Sociálne siete sú plné naleštených záberov, usmiatych bábätiek a mamičiek s dokonalým mejkapom a uprataným bytom. Realita za zatvorenými dverami však býva často na míle vzdialená od sterilného online sveta.
Naša dnešná respondentka sa rozhodla ísť proti prúdu. Cez svoje úprimné videá známe ako „Mama denník” ukazuje materstvo presne také, aké je – nevyspaté, hektické, plné lásky, ale aj chvíľ, keď jednoducho nevládzete.
V otvorenom rozhovore pre Akčné ženy prezradila, prečo odmieta lukratívne ponuky na reklamu, ako jej systém triedenia vecí priniesol vnútorný pokoj a čo by odkázala každej žene, ktorá má strach, že popri deťoch stratila vlastnú hodnotu.
Tvoje videá si získali tisíce žien práve preto, že z nich sála neskutočná prirodzenosť. Žiadny filter, žiadne pózy. Je to vopred premyslený zámer, alebo jednoducho nevieš byť iná?
Som presne takáto a inak to ani neviem. Ja sa totiž nedokážem na nič hrať – keď to skúsim, strašne rýchlo ma to omrzí. Už na rande som kedysi skúšala byť za ten „nežný kvietok”, ale vydržalo mi to asi päť minút. Okrem toho platí jedno dôležité pravidlo: ak ľuďom klameš alebo sa na niečo hráš, musíš si to pamätať. A ja na to jednoducho nemám kapacitu v mozgu.
Nesnažím sa robiť dokonalý, vylízaný obrázok. Keby sme sa stretli osobne na ulici, som presne tá istá osoba. Dlho som sedela doma a ani mi nedochádzalo, koľko ľudí ma vlastne sleduje. Až keď som začala viac chodiť von medzi ľudí, cudzí ma začali spoznávať a rozprávať sa so mnou tak prirodzene, akoby sme boli celoživotné kamošky.
Kedy vlastne vznikla myšlienka vytvoriť formát Mama denníka? Chcela si tvoriť odjakživa?
Túto vášeň mám asi v génoch. Môj otec bol kameraman, natáčal svadby a ja som odjakživa všetko fotila a dokumentovala. Už ako malá som si v izbe predstavovala, že točím na YouTube, hoci som pred sebou ani nemala kameru! Potom prišla stredná škola, práca a úplne som to pustila z hlavy.
Veľkým impulzom bol môj manžel, ktorý sa venoval marketingu. Odkedy sme boli spolu, neustále mi hovoril, aká som vtipná, autentická a že musím začať robiť sociálne siete. Ja som sa bránila – hovorila som si, že v slovenčine nebudem mať takú slovnú zásobu a nebudem dostatočne vtipná. On do mňa však vytrvalo „kvapkal”, podporoval ma a veril mi. Človek sa samozrejme hanbí, bojí sa, čo povedia iní. No časom som si uvedomila zásadnú vec: hanba ti účty nezaplatí.
A kedy padlo to finálne rozhodnutie stlačiť tlačidlo „zverejniť”?
Keď som otehotnela, mali sme rozbehnuté podnikanie a myslela som si, že na sociálne siete vôbec nebudem mať čas. Lenže potom sa narodil malý a realita ma prefackala. Boli dni, keď ak nebol každých 15 minút prisatý na hrudi, považovala som to za zázrak! Celý rok za mnou musel niekto chodiť domov, aby som sa vôbec mohla ísť v pokoji osprchovať. Pre človeka, ktorý bol predtým stále v pohybe a doma len prespával, to bol obrovský šok a začínajúca depresia.
Mala som pripravené prvé tri videá, ale neustále som váhala. Manžel sa ma už pýtal: „Už to stlačíš? Máš toľko konceptov, na čo čakáš?” Vtedy som ešte riešila každú drobnosť, či je titulka rovno, či nespravím gramatickú chybu. Nakoniec som video vypustila – a v ten istý deň som porodila. Takže sme prišli na svet v rovnaký deň: bábätko aj môj profil.
„Všetci na internete vyzerali z materstva tak neuveriteľne šťastní. Ja som bola šťastná tak hodinu do týždňa. Keď som to začala hovoriť nahlas, spustila sa lavína vďačnosti.“
Práve táto odvaha hovoriť o tienistých stránkach ťa odlíšila od bežného obsahu. Prečo podľa teba toľko žien na internete predstiera dokonalosť?
