila, že už existuje logo. Vtedy som vedela, že z tohto projektu nemôžem vycúvať, lebo môj partner by potom musel namiesto mňa hľadať inú ženu, ktorá by v tom logu bola.
Na logu ste vyobrazení dvaja. Spomínala si, že si šla s partnerom. Bol to jeho nápad?
Áno, určite.
Ako sa ten nápad rodil? Čo si si pomyslela, keď to prvýkrát spomenul?
Vtedy som bola ešte v Nórsku jeden semester cez Erasmus. Keď mi volal a povedal mi to, bola som brutálne nadšená, že to navrhol práve mne. Vedela som, že do toho projektu nechce ísť s nikým iným. A že ak to odmietnem, asi už za nikým iným nepôjde. Je to totiž časovo aj fyzicky veľmi náročný projekt a treba naň človeka, ktorý má pol roka voľna a vie sa zariadiť. To, že mi vôbec veril, bolo veľmi povzbudivé.
Je jedna vec niekoho tam chcieť mať a druhá vec je veriť mu, že to zvládne.
Bola práve jeho dôvera to, čo ťa na treku najviac poháňalo? Alebo skôr dôvera v samu seba?
Krásna otázka. Určite to začalo tým, že on veril mne. Ja som do toho išla s tým, že to skúsim. Vždy sa predsa môžem vrátiť. Ale postupne som nadobúdala aj vlastnú dôveru v seba. Zvládala som situácie a rástlo mi sebavedomie. Stále sme v tom však boli spolu. Keby on strácal dôveru vo mňa, ale ja by som ju nadobúdala, asi by to nefungovalo. Myslím si, že sme si tú dôveru navzájom posilňovali až do konca.
Ty si do toho spočiatku nešla s tým, že to určite dokončíš?
Nie. Ísť do toho s nastavením: „Musíš to dokráčať za každú cenu, z bodu A do bodu B, iná možnosť neexistuje,” by pre mňa bolo mentálne väzenie. A podľa mňa by som takto neprešla ani prvých sto kilometrov.
Je to veľmi inšpiratívne, lebo väčšinou máme hostí, ktorí presne vedia, do čoho idú. A tento tvoj prístup „vyskúšam a nebudem na seba tlačiť“ je veľmi silný.
Ja ešte nemám záväzky. Pre mňa bolo jednoduché to skúsiť a v najhoršom prípade sa vrátiť.
Jednoduché z akého pohľadu? Lebo dostať samu seba do takejto situácie vôbec nepôsobí jednoducho.
Prvá emócia, ktorá mi pri spomienke na Great Himalaya Trail napadne, sú asi dve veci: nekonečné ticho a krásno. Ale také jednoduché krásno. Nie niečo povrchné, ale krásno, ktoré ide zvnútra. Keď sme sa pozerali na hory a stretávali ľudí, všetko bolo prirodzené. Nerobilo sa to pre vzhľad, pre dojem, pre výkon. Nikto neriešil, kto ako vyzerá, kto po piatich dňoch bez sprchy ako vonia. Dôležité bolo, ako sa cítime.
Takže ste to nerobili pre sociálne siete?
Určite nie prioritne. Ten trek sme robili pre seba. To, že je z toho teraz mediálny „boom”, to sa stalo samo.
Spomínala si ticho a jednoduchosť. Aký bol návrat do Bratislavy?
Ešte stále to vo mne pretrváva. Už sa do toho života postupne vraciam, ale je hrozné uvedomiť si, v akom konštantnom strese tu žijeme. Koľko veľa vecí sa udeje za deň a ako to myseľ nestíha spracovať. Potom to telo niekde dobieha. Tam to bolo omnoho jednoduchšie.
Keby dnes prišla ponuka, máte všetko vybavené, môžete ísť späť, ideš?
Jasné. Už by som nad tým vôbec nemusela premýšľať.
Tým, že si žena, musím sa opýtať aj na veľmi praktické veci. Ako si riešila ženskú hygienu? Menštruáciu, sprchu, vlasy, oholené nohy?
