Skupinka žien a jeden muž, loď a spoločná vášeň, ktorá ich spojila. Audynky nie sú len partia kamarátok, ktoré sa stretávajú na vode. Sú ženskou jachtárskou posádkou, ktorá sa rozhodla pretekať spolu a zistiť, kam až môže zájsť ich spoločná energia, odhodlanie a chuť zlepšovať sa.
O tom, čo všetko prináša život na pretekárskej lodi, ako sa rodí zohratý tím a prečo sa na vode nedá nič predstierať, sme sa rozprávali s Audynkami.
Váš príbeh nezačal tým, že ste si povedali: Poďme založiť ženský jachtársky tím. Ako teda vznikli Audynky?
Audynky vznikli úplne prirodzene. Postupne sme sa stretávali pri námornom jachtingu, kam každá z nás prišla v inom období a z trochu iného dôvodu. Niektorá hľadala nový šport, iná dobrodružstvo, ďalšia chcela prekonať samu seba. Sadli sme si však nielen na lodi, ale predovšetkým ľudsky. Zloženie posádky sa však neustále menilo – na každé preteky prišiel niekto nový a nám chýbal stabilný tím, ktorý by spolu pravidelne jazdil, trénoval a postupne sa zlepšoval. Chceli sme pretekať častejšie a najmä jazdiť spolu, preto sme sa na konci roka 2024 rozhodli vytvoriť si vlastnú posádku.
Niekoľkým dievčatám napadlo, že by nám mohol skipprovať Mirkin manžel Dan, ktorý sa jachtingu venuje od detstva a má bohaté skúsenosti z viacerých lodných tried aj z námorných regát. Súhlasil – pravdepodobne ešte netušil, do čoho ide – a už v sezóne 2025 sme začali spoločne pretekať.
Odkiaľ sa vzal názov Audynky? Má nejaký príbeh?
Názov Audynky vznikol spontánne. Pôvodne sme sa totiž chceli volať McClintock – podľa takzvaného McClintockovho efektu, teda teórie, podľa ktorej sa menštruačné cykly žien, ktoré spolu trávia veľa času, postupne zosynchronizujú. Prišlo nám to ako celkom trefný a vtipný názov pre ženskú posádku. Hneď na našich prvých pretekoch v Českej jachtárskej lige sme však zistili jeden malý problém – nikto nevedel McClintock poriadne vysloviť a už vôbec nikto netušil, čo to znamená. Takže bolo jasné, že potrebujeme niečo jednoduchšie. A práve vtedy jednu z nás napadli Audynky – podľa priezviska nášho skippera Dana Audyho a Mirky Audy. Názov sa okamžite chytil a už nám zostal.
S naším menom súvisí aj tímové logo, ktoré tvoria štyri kosoštvorce a ukrýva v sebe dva významy. Prvým je odkaz na priezvisko Audy – štyri prvky pripomínajú štyri kruhy, ktoré si s podobne znejúcim názvom prirodzene spojíme, my sme si však tento motív upravili po svojom. Kruhy sme nahradili kosoštvorcami, pretože práve červený kosoštvorec sa v jachtingu používa na plachte ako označenie ženskej pretekárky, napríklad v lodnej triede Laser, dnes ILCA. Výsledkom je symbol, ktorý v jednom znaku spája meno Audy a ženský jachting.
Kto sa za Audynkami skrýva?
Za Audynkami sa skrývajú ženy z Česka a zo Slovenska, každá s iným povolaním, životným príbehom aj povahou, ktoré spojila chuť spolu pretekať, zlepšovať sa a zažívať spoločné dobrodružstvá na vode. Súčasťou tímu je, samozrejme, aj náš skipper Dan – jediný muž v posádke.
Spomenuli ste, že ste sa našli nielen v tomto športe, ale najmä jedna v druhej. Čo výnimočné ste v sebe navzájom objavili?
Objavili sme skupinu ľudí, pri ktorých nemusíme nič predstierať. Na lodi sa veľmi rýchlo ukáže, aký človek naozaj je. Keď ste unavené, mokré, je vám zima a niečo sa nedarí, nezostáva veľa priestoru na spoločenské masky. Zistili sme, že sa na seba môžeme spoľahnúť aj v nepríjemných situáciách.