Pretože ľudia prirodzene chcú spomínať len na to dobré a pekné. Keď som prišla na Instagram a videla tie idylické profily, cítila som sa strašne. Pýtala som sa sama seba: Čo robím zle? Prečo oni žiaria a ja som vyčerpaná? Tie profily ukazujú 5 až 10 percent reality.
Reálne som bola z materstva šťastná možno hodinu do týždňa – vtedy, keď sa na mňa malý usmial. Zvyšok týždňa bol boj s únavou, nevyspatím a pomýleným dňom a nocou. Povedala som si, že na to kašlem. Budem zdieľať život presne taký, aký je. A okamžite sa spustila reťazová reakcia. Ženy mi začali písať: „Bože, ďakujem ti! Konečne niekto ukazuje pravdu. Pijem kávu, pozerám ťa a cítim obrovskú úľavu, že v tom nie som sama.”
Ako vyzerá tvorba takéhoto videa v praxi? Ako sa dá zosúladiť natáčanie s malými deťmi?
Mám dva statívy, ale väčšinou telefón len niekam nenápadne položím. Ľudia v mojom okolí si museli zvyknúť. Keď vidím, že sa pred kamerou niekto začne správať kŕčovito, nechám mobil nahrávať pokojne aj polhodinu vkuse. Po desiatich minútach všetci zabudnú, že tam nejaký telefón leží, uvoľnia sa a zábery sú potom skutočne prirodzené.
Zo dňa mám často aj 150 minút surového materiálu. Strihám to však rýchlo – nepozerám všetko odznova, ale presne viem, kedy sa čo stalo, preto len preklikám kľúčové momenty a odstrihnem. K tomu nahrám voiceover, kde sa často zamýšľam nad vecami, ktoré ma v ten deň trápia alebo mi bežia hlavou. Niekedy len komentujem bežný deň, inokedy je to hlbšia sebareflexia. Písanie denníkov robím celý život, teraz som to len preniesla do vizuálnej podoby.
Veľa žien sa trápi tým, čo si o nich pomyslia susedia, rodina či cudzí ľudia na internete. Ty pôsobíš, že máš v tomto smere nepriestrelný pancier. Ako sa to dá dosiahnuť?
To mám stopercentne po mojej mame. Raz som jej doma nešikovne odstrihla ofinu a ona potom s úsmevom a sponkou vo vlasoch chodila po svete, akoby sa nič nestalo. Neriešila.
Mám jednu životnú zásadu: Ja som zodpovedná za to, čo poviem, nie za to, ako to niekto iný pochopí alebo prijme. Každý človek vníma svet cez vlastné filtre a svedomie. Ak niekto hľadá dôvod na urážku, nájde si ho. Dovoliť ľuďom, aby si o mne mysleli, čo chcú – či už dobré alebo zlé – to je pre mňa tá najvyššia forma slobody. Hlava ma nebolí, netrápi ma to a môžem slobodne dýchať.
V našej slovanskej náture je strašne zakorenený strach: „Čo si o mne pomyslia?” Pozrite sa na ženy v Nemecku – neriešia, fungujú. U nás má žena tri deti, padá na nos od únavy, ale ešte má pocit, že musí byť dokonale namaľovaná, lebo čo by povedali ľudia. Je to zbytočný tlak.
Dnes máš vybudované stabilné publikum a spolupráce sa zrejme len tak sypú. Ako pristupuješ k reklamám?
Mám spravený jasný cenník a podmienky, ktoré mi pomohol nastaviť manžel. No môj prístup je veľmi prísny. Keď produkt nechcem alebo mu neverím, nezoberiem ho ani za veľké peniaze. Našťastie nie som v situácii, kedy by som musela prijať čokoľvek, len aby som uživila deti, za čo som nesmierne vďačná.
Odmietam napríklad fast-fashion aplikácie a gigantov typu Temu, ktorí ma spamujú každý týždeň. Moje hodnoty to jednoducho nepustia. Ak už niečo odporučím, chcem s tou značkou vnútorne súznieť. Podporujem lokálne, slovenské projekty – napríklad značku Vačice, ktorú založila mama troch detí na materskej a dala do toho celú dušu, alebo barefoot obchod Ježko Bežko. Často s nimi spolupracujem formou barteru alebo si u nich veci sama kúpim, pretože vidím, aké ťažké to majú malí podnikatelia na Slovensku. Radšej budem propagovať vlastné projekty, než brať peniaze za veci, za ktorými si nestojím.