Na prvý mesiac som mala zásobu hygienických potrieb v batohu, možno aj kilo navyše. Postupne som ich míňala. Mala som so sebou menštruačný kalich aj menštruačné nohavičky. Predtým som na to nebola zvyknutá, ale počas tejto cesty som si to zamilovala. Bolo to praktické, lebo som nemusela niesť toľko odpadu a riešiť, kde ho vyhodiť. Nechcela som ho nechávať v prírode ani riskovať, že sa dostane do riek. Takže kalich a nohavičky boli pre mňa skvelé riešenie.
A čo oholené nohy? Rieši to žena na takomto treku?
Prvý mesiac, dva možno áno, ale potom som nad tým rozmýšľala a zistila som, že je to úplná blbosť. Je to trek, na ktorom má človek veľa času rozmýšľať aj nad veľmi banálnymi vecami. A postupne mi došlo, že je to vlastne úplne jedno. Nakoniec sme sa na tom smiali aj s chalanmi.
Čo ťa na treku hneď na začiatku najviac prekvapilo?
Ako jednoducho tam ľudia žijú. A tá nespravodlivosť a nerovnosť vo svete. Veľmi často som nad tým premýšľala. Je to taká ťažoba na srdci. Na jednej strane žijú veľmi jednoducho, ale mnohí z nich sú naozaj šťastní, že majú čo jesť. Žijú komunitne, pomáhajú si, sú na seba odkázaní. To mi prišlo veľmi silné.
Vidíš najväčší rozdiel v tom, že žijú komunitnejšie?
Áno. Sú odkázaní na vzájomnú pomoc, nemôžu sa spoliehať na systém. A to je veľmi pekné. U nás sa to trochu vytratilo, ale mám pocit, že sa to opäť prirodzene vracia.
Priniesla ti táto cesta aj viac odvahy?
Určite. Už len ísť tam chcelo odvahu. Bratislavčanka bez prípravy – a to je dôležité povedať. Ja som predtým mala len jednu päťdňovú túru na Madeire a predtým ešte Nízke Tatry. Žiadna veľká príprava.
V čom ťa táto cesta zmenila najviac?
Je tam veľa vecí, ktoré ešte ani neviem pomenovať. Ale určite som získala sebavedomie. Bola som pokojná aj predtým, ale teraz som asi ešte pokojnejšia. A zároveň citlivejšia na niektoré témy. Otvoril sa mi svet, ktorý som predtým nepoznala. Napríklad téma chudoby a reality života ľudí, ktorých by sme si tu doma možno ani nevedeli predstaviť.
Dá sa povedať, že si na treku dospela?
Ja by som povedala, že áno.
To je veľmi silné. A mám z toho zimomriavky. Mne z tvojich slov ide presne to, že si dospela a uverila si v samu seba.
Je to iné, keď sa človek naozaj bojí o život. Vtedy príde také silné uvedomenie, že chce žiť. Chce byť tu. Chce to všetko zažívať.
Čo bolo pre teba najťažšie?
Veľa vecí. Fyzicky určite brodenie riek a skákanie z kameňa na kameň. Nadávala som tam úprimne a veľa. Členky a nohy sa mi síce spevnili, ale tie prvé razy boli naozaj ťažké. Tam neboli chodníčky ako u nás, všetko bolo oveľa divokejšie. Veľakrát som sa rozplakala, ale pomohlo mi to. Vyplakala som sa, spláchlo to zo mňa napätie a mohla som pokračovať ďalej ako nová Sofia.
Učila si sa pracovať aj so svojimi emóciami?
Áno. Veľakrát som sa cítila, akoby sa vo mne rodila a umierala nová Sofia. Aj niekoľkokrát za jeden deň.
Bolo aj niečo vyslovene život ohrozujúce?
