Diplomacia sa zvonka spája s prestížou, medzinárodnou kariérou a reprezentáciou krajiny. Za úspechmi diplomatov sa však často skrývajú príbehy partnerov a rodín, ktoré opakovane menia domov, vzdávajú sa vlastnej kariéry a prispôsobujú svoj život službe toho druhého.
Jarka Devine Mildorf pozná tento svet z vlastnej skúsenosti – pôsobila v diplomatických službách Írska a Veľkej Británie a dnes sa ako odborníčka na prienik rodovej problematiky, verejnej politiky a diplomacie venuje medzinárodnému výskumu partnerov diplomatov v Európe. V rozhovore hovorí o rodovej rovnosti, výzvach dual-career párov aj o tom, prečo by moderné inštitúcie mali viac reflektovať potreby rodín v diplomatických službách.
Zvonka vyzerá všetko inak
Diplomacia navonok pôsobí veľmi reprezentatívne a elegantne. Ale aká je realita života diplomatov a ich rodín?
Reprezentatívna stránka diplomacie je síce dôležitá, no pohľad zvonku môže byť trochu zavádzajúci. Diplomacia je predovšetkým o budovaní a udržiavaní vzťahov. To si vyžaduje osobné stretnutia, rozhovory a ideálne aj príjemné prostredie, ktoré vytváraniu dobrých vzťahov napomáha. Pohostinnosť či spoločenské podujatia sú preto prirodzenou súčasťou tejto práce.
Zároveň diplomat reprezentuje svoju krajinu, takže na pracovné stretnutie nemôže prísť v kraťasoch a teniskách. V diplomacii sa stretáva množstvo rôznych kultúr, preto má symbolika aj dodržiavanie zaužívaného protokolu veľký význam. Pomáhajú predchádzať zbytočným nedorozumeniam.
Stále je to však predovšetkým práca. Ak napríklad dostanete pozvanie na oslavu štátneho sviatku inej krajiny, nejdete sa tam zabávať na večierok. Svojou účasťou vyjadrujete úctu a rešpekt danej krajine, čo je neoddeliteľnou súčasťou práce diplomata. A práve táto reprezentatívna a navonok najviditeľnejšia stránka diplomacie môže vytvárať skreslený obraz o tom, ako v skutočnosti vyzerá každodenný život diplomatov a ich rodín. Ten totiž ani zďaleka nepripomína legendárnu reklamu na Ferrero Rocher. Je oveľa obyčajnejší.
Keď sa povie diplomatická rodina, mnohí si predstavia život v zahraničí plný príležitostí. Čo však zostáva za týmto obrazom skryté?
Rodiny diplomatov riešia rovnaké starosti ako všetky ostatné rodiny, len s tým rozdielom, že ich prežívajú v cudzej krajine, cudzom jazyku a inom kultúrnom prostredí. A každých pár rokov znovu v inom. Zvyknú si deti v novej škole? Nájdu si kamarátov? Kde nakúpiť potraviny na večeru? Ako sa dorozumieť s miestnymi lekármi?
Ako Češka žijúca na Slovensku dnes pociťujem obrovskú úľavu, že po mnohých rokoch bývam v krajine, kde nemusím prekonávať jazykovú ani kultúrnu bariéru. To, čo je pre miestne rodiny úplnou samozrejmosťou, ja vnímam ako veľký luxus a veľmi si to vážim.
Čo vás priviedlo k prepájaniu diplomacie, rodovej rovnosti a rodinnej politiky? Prečo ste sa rozhodli otvoriť práve túto tému?
V podstate k tomu došlo náhodou. Keď mi v Česku skončila rodičovská dovolenka, začala som sa zaujímať o to, ako si preniesť sociálne zabezpečenie do svojej novej domovskej krajiny – teda do Írska. Zistila som však, že pre sprevádzajúcich rodinných príslušníkov diplomatov to vôbec nie je jednoduché.
Systémy sociálneho zabezpečenia totiž vychádzajú z predpokladu, že fyzicky žijete v danej krajine, čo v prípade tejto komunity zo svojej podstaty neplatí. Zatiaľ čo diplomati zostávajú na základe Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch daňovými rezidentmi svojej krajiny, na ich rodinných príslušníkov sa tento princíp nevzťahuje.