Každá máme iné silné stránky a práve to nás spája.
Jedna zachová pokoj, druhá pridá energiu, tretia odľahčí napätie humorom a ďalšia jednoducho potiahne, keď už ostatné nevládzu. Nie sme rovnaké a ani sa o to nesnažíme. Výnimočné je práve to, že sa navzájom dopĺňame a prijímame aj so všetkými nedokonalosťami. Ani jedna z vás nevyrastala s predstavou, že raz bude pretekať na športovej plachetnici.
Uverili by ste tomu pred desiatimi rokmi?
Pravdepodobne ani jedna. Väčšina z nás by si pred desiatimi rokmi nevedela predstaviť nielen pretekanie, ale možno ani to, že bude dobrovoľne tráviť dovolenky pretekaním na námorných plachetniciach, víkendy na športovej lodi a že pre nás bude úplne normálne byť celý deň na vode, premočené, vyčerpané a na konci dňa sa ešte tešiť, že zajtra ideme znova. Je to pre nás pekný dôkaz, že človek nemusí mať všetky svoje vášne objavené v detstve. Niektoré dôležité veci prídu až neskôr – a vôbec to neznamená, že prídu neskoro.
Čo sa presne stalo na pretekoch minulý rok? Tam ste si povedali, že idete do toho naplno?
Nebolo to úplne rozhodnutie, ktoré by prišlo priamo na pretekoch. Na prelome rokov 2024 a 2025 sme riešili, akých pretekov sa v nasledujúcej sezóne zúčastníme, a vtedy sme sa rozhodli, že si popri námornom jachtingu vyskúšame aj pretekanie na menších športových lodiach. Vybrali sme si Českú jachtársku ligu, ktorá pozostáva z troch sérií pretekov počas sezóny a jazdí sa na lodiach Melges 24. Práve tam sme si prvýkrát vyskúšali tento typ pretekania a veľmi rýchlo sme zistili, že nás baví natoľko, že pri jednej sezóne určite nechceme zostať.
Loď Melges 24 nás úplne dostala. Je rýchla, technická a veľmi náročná na ovládanie aj zohranosť celej posádky. Kým na námornej lodi trvajú manévre dlhšie, je na nej viac priestoru a niektoré chyby sa ešte dajú napraviť, na malej športovej lodi sa všetko deje okamžite. Cítiť na nej každý pohyb, každé zaváhanie aj chybu. Pre nás to bol úplne nový svet a ako začiatočníčky sme počas svojej prvej ligovej sezóny poriadne narazili – skončili sme na 14. mieste zo 14 tímov.
Posledné miesto nás však neodradilo.
Práve naopak, ukázalo nám, koľko sa ešte musíme naučiť, ale zároveň aj to, že presne tomuto sa chceme venovať. Z nevinného „poďme si to skúsiť” sa tak postupne stalo „poďme to robiť poriadne”. Melges 24 nás nadchol natoľko, že kúpa vlastnej lode bola logickým pokračovaním. Chceli sme pravidelne trénovať, zlepšovať sa a do ďalšej sezóny nastúpiť oveľa pripravenejšie.
Ste čisto ženská posádka. Bola to od začiatku náhoda alebo vedomé rozhodnutie?
Presnejšie by sme povedali, že sme ženská posádka s mužským skipperom. Dan je plnohodnotnou a nenahraditeľnou súčasťou tímu, takže o úplne čisto ženskej posádke hovoriť nemôžeme.
Ale to, že chceme vytvoriť práve ženskú posádku, bolo vedomé rozhodnutie. Viaceré z nás spolu jazdili už predtým a vedeli sme, že nám to na lodi funguje a že spolu chceme pokračovať. Jediné, čím sme si na začiatku neboli isté, bolo, či sa nás nájde dosť na to, aby sme dokázali poskladať celú stabilnú posádku. Nakoniec sa to podarilo a postupne vznikol tím v podobe, v akej fungujeme dnes.
Jachting mnohí stále vnímajú ako mužský šport. Stretli ste sa s tým, že vás niekto podcenil?