Áno, keď ma vzala rieka. Niekedy si na to večer pred spaním spomeniem a nie je to príjemné. Premýšľam, čo by sa stalo, keby ma Michal nevytiahol. Mala som našťastie pevné topánky, inak by som si možno dolámala prsty. Keď ma tá voda brala, išlo mi hlavou len: zomieram, zomieram, zomieram. Ale zároveň som myslela aj na to, aby mi nenamokol spacák.
Aj v takom momente si myslela prakticky?
Áno. Michal mi predtým povedal, že aj keby ma voda vzala, spacák musí zostať suchý. Tak to mi ostalo v hlave. Takže ja som bola viac vo vode ako ten batoh.
Čo ťa držalo v najťažších dňoch nad vodou?
Najväčšou motiváciou bol Michal. Vedela som, že on pôjde ďalej. A ja by som tam nechcela zostať sama. Tie miesta, kde sme spávali, neboli miesta, kde by človek chcel zostať dlhšie než jeden deň. Takzvané hotely boli v podstate len miesta, kde vám navarili a mali kúsok koberca na prespanie. Niekedy sme boli aj vo vnútri stále akoby vonku.
Mali ste ako pár aj krízy?
Také drobné. Niekedy sme po sebe zaštekali, ale nič zásadné. Keď sme sa nahnevali, išli sme to vychodiť. Chôdza je perfektná meditácia.
Zmenil sa po tomto zážitku tvoj pohľad na telo?
Určite. Telo je fantastický stroj. Veľakrát nám hlava hovorí, že niečo nezvládneme, že sa nám nechce, že to nepôjde. Ale telo toho dokáže oveľa viac, než si myslíme.
Ty si mi v súkromí povedala krásnu vetu, ktorú si často pripomínaš. Skúsiš ju zopakovať?
Pripomínam si, že keď tá Sofia dokráčala Himaláje, tak predsa zvládne dokončiť aj ďalšiu etapu života. Teraz napríklad diplomovku. Už nemusím fyzicky niekam ísť, ale stále potrebujem dôjsť do cieľa.
A čo bolo ťažšie – trail alebo diplomovka?
Jednoznačne diplomovka.
Čo si si z Himalájí priniesla a nechceš to stratiť?
Otvorenosť. A to, aby ma nerušilo, čo si kto myslí. Vedieť sa pozerať nesúdiacimi očami. To je asi to otvorené srdce, s ktorým by sme mali kráčať.
Keby tento rozhovor čítala žena, ktorá nemá odvahu urobiť vo svojom živote nejaký krok, čo by si jej odkázala?
Lepšie sa kroky robia s parťákom. Či je to partner, kamarátka, niekto z rodiny alebo aj človek, ktorý nás vie nakopnúť. A potom mať odvahu a možno aj nejaký „backup” plán, keby to nevyšlo. Ale nerozumiem, prečo máme stále žiť v strachu. Všetky bytosti na tomto svete chcú byť prirodzene šťastné.
Tak prečo máme celý život trpieť kvôli tomu, čo si myslia iní alebo čo nás zvonku ovplyvňuje?
Aj po tom všetkom, čo si dokázala, stále s tým bojuješ?
Jasné. Som stále človek. Stále som nohami na zemi. Nelietam.
Čo plánuješ najbližšie?
Najbližšia méta je dokončiť diplomovku. A potom… tam, kde sme skončili, Himaláje ešte nekončia. Takže možno raz v živote dokráčať až na úplný východ Himalájí.
Chcete sa tam vrátiť?
Áno. Himaláje sa pre nás stali určitým spôsobom domovom.
A ak by bol záujem, plánujete niekedy zobrať ľudí aj so sebou?
Ak bude dopyt a ak niekto naozaj bude chcieť, tak áno. Ale presviedčať ľudí, aby išli s nami, nie je úplne moja šálka kávy. Nie je to pre každého.
Chystáte aj výstupy z tejto cesty?
Áno. Chceli by sme spraviť celovečerný film, dokument pre deti a ešte krátky dokument o odpade. To, čo sme tam videli v súvislosti s odpadom, bolo neuveriteľné. A chceme napísať aj knihu.