Prezraďte nám o Viedenskom dohovore viac…
Viedenský dohovor (1961) vznikal v 50. rokoch minulého storočia, keď model dvojpríjmových rodín ešte nebol spoločenským štandardom ako dnes. Nepočítalo sa s tým, že sprevádzajúci partner alebo partnerka budú mať vlastný príjem, sociálne zabezpečenie či dôchodkové nároky. Diplomacia bola postavená na heteronormatívnom modeli rodiny, v ktorom muž pracoval ako diplomat a bol jediným živiteľom rodiny. Od sprevádzajúcej manželky sa ekonomická aktivita neočakávala. Naopak, očakávalo sa, že sa ako žena v domácnosti bude bezplatne podieľať na reprezentácii krajiny a podporovať manželovu kariéru. V Spojených štátoch alebo vo Veľkej Británii bol dokonca výkon manželky súčasťou osobného hodnotenia diplomata.
Hoci sa spoločnosť aj rodiny diplomatov odvtedy výrazne zmenili, Viedenský dohovor zostal rovnaký.
Dodnes sa o sprevádzajúcich členoch rodiny hovorí ako o „dependants”, teda závislých rodinných príslušníkoch, a ich ekonomická aktivita je v niektorých prípadoch dokonca penalizovaná. Podľa nedávnych údajov spĺňa definíciu zamestnanej osoby menej ako polovica z nich a veľká časť týchto zamestnaní má nestabilný charakter.
Táto ekonomická závislosť sprevádzajúcich partneriek a partnerov je systémová a trochu pripomína model mestskej rodiny z 19. storočia, keď bola žena zo strednej triedy ekonomicky závislá najskôr od svojho otca a neskôr od manžela. Ešte presnejšie ju možno prirovnať k vysoko vzdelaným stredostavovským „housewives” na amerických predmestiach v 50. a 60. rokoch minulého storočia, ktoré vo svojej slávnej práci opísala feministická ikona Betty Friedan.
Aj tieto skutočnosti odštartovali váš výskum?
Áno. Spolu s kolegyňami sme práve preto v rámci organizácie EUFASA AISBL založili výskumné oddelenie, kde sa týmto témam venujeme podrobnejšie. Aj keď výskumov v tejto oblasti postupne pribúda, stále ide do veľkej miery o neprebádané územie. Dáta, ktoré vznikajú v rámci EUFASA, sú často jedinými dostupnými údajmi o populácii partneriek a partnerov európskych diplomatov a diplomatiek.
Otvárame témy, o ktorých sa na verejnosti veľa nehovorí. Keď však partnerom a partnerkám ponúknete anonymný dotazník, často sa objaví obrovská vlna frustrácie a pocitu nespravodlivosti. Väčšinová spoločnosť totiž stále vníma diplomatov a ich rodiny skôr cez prizmu povrchného pozlátka – domnelého života v luxuse a ochrany diplomatickou imunitou. Menej už ich vníma ako viazaných migrantov, ktorými z demografického hľadiska v skutočnosti sú. Pre reálne socioekonomické problémy a štrukturálne znevýhodnenia diplomatických rodín sa preto len ťažko hľadá pochopenie.
Dotýka sa diplomatický život viac žien než mužov? Sú to stále prevažne partnerky, ktoré svoju kariéru stavajú do úzadia? A čelia aj iným výzvam?
Vzhľadom na vysokú medzinárodnú mobilitu sa diplomacia vždy týka celej rodiny. Len ťažko by som hľadala príklad iného povolania, ktoré by malo taký výrazný vplyv na rodinný život. Ale historicky bola moderná diplomacia jednoznačne mužskou doménou. Často k tomu prispievali aj diskriminačné politiky. Napríklad zákaz vydatých žien pracovať v štátnej správe, teda aj v diplomacii, bol v Írsku zrušený až v roku 1973.
V dôsledku spoločenských zmien a politík rodovej rovnosti sa zastúpenie žien a mužov v diplomatických službách viacerých európskych krajín postupne vyrovnalo. Stále však platí, že veľvyslancov je výrazne viac než veľvyslankýň.