Úprimne, nemáme pocit, že by nás niekto systematicky podceňoval len preto, že sme ženy. Samozrejme, občas sa objaví nejaké podpichnutie, napríklad pred štartom sme už počuli aj: „Hezky se vám na nás bude koukat zezadu.” Ale podobné poznámky patria k súpereniu a väčšinou ich berieme s humorom.
Zároveň si ani my nepotrebujeme nahovárať, že medzi mužskou a ženskou posádkou nie sú žiadne rozdiely. Sú situácie, keď si veľmi dobre uvedomujeme, že fyzická sila chlapov by sa nám na lodi zišla, napríklad pri doťahovaní lán alebo v náročnejších podmienkach. O to viac musíme niektoré veci riešiť technikou, súhrou a tým, že si na lodi dokážeme navzájom pomôcť. A možno práve preto nás baví, keď sa nám podarí zajazdiť dobrý výsledok. Nie preto, že by sme chceli poraziť mužov ako ženy, ale jednoducho preto, že chceme byť dobrá posádka.
Kúpili ste si Melges 24, ktorý niekoľko rokov nebol na vode, a vlastnými rukami ste ho zrenovovali. Prečo ste išli práve touto cestou?
Keďže nás Melges 24 očaril počas našej prvej sezóny v Českej jachtárskej lige, prioritne sme hľadali práve tento typ lode. Nová alebo kompletne pripravená pretekárska loď by však bola finančne mimo našich možností, preto sme sa zamerali na starší Melges, ktorý by sme si mohli postupne zrenovovať. Samotnú kúpu lode financovala Mirka, zakladateľka tímu. Priestory na renováciu, stojan na loď aj celé potrebné zázemie nám poskytla spoločnosť, ktorá patrí Mirkinmu otcovi. My ostatné sme do projektu prispeli najmä vlastnou prácou – loď sme spoločne čistili, brúsili, opravovali a postupne skladali späť do pretekárskej podoby.
Najväčšou výzvou bolo asi to, že nikto z nás predtým loď neopravoval.
Ani Dan sa dovtedy do opravy lode v takomto rozsahu nepúšťal, takže sme veľa vecí riešili prvýkrát a postupne zisťovali, ako na ne. Veľmi nám v tom pomohol kamarát jachtár Ondřej Vachel, ktorý nám poradil s materiálmi, náradím aj samotným postupom pri opravách. Vďaka nemu sme vedeli, kde začať, a potom už sme sa do toho jednoducho pustili a veľa vecí sa naučili priamo pri práci.
Najkrajšie na celej renovácii bolo, že sme svoju loď spoznali úplne od základov. Dnes vieme, ako sú na nej jednotlivé časti prepojené – od každej skrutky a matice až po laná, kovanie a plachty. A keďže sme to všetky robili prvýkrát, každá sme na nej zanechali aj malú osobnú stopu. Niekde je drobná jamka po brúsení antifoulingu (ochranný náter na trup lode – pozn. red.), inde malá odrenina na gelcoate (vrchná ochranná vrstva zo špeciálnej živice – pozn. red.). Nie je dokonalá, ale práve preto je naozaj naša. Každá z nás je v nej tak trochu podpísaná a o to väčšiu hodnotu pre nás má.
Čo bolo pri renovácii najťažšie? Prišli chvíle, keď ste si povedali, že je to príliš veľké sústo?
Najťažšie bolo, že jedna oprava často odkryla ďalšie dve. Keď loď niekoľko rokov stojí, nestačí ju umyť, vymeniť pár lán a spustiť na vodu. Museli sme kontrolovať a riešiť technické časti, kovanie, laná aj množstvo drobností, ktoré na prvý pohľad nebolo vidieť. Samozrejme, boli chvíle, keď sme si hovorili, či sme sa trochu neprecenili.
Väčšinu zásadných technických prác zastrešoval Dan, bez ktorého by sme renováciu v tejto podobe nezvládli. Veľmi nám pomáhal aj Mirkin otec, ktorý má firmu zaoberajúcu sa kovovýrobou. Keď bolo potrebné niečo opraviť, upraviť alebo nanovo vyrobiť, vždy nám ochotne pomohol nájsť riešenie. My ostatné sme sa zapájali všade, kde sa dalo. Postupne sa tak z lode, ktorá niekoľko rokov stála na súši, opäť stala pretekárska loď – a ten pocit za všetku tú prácu naozaj stál.