„Ak si raz matka, už nikdy nepustíš ruky dole. Deti sú najväčší motor na svete. My ženy na materskej sme skutočné superhrdinky.“
Okrem sociálnych sietí s manželom rozbiehate aj biznis s balónovou výzdobou. Ako tento nápad vznikol?
Môj manžel mal tento typ podnikania už ako 18-ročný na Ukrajine. Tam je silná kultúra doručovania darčekov a tradícia, že ku kvetom automaticky patria aj balóny. Je to neuveriteľne pozitívny biznis. Či prinesiete balón dieťaťu, dospelému alebo starému človeku, každému to okamžite vyčarí úsmev na tvári.
Začínali sme v prenajatom sklade, neskôr sme sa presunuli do vlastných priestorov v Bratislave. Zatiaľ naše služby využíva hlavne ukrajinská komunita, ktorá je na tento servis zvyknutá a vie presne, čo chce. Teraz však spúšťame prehľadný web pre slovenský trh, kde si zákazník jednoducho nakliká výzdobu do košíka a my mu ju doručíme. Chceme ukázať, že kvalitné balóny vyzerajú vkusne a vydržia lietať aj niekoľko dní.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Popri dvoch deťoch a podnikaní veľa čítaš a venuješ sa minimalizmu. Čo ti pomáha udržať si čistú hlavu?
Knihy som začala intenzívne čítať až na materskej. Keď som hodiny skákala s malým na fitlopte, mala som napozerané snáď všetky seriály sveta vrátane nemých filmov s Chaplinom. Tak som prešla na knihy. Čítam na čítačke, lebo papierové knihy sú na Slovensku drahé a zaberajú priveľa miesta. Za tento rok mám prečítaných vyše 80 kníh!
Polovica z nich je takzvaný oddych pre dušu – milujem fantasy a „romantasy”, najmä autorku Sarah J. Maas. Z odbornejších kníh ma veľmi oslovila Cesta matky, ktorú by si mala prečítať každá žena, alebo vtipná a trefná kniha Ako nezačať nenávidieť muža po narodení detí.
Veľmi mi pomáha aj vypratávanie priestoru. Keď sa sťahujete niekoľkýkrát, zistíte, koľko zbytočností človek so sebou vláči. RiRecovery pravidlom: ak som niečo nemala na sebe rok, ide to preč. Keď si kúpim jedny nové nohavice, jedny staré darujem. Podobne to robím s hračkami – pravidelne ich triedim, časť odložím a nechávam deťom k dispozícii len okolo 30 percent. Keď púšťam staré veci, doslova sa mi ľahšie dýcha. Menej vecí znamená menej upratovania a viac pokoja.
Čo by si odkázala ženám, ktoré sú momentálne doma s deťmi a prepadajú pocitu, že popri plienkach a varení stratili vlastnú hodnotu či schopnosť uplatniť sa?
V prvom rade by som im chcela povedať, že nemusia byť za každú cenu akčné. Žijeme v dobe, kedy je na ženy vyvíjaný obrovský tlak, aby popri bábätku budovali kariéru, cvičili a piekli kváskový chlieb. Ak je tvojím snom byť naplno mamou a starať sa o rodinu, buď ňou a vôbec sa za to neviň! Vychutnaj si prítomnosť a nestresuj sa tým, čo bude o päť rokov.
A tým, ktoré majú strach z návratu do práce: pozrite sa na svoje mamy. Moja mama bola na materskej osem rokov, starala sa len o nás a domácnosť. A dnes je z nej úspešná biznis žena, ktorá si plní sny a dokáže čokoľvek.
Žena, ktorá zvládne materstvo, zvládne už všetko na svete. Máme byť na ôsmu v práci a zároveň odviesť dieťa na ôsmu do škôlky – a my to nejako dáme. Deti sú ten najväčší hnací motor. Akonáhle si raz mama, už nikdy nepustíš ruky dole. Nájsť si prácu alebo rozbehnúť vlastné hobby je v porovnaní s materstvom tá najjednoduchšia vec na rebríčku. Len netreba strácať vieru v seba a dovoliť si žiť tu a teraz.