A práve správanie rodín môže v tomto nepomere zohrávať určitú úlohu.
Z výskumov napríklad vieme, že partneri diplomatiek sú oveľa menej ochotní vzdať sa svojho zamestnania a tým aj ekonomickej nezávislosti. Partneri diplomatiek preto sprevádzajú svoje partnerky na zahraničných misiách menej často než partnerky sprevádzajú diplomatov. Ženy diplomatky tiež častejšie zostávajú slobodné a bezdetné v porovnaní so svojimi mužskými kolegami. Zdá sa teda, že ženy – či už v úlohe diplomatky, alebo partnerky diplomata – zažívajú napätie medzi pracovným a rodinným životom intenzívnejšie než muži.
Ako vplýva diplomatický život na partnerské vzťahy a rodinnú stabilitu? Môže byť neustále sťahovanie pre rodinu aj obohacujúce?
To je ďalšia oblasť, o ktorej zatiaľ nemáme dostatok údajov. Pred niekoľkými rokmi sme v rámci EUFASA realizovali kvalitatívnu štúdiu zameranú na rozpady vzťahov a praktické dôsledky pre sprevádzajúcich partnerov a partnerky, najmä vzhľadom na ich výraznú zraniteľnosť spôsobenú dlhodobou ekonomickou závislosťou od diplomata. Tieto príbehy sú veľmi silné a často smutné.
Samozrejme, kládli sme si aj otázku, či v diplomatickej komunite dochádza k rozpadu vzťahov častejšie než v bežnej populácii. Tu sme však narazili na úplný nedostatok dát. Ministerstvá zahraničných vecí, ktoré by ako jediné inštitúcie mohli takéto údaje zhromažďovať, ich nesledujú. Preto nedokážeme mieru rozvodovosti v diplomatických rodinách porovnať so zvyškom spoločnosti.
Môže byť takýto život plný stresu?
Z iných výskumov vieme, že tento životný štýl je pre sprevádzajúcich partnerov a partnerky veľmi stresujúci. Nedávna štúdia, v ktorej sme pomocou Kodanskej škály vyhorenia merali mieru odolnosti a vyčerpania, ukázala v tejto skupine úroveň vyhorenia porovnateľnú s vysoko stresujúcimi profesiami, ako sú zdravotné sestry v nemocniciach, sociálni pracovníci alebo zamestnanci väzníc. Zároveň platí, že čím viac detí je v rodine, tým vyššia je miera vyhorenia. A ak sa vrátim k predchádzajúcej otázke, ženy vykazujú výrazne vyššiu mieru vyhorenia než muži.
Napriek týmto výzvam však môže byť život v diplomatickej rodine aj obohacujúci – prináša možnosť spoznávať nové kultúry, jazyky, vytvárať medzinárodné väzby a rozšíriť pohľad na svet. Tento potenciál však naplno využijú najmä tie rodiny, ktoré majú dostatočnú podporu, možnosť zachovať si vlastnú identitu a priestor na osobný aj profesijný rozvoj všetkých svojich členov.
Existujú krajiny, ktoré majú podporu diplomatických rodín nastavenú lepšie než ostatné?
Stručne povedané – áno. Pokiaľ ide o socioekonomické zabezpečenie sprevádzajúceho partnera alebo partnerky, jednoznačne najlepší systém má Estónsko. Sprevádzajúci partner či partnerka tam má nárok na vlastný príjem vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy v Estónsku. Tento príjem je vyplácaný priamo na účet partnera alebo partnerky, čo zdôrazňujem preto, že v rámci Európy ide skôr o výnimku. Väčšina ostatných krajín posiela všetky platby – vrátane tých, ktoré súvisia s partnerom alebo partnerkou – na účet diplomata.
Zároveň ide o zdaniteľný príjem, z ktorého sa odvádzajú príspevky na sociálne poistenie. Aj to je dôležité, pretože podľa posledného prieskumu zamestnanosti má len niečo vyše 30 % partneriek a partnerov európskych diplomatov príjem, z ktorého si môžu prispievať na dôchodok.