Na lodi má každá z vás svoju úlohu. Ako ste zistili, ktorá ste v čom najlepšia?
Spočiatku sme si pozície skúšali a menili. Niektoré úlohy si človek vyberie podľa fyzických predpokladov, pri iných rozhoduje rýchlosť reakcie, cit pre loď, technické myslenie alebo schopnosť zachovať pokoj. Časom sa ukázalo, kde je ktorá najsilnejšia. Zároveň však chceme, aby každá aspoň základne rozumela aj práci ostatných – a práve v tomto nám veľmi pomohli spoločné tréningy na Brnianskej priehrade.
Postupne sme začali oveľa lepšie chápať aj ostatné pozície, čo ktorá z nás pri manévri potrebuje a hlavne ako na seba jednotlivé činnosti nadväzujú. Na lodi totiž nič nefunguje oddelene. Keď jedna nevie, čo potrebuje tá druhá, manéver nebude plynulý bez ohľadu na to, ako dobre každá ovláda svoju vlastnú pozíciu.
Jediný muž vo vašom tíme je skipper Dan. Čo prináša do posádky a v čom je jeho úloha nenahraditeľná?
Dan prináša najmä skúsenosti, ktoré sa nedajú nahradiť niekoľkými absolvovanými pretekmi. Jachtingu sa venuje od detstva, pretekal v jednoposádkových triedach Optimist, Europa, Laser a Finn a rozumie nielen vedeniu lode, ale aj taktike, trimu plachiet (nastaveniu plachiet – pozn. red.) a technike. Je naším skipperom, trénerom aj človekom, ktorý nás dokáže upozorniť na chyby bez toho, aby nad nami zlomil palicu. Teda väčšinou. Podľa nás je totiž viesť ženskú posádku v niektorých ohľadoch oveľa náročnejšie než viesť mužský tím.
Je nás sedem, každá máme inú povahu, vlastný názor a, samozrejme, aj svoj cyklus. Niekedy sme precitlivené, inokedy nahnevané bez úplne zrejmého dôvodu a občas sa na lodi aj rozplačeme. Dan tak musí okrem vetra, taktiky a súperov sledovať aj aktuálnu emocionálnu situáciu na palube. Naše nálady, výlevy aj slzy však zvláda bravúrne. Vie, kedy niečo vysvetľovať, kedy nás povzbudiť a kedy je bezpečnejšie nepovedať vôbec nič. Občas síce vidíme, že by najradšej vyskočil z lode a doplával na breh, zatiaľ však vždy zostal na palube.
Okrem jachtárskych skúseností má preto už pravdepodobne aj neoficiálnu kvalifikáciu z krízového manažmentu a ženskej psychológie.
Bez neho by sme sa neposúvali tak rýchlo a mnohé veci by sme si ani nemohli dovoliť absolvovať. Na druhej strane veríme, že aj my prinášame do jeho jachtárskeho života skúsenosti, o ktoré nikdy nežiadal, ale ktoré ho nepochybne formujú.
Ako vyzerá komunikácia počas pretekov?
Počas pretekov musí byť komunikácia krátka, presná a zrozumiteľná. Nie je čas vysvetľovať celú myšlienku ani sa uraziť nad tónom, akým niekto pokyn povedal. Každá musí vedieť, čo má urobiť, zároveň počúvať, čo sa deje na zvyšku lode, a byť neustále v strehu. Nestačí totiž reagovať až vo chvíli, keď príde pokyn. Musíme sledovať dianie okolo seba, ostatné lode, vietor aj situáciu na našej lodi a snažiť sa predvídať, čo bude nasledovať. Obzvlášť dôležité je to na štarte a v krízových situáciách, keď sa všetko deje veľmi rýchlo a nervozita posádke rozhodne nepomôže.
V minulosti sme jazdili aj s inými skippermi a zažili sme situácie, keď sa práve v takýchto momentoch komunikácia zmenila na krik a občas aj pomerne pestrý slovník. Výsledkom väčšinou bolo, že posádka bola ešte nervóznejšia, neistejšia a robila viac chýb. O to viac si dnes na Danovi ceníme jeho pokojnú povahu. Aj keď sa niečo nepodarí alebo sa dostaneme do nepríjemnej situácie, dokáže zostať pokojný, dať jasný pokyn a zbytočne neprenášať stres na zvyšok lode.