Ako je to s podporou detí?
Pri podpore detí sa najčastejšie hovorí o príspevkoch na predškolskú starostlivosť alebo o úhrade školného na medzinárodných školách, ktoré sú často jedinou možnosťou, ako môžu deti v zahraničí pokračovať vo vzdelávaní. Tieto školy však bývajú pomerne drahé, preto ide o citlivú oblasť a často sa stávajú predmetom snáh jednotlivých vlád o škrty. Bez hradeného školného by si však mnohé rodiny výjazd do zahraničia s deťmi jednoducho nemohli finančne dovoliť.
V súčasnosti našťastie veľká väčšina európskych krajín hradí školné úplne alebo aspoň čiastočne. Niektoré dokonca prispievajú na školné v medzinárodnej škole aj v domovskej krajine, aby deti nemuseli prechádzať medzi rôznymi vzdelávacími systémami, čo pre ne môže byť veľmi stresujúce.
Vplyv zahraničných misií na psychiku detí je jednou z veľkých tém, ktorej význam v posledných rokoch rastie. Čoraz viac krajín sa snaží zavádzať podporné programy – napríklad možnosť využívať odbornú psychologickú pomoc.
Komplexná politika podpory detí diplomatov však zatiaľ v podstate chýba vo všetkých krajinách.
Veľa sa dnes hovorí o work-life balance. Existuje podľa vás aj v diplomacii?
Na túto otázku sa v širšom zmysle odpovedá pomerne ťažko. V rámci diplomacie existuje obrovská rozmanitosť pracovných pozícií a pracovné zaťaženie konkrétneho diplomata či diplomatky závisí od vysielajúcej aj prijímajúcej krajiny, dĺžky pôsobenia, konkrétnej agendy aj aktuálnej situácie v medzinárodných vzťahoch. Ako som už naznačila, hranica medzi pracovným a súkromným životom sa v diplomacii veľmi stiera. Nie je vždy jednoduché určiť, čo je ešte práca a čo už súkromie.
Napríklad podľa českého zákona o zahraničnej službe sa účasť na recepciách mimo pracovného času nepovažuje za nadčas – jednoducho je to súčasť práce diplomata. Ešte zaujímavejšie je však postavenie sprevádzajúcej osoby, od ktorej sa účasť na takýchto podujatiach v rámci diplomatických konvencií tiež očakáva, no bez akéhokoľvek nároku na odmenu.
Existuje predsa len krajina, kde sú podujatia tohto druhu odmeňované?
Jedinou európskou krajinou, ktorá finančne odmeňuje sprevádzajúcich partnerov a partnerky za reprezentačnú činnosť, je Švajčiarsko. V ostatných krajinách je oficiálne akékoľvek zapojenie partnera či partnerky do diplomatickej práce dobrovoľné a považuje sa za čisto súkromné rozhodnutie daného človeka. V našom tíme sme si preto kládli otázku, či možno činnosti súvisiace s diplomaciou považovať za prácu, ak nie sú nijako zmluvne upravené, definované ani finančne ohodnotené.
Vytvorili sme preto koncept „diplomacy-related care-work”, teda činnosti súvisiacej so starostlivosťou v kontexte diplomacie, ktorá stojí na pomedzí starostlivosti a práce, pretože nesie znaky oboch oblastí. A zahrnuli sme do toho aj samotné rozhodnutie diplomata alebo diplomatku sprevádzať na zahraničnom vyslaní. To totiž naozaj nie je otázka jednoduchej voľby medzi čiernymi a červenými ponožkami.
Ak sa človek rozhoduje medzi tým, či príde o svoju prácu a vlastný zdroj príjmu, alebo či udrží rodinu pohromade, nejde o jednoduchú pozitívnu voľbu. Je to skôr dilema.
Čo by sa malo systémovo zmeniť, aby boli diplomatické služby pre rodiny väčšou podporou?
Diplomatické služby musia začleniť model dvojpríjmovej rodiny do všetkých svojich politík a nastavení. Faktické zníženie rodinného rozpočtu na jeden príjem a ekonomická závislosť sprevádzajúcich partnerov a partneriek od diplomata či diplomatky predstavujú zásadný štrukturálny problém modernej diplomacie, ktorý nezodpovedá spoločenským normám ani ekonomickým potrebám západných spoločností 21. storočia.
Aby som tento problém trochu vysvetlila – výskumy dlhodobo ukazujú, že partneri a partnerky európskych diplomatov sú veľmi vzdelaní. Viac ako 90 % z nich má vysokoškolské vzdelanie a zároveň chcú mať vlastnú kariéru. Kvôli častému medzinárodnému sťahovaniu však túto možnosť väčšinou nemajú. V mnohých krajinách nemôžu ako cudzinci pracovať, inde im chýbajú profesionálne kontakty alebo znalosť miestneho jazyka. Niekedy si jednoducho nestihnú nájsť prácu počas trvania zahraničnej misie.
V rámci Európskej únie je priemerná dĺžka nezamestnanosti medzi jednotlivými pracovnými miestami približne jeden rok. To však platí pre občanov daných krajín. Nie pre cudzincov, ktorých možnosti uplatnenia sa na zahraničnom trhu práce sú prirodzene výrazne obmedzené.
Prečítajte si viac inšpiratívnych rozhovorov
Sú sprevádzajúci partneri a partnerky limitovaní aj časom?
Jednoznačne áno. V každej krajine zostávajú len dočasne, čo je mimochodom ďalší dôvod, prečo sa im pracovné uplatnenie hľadá tak ťažko. Tieto časté a dlhé výpadky príjmu sa následne premietajú aj do starobného dôchodku, ktorý býva veľmi nízky, a v niektorých prípadoch nevznikne vôbec žiadny nárok na dôchodkové zabezpečenie.
Ak má byť súčasný model diplomacie dlhodobo udržateľný, sprevádzajúci partneri a partnerky musia mať zabezpečený neprerušený príjem a sociálne zabezpečenie. Nie je možné, aby rodiny na zahraničnú službu doplácali. V prípade rozpadu vzťahu navyše tieto náklady takmer výlučne nesie sprevádzajúci partner alebo partnerka. V Belgicku nedávno uskutočnili výskum, ktorý ukázal, že až dve tretiny rodín belgických diplomatov zvažujú odchod z diplomatickej služby práve z týchto dôvodov.
Náklady na život rastú v celej Európe. V mestách ako Londýn či Paríž je dnes už veľmi ťažké uživiť viacčlennú rodinu iba z jedného platu štátneho zamestnanca. Preto je nevyhnutné, aby sa diplomatické služby prestali pozerať na rodinu diplomata ako na „doplnok” k jeho práci a začali ju vnímať ako neoddeliteľnú súčasť fungovania zahraničnej služby. Podpora partnerov a partneriek nie je len otázkou sociálnej spravodlivosti – je aj podmienkou toho, aby diplomacia dokázala prilákať a udržať kvalitných ľudí.
Intenzívne sa venujete otázkam rodovej rovnosti. Vnímate posun v tejto téme (ktorá by už témou asi ani nemala byť) v medzinárodných inštitúciách?
Netrúfam si to hodnotiť po odbornej stránke, pretože na to nemám dostatok dát. Vo všeobecnosti sa však na túto otázku môžeme pozerať z dvoch uhlov pohľadu.
Prvým je to, čo medzinárodné inštitúcie, ako napríklad Európska komisia alebo Organizácia Spojených národov, robia v oblasti rodovej rovnosti smerom navonok. Druhým je, ako tieto princípy uplatňujú vo svojom vlastnom fungovaní. Z toho prvého pohľadu je pomerne zrejmé, že týmto inštitúciám vďačíme za množstvo politík podporujúcich rodovú rovnosť a aj za to, že sa témy ako rodová rovnosť etablovali ako legitímne oblasti verejnej politiky. Dovolím si tvrdiť, že bez členstva v Európskej únii by boli rodové politiky v krajinách ako Česko či Slovensko ešte väčšími „Popoluškami”, než sú dnes. Na druhej strane ma často prekvapuje, aké bezmocné dokážu tieto inštitúcie byť, keď ide o presadzovanie rodovej rovnosti smerom dovnútra – vo vlastných štruktúrach a ako zamestnávatelia.