Máte priestor na emócie?
Emócie na lodi samozrejme sú – adrenalín, stres, radosť aj frustrácia. Učíme sa však pracovať s nimi tak, aby nás počas pretekov neovládali. Čo je potrebné vyriešiť hneď, vyriešime ešte na vode, ostatné si povieme po dojazde do maríny. Podstatné pre nás je, že nech sa počas dňa stane čokoľvek, na jeho konci sa aj tak všetky objímeme a ideme ďalej ako jeden tím.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Päť štartov, päť víťazstiev. Čomu pripisujete úspešný začiatok?
Z piatich víťazstiev máme obrovskú radosť, ale zároveň ich vnímame s pokorou. Išlo o menšie lokálne preteky na Brnianskej priehrade. Výsledky jednotlivých typov lodí sa nie vždy prepočítavajú podľa handicapu. Nechceme preto vytvárať dojem, že sme po jednej sezóne profesionálna alebo neporaziteľná posádka. Víťazstvá nám však potvrdili, že sa loď podarilo pripraviť dobre a že sa ako tím zlepšujeme. Pomohli nám Danove skúsenosti, pravidelnosť, dobrá nálada aj to, že sa každým štartom učíme.
Najvýraznejšie vidíme svoj pokrok v Českej jachtárskej lige, kde všetky tímy pretekajú na rovnakých lodiach. V minulej sezóne sme skončili ako úplní „lúzri” na už spomínanom 14. mieste zo 14 tímov. Tento rok sme sa posunuli na celkové 9. miesto, čo je pre nás po jedinom roku krásny výsledok. V poslednej sérii pretekov sa nám navyše po prvýkrát podarilo postúpiť aj do zlatej skupiny medzi lepšiu polovicu tímov.
Práve liga nám však ukazuje, koľko priestoru na zlepšenie stále máme. Potrebujeme popracovať na štartoch, manévroch, komunikácii, trime plachiet aj taktickom rozhodovaní. Každá chyba je tam okamžite viditeľná a stojí nás niekoľko miest. O to viac nás však teší, že sa rozdiel medzi nami a skúsenejšími tímami postupne zmenšuje.
Aký bol zatiaľ váš najsilnejší moment na vode?
Jedným z najsilnejších momentov bolo už samotné prvé spustenie Melgesu na vodu. Dovtedy to bol niekoľkomesačný projekt, veľa práce, pochybností a peňazí. V okamihu, keď loď opäť plávala a prvýkrát sme sa na nej rozbehli, sme mali pocit, že to celé dostalo zmysel.
Veľmi silné boli aj prvé spoločné preteky a chvíľa, keď sme zistili, že loď nielen funguje, ale že na nej dokážeme byť konkurencieschopné. Nie preto, že by jedno víťazstvo niečo definitívne dokazovalo, ale preto, že sme videli výsledok spoločnej práce.
Aká je realita pretekov? Čo by väčšinu ľudí prekvapilo?
Asi najviac by ľudí prekvapilo, ako málo má pretekársky jachting spoločné s predstavou pokojnej plavby s pohárom v ruke. Na Melgese je všetko rýchle a intenzívne. Neustále sa presúvame po lodi, pracujeme s lanami pod veľkým napätím, vyvažujeme loď a pri manévroch rozhodujú sekundy.
Po celom dni na vode preto nie sú modriny, odreniny ani boľavé svaly ničím výnimočným.
Námorné regaty sú náročné zase trochu inak. Preteky môžu trvať niekoľko hodín, ale existujú aj viacdňové regaty, počas ktorých sa prakticky nezastavíte. Posádka si musí vedieť rozvrhnúť sily, oddych, jedlo aj pitie a pritom neustále sledovať vietor, počasie, taktiku a súperov. Ani jesť sa nedá vždy vtedy, keď je človek hladný – využije sa chvíľa, keď to situácia na vode dovolí, preto musí byť jedlo pripravené tak, aby sa dalo rýchlo zjesť a človek sa mohol vrátiť na svoju pozíciu.