Snaha Ursuly von der Leyen o rodovo vyvážené zastúpenie medzi eurokomisármi a eurokomisárkami si určite zaslúži ocenenie. Myslím si však, že keby Európska komisia ako zamestnávateľ prešla rodovým auditom, pravdepodobne by sme zistili, že v mnohých oblastiach, ktoré sama pomáhala presadzovať, by nebola práve premiantom.
Myslíte si, že ženy dnes narážajú viac na otvorenú diskrimináciu alebo na neviditeľné bariéry?
To je opäť nesmierne široká otázka, na ktorú si netrúfam odpovedať na odbornej úrovni. Predpokladám, že sa pýtate najmä na situáciu žien v Európe, a nie napríklad na postavenie žien v Afganistane.
Ak zostaneme v západných demokraciách, kde je rodová diskriminácia nezákonná, štúdie ukazujú, že neviditeľné bariéry na trhu práce prevažujú nad prípadmi, ktoré možno jednoznačne klasifikovať ako rodovú diskrimináciu. Dodala by som však, že presadzovanie práva v oblasti rodovej diskriminácie je pomerne zložité. Neznamená to teda, že priama alebo nepriama diskriminácia na trhu práce je výnimočná. Povedala by som, že ženy stále narážajú na oboje – na diskrimináciu aj na neviditeľné bariéry.
Rozdiel je možno v tom, že diskriminácia je dnes často len lepšie ukrytá alebo maskovaná.
Existuje podľa vás ešte stále stereotyp, že muž má byť živiteľ a žena tá, ktorá sa prispôsobí?
Určite áno, aj keď možno skôr na podvedomej úrovni, pretože dvojpríjmové rodiny sú dnes v skutočnosti bežným štandardom. V diplomacii však tieto stereotypy veľmi dobre vidíme na úlohe diplomatickej partnerky, ktorá je stále výrazne rodovo podmienená ako ženská rola – rola tej, ktorá nasleduje muža diplomata a živiteľa rodiny.
Už som spomínala, že pri manželke diplomata sa často s vlastným príjmom vôbec nepočíta. A niektoré krajiny ho dokonca určitým spôsobom znevýhodňujú alebo penalizujú. Keď sa však v tejto úlohe ocitne muž, čo sa deje čoraz častejšie, zrazu vzniká problém. Závislá rola človeka bez vlastnej agendy, ekonomickej sily a profesionálnej identity – teda tá, ktorá je podľa slov Simone de Beauvoir jednoducho „tá druhá”, menej dôležitá – je totiž úplným opakom spoločenskej predstavy o tradičnej mužskej úlohe.
Je pomerne príznačné, že mnohé politiky podporujúce zamestnanosť diplomatických partnerov a partneriek presadili práve ženy diplomatky. Uvedomovali si totiž, že rolu bez vlastného príjmu a profesijnej identity by ich partneri jednoducho neboli ochotní prijať.
Dá sa vôbec dosiahnuť skutočná rovnosť alebo budeme vždy bojovať aspoň s časťou stereotypov?
Úprimne povedané – neviem. Zdá sa mi, že spoločnosť so stopercentnou rodovou rovnosťou si zatiaľ ani nevieme úplne predstaviť, nieto ešte dosiahnuť. Je však dôležité pripomenúť, že ako spoločnosť sme v oblasti rodovej rovnosti urobili obrovský posun. Štyri vlny feminizmu priniesli zásadnú redefiníciu práv a rodových rolí v priebehu iba približne sto päťdesiatich rokov. To je z historického hľadiska veľmi krátky čas. A zároveň ide o mimoriadne dynamický vývoj – nielen v oblasti rodových otázok, ale aj v širšom spoločenskom kontexte.
Preto si netrúfam odhadnúť, ako bude vyzerať spoločnosť o sto, päťdesiat, ba ani o desať rokov. Isté však je, že predstavy o úlohách žien a mužov sa neustále vyvíjajú. A to, čo dnes považujeme za samozrejmé, bolo ešte pred niekoľkými desaťročiami úplne nemysliteľné.