Pri dlhších pretekoch sa k tomu pridáva únava, nočné plavby, minimum spánku a fungovanie posádky v režime, v ktorom musí loď nepretržite pokračovať ďalej bez ohľadu na to, či je deň, noc alebo práve ideálne počasie. Jachting môže na fotografiách pôsobiť elegantne, ale počas pretekov je to predovšetkým šport – fyzický, technický a miestami poriadne náročný. A tiež to, že aj keď na fotografiách vyzeráme pokojne, niekoľko sekúnd predtým mohol na palube prebiehať organizovaný chaos.
Ako sa dá skĺbiť život na súši s vášňou, ktorá si vyžaduje toľko času?
Nie vždy jednoducho. Každá máme prácu, niektoré deti a rodiny, žijeme v rôznych mestách a dokonca v dvoch štátoch. Spoločný termín je občas väčší logistický výkon než samotné preteky. Bez podpory rodín a partnerov by to nešlo. Zároveň sme pochopili, že čas na seba a vlastnú vášeň nie je sebeckosť. Keď sa z vody vrátime unavené, ale šťastné, cítime, že nám to dáva energiu aj do ostatných častí života.
Čo by ste pošepkali ženám, ktoré chcú skúsiť nový šport alebo hobby, ale majú pocit, že je neskoro?
Asi by sme im povedali, nech nad tým príliš dlho nerozmýšľajú a jednoducho to skúsia. Nemusia mať ambíciu pretekať, byť v tom dobré ani si hneď kupovať vlastné vybavenie. Stačí nájsť príležitosť a ľudí, s ktorými sa budú cítiť dobre. Ani väčšina z nás nezačínala s jachtingom od detstva. Prišli sme k nemu až neskôr a na začiatku sme množstvu vecí vôbec nerozumeli. Postupne sa z niečoho, čo sme si išli len vyskúšať, stala veľká časť nášho života.
Takže asi jediné, čo by sme im pošepkali, je: ak vás niečo láka, choďte to skúsiť.
Najhoršie, čo sa môže stať, je, že zistíte, že to nie je pre vás. A v tom lepšom prípade možno nájdete niečo, bez čoho si o pár rokov nebudete vedieť predstaviť svoj život.
Aké sú vaše ďalšie plány? Lákajú vás väčšie regaty alebo iný typ lode?
Chceme pokračovať na Melgese 24, pretože na ňom máme stále obrovské množstvo práce a učenia. Radi by sme absolvovali ďalšie preteky v Česku aj na Slovensku, pokračovali v Českej jachtárskej lige a postupne si trúfli aj na väčšie zahraničné podujatia. Veľkým lákadlom je napríklad maďarský Kékszalag na Balatone, ktorého sa zúčastňujú stovky lodí. Zároveň nechceme opustiť námorný jachting. Čakajú nás ďalšie regaty v Chorvátsku na lodiach First 36 vrátane podujatí, ktoré sú zároveň majstrovstvami Českej republiky. Nechceme preskakovať vývojové stupne ani sa tváriť, že sme ďalej, než naozaj sme. Naším cieľom je pravidelne trénovať, získavať skúsenosti a byť každú sezónu o niečo lepšou posádkou.
Čo o vás vie iba vaša posádka? Čo sa medzi ľuďmi vytvorí na vode, čo sa na súši buduje veľmi ťažko?
Posádka o sebe vie, ako každá reaguje pod tlakom, čo ju upokojí, čo ju naopak dokáže vytočiť a kedy potrebuje pomoc, hoci si o ňu nepovie. Vieme, kto začne v najhoršom momente vtipkovať, kto potrebuje chvíľu ticha a kto dokáže zabrať ešte vtedy, keď už tvrdí, že nevládze. Na vode vzniká veľmi špecifický druh dôvery. Človek sa musí spoľahnúť, že ostatní urobia svoju prácu, pretože niekedy od toho nezávisí len výsledok, ale aj bezpečnosť celej posádky. Takáto dôvera sa na súši buduje dlho. Na lodi sa preverí veľmi rýchlo.
A čo o nás vie iba posádka? Asi presný rozdiel medzi tým, ako pokojne vyzeráme na fotografiách, a tým, čo sa dialo päť sekúnd pred ich vznikom.