Terézia Mihalovič Lukáčová stojí za vznikom iniciatívy DASATO, ktorá prepája mladých ľudí s príležitosťami, skúsenosťami a ľuďmi, ktorí ich môžu posunúť ďalej.
V rozhovore porozprávala o tom, prečo dobrý líder nemusí byť najhlasnejší v miestnosti, čo sa môžeme naučiť od generácie Z a prečo by rodičia nemali svojim deťom naplánovať celý život. Prezradila aj to, čo pre ňu znamená úspech, prečo sa vrátila na Slovensko a kde vidí priestor na zmenu.
Aké je to byť mladou ženou na čele organizácie, ktorú vediete od jej vzniku?
DASATO vzniklo, keď som bola sama veľmi mladá. Na strednej škole som strávila pol roka v Dánsku a prvýkrát som zažila vzdelávanie, v ktorom mladý človek dostával veľa dôvery, priestoru skúšať nové veci a objavovať, v čom je dobrý. Keď som sa vrátila na Slovensko, toto mi tu chýbalo. Spolu so spolužiakmi sme preto začali na strednej vytvárať niečo, čo sme v tom čase sami potrebovali.
Z malej dobrovoľníckej iniciatívy (vtedy s názvom I AMbitious) postupne vznikla profesionálna vzdelávacia organizácia, ktorá dnes pracuje so stredoškolákmi, učiteľmi, školami, ministerstvom aj firmami po celom Slovensku. A ja som vlastne vyrastala spolu s ňou. Učila som sa viesť ľudí, získavať partnerov, robiť chyby, prijímať spätnú väzbu aj povedať, že niečo neviem.
Od tohto roku už DASATO exekutívne nevediem – narodil sa nám syn. Máme skvelého CEO Tomáša Horvátha, ktorý od začiatku organizácie bol súčasťou ako mentor či lektor, a ja som predsedníčkou správnej rady. Venujem sa najmä strategickému rozvoju, partnerstvám a tomu, ako dostať náš dopad k čo najväčšiemu počtu mladých ľudí. Pre mňa je veľkým úspechom, že organizácia sa posúva, rozrastá a už nie je závislá len na nás, zakladateľkách.
Museli ste si ako mladá žena svoju autoritu vybudovať inak, než by si ju na rovnakej pozícii budoval muž?
Neviem povedať, akú skúsenosť by som mala, keby som bola muž, ale viem povedať, akú som mala ako veľmi mladá žena. Keď sme začínali, mala som 18 rokov – sedíte za stolom s ľuďmi, ktorí vedú veľké firmy alebo inštitúcie, občas cítite otázku: „A čo nám vlastne toto mladé dievča ide hovoriť?”
Spočiatku som mala potrebu dokazovať, že tam patrím. Postupne som pochopila, že autorita nevzniká tým, že sa snažíte pôsobiť staršie, tvrdšie alebo sebavedomejšie, než sa cítite. Buduje sa výsledkami, pripravenosťou, konzistentnosťou a tým, že keď niečo neviete, pokojne to poviete.
Veľmi mi pomohlo prestať napodobňovať predstavu „správneho lídra”.
Nemusím byť najhlasnejší človek v miestnosti. Môžem počúvať, pýtať sa a byť empatická a zároveň urobiť veľmi náročné rozhodnutie. Pokora je napokon jednou z hodnôt DASATO a čím som staršia, tým viac vidím, že pokora a rozhodnosť sa vôbec nevylučujú.
Čo sa zmenilo v tom, ako vás ľudia vnímajú, odkedy DASATO vyrástlo z malej organizácie na organizáciu pôsobiacu po celom Slovensku?
Určite prišla väčšia kredibilita. Keď sme začínali, boli sme skupina stredoškolákov so žiadnymi skúsenosťami, zato s veľkým nadšením. Dnes za nami stojí deväť rokov práce, stovky mladých ľudí, učiteľov, mentorov a partnerov a konkrétne výsledky.
Veľký rozdiel je však aj v tom, o čom sa s nami ľudia rozprávajú. Kedysi bola otázka: „Viete urobiť dobrý program pre stredoškolákov?” Dnes nás školy, firmy či verejné inštitúcie oslovujú aj preto, že chcú lepšie pochopiť mladú generáciu a vedieť, ako ju pripravovať na svet, ktorý sa veľmi rýchlo mení, či implementovať zmenu do škôl.
To je aj smer, ktorým chceme DASATO ďalej rozvíjať. Osem rokov intenzívne pracujeme s mladými ľuďmi. Zbierame dáta, počúvame ich, sledujeme, čo ich motivuje a kde naopak narážajú. Toto know-how chceme dostať ďalej – k učiteľom, školám, firmám aj rodičom.
Čo vás vedenie DASATO naučilo o líderstve?
Najmä to, že líder nemusí mať všetky odpovede. Jeho úlohou je vytvoriť prostredie, v ktorom môžu byť ostatní ľudia výborní a majú priestor sa posúvať.
Keď som začínala, mala som pocit, že človek, ktorý vedie organizáciu musí všetko zvládnuť, pri všetkom byť a všetko skontrolovať. To je veľmi rýchla cesta k vyčerpaniu seba aj tímu. Dnes oveľa viac verím v jasnú zodpovednosť, dôveru a otvorenú spätnú väzbu.
A naučila som sa ešte jednu veľmi dôležitú vec: organizácia nesmie byť závislá od ega svojho zakladateľa. Jedným z mojich najťažších, ale zároveň najlepších rozhodnutí bolo postupne odovzdať exekutívne vedenie DASATO ďalej. Ak niečo budujete preto, že vám ide o jeho vplyv, vaším cieľom nemá byť zostať navždy nenahraditeľnou. Práve naopak.
Prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko namiesto budovania kariéry v zahraničí?
Žila a študovala som v Dánsku aj Estónsku a obe skúsenosti ma veľmi ovplyvnili. Zahraničie vám okrem iného ukáže, že žiadna krajina nemá všetko vyriešené. Estónsko má fantastické školstvo, ale aj ono má svoje problémy.
Na Slovensko som sa nevrátila preto, že by som si myslela, že tu všetko funguje. Práve naopak. Videla som tu veľa vecí, ktoré sa dajú vo vzdelávaní robiť lepšie, a zároveň obrovský priestor niečo zmeniť k lepšiemu v prostredí, ktorému rozumiem najviac.
Mladým preto nikdy nehovorím, že majú za každú cenu zostať na Slovensku. Sama ich povzbudzujem, aby cestovali, študovali a zbierali skúsenosti vo svete. Chcem však, aby neodchádzali frustrovaní a ak sa tu rozhodnú zostať, aby mohli tvoriť projekty, získať skvelé skúsenosti, a ak sa rozhodnú odísť, aby mohli na diaľku rozvíjať aktivity na Slovensku a mali sa dôvod vrátiť späť. Chcem aby Slovensko bolo krajinou, ktorú si môžu slobodne vybrať – pretože tu vidia príležitosti, komunitu a priestor niečo vytvoriť.
A presne také Slovensko sa snažíme svojím malým dielom budovať.
Čo dnešná Gen Z od školy, práce a svojich lídrov potrebuje viac než predchádzajúce generácie?
Predovšetkým potrebuje cítiť zmysel. Mladí ľudia sa nás veľmi často pýtajú: Prečo sa toto učím? Načo mi to bude? Prečo mám niečo robiť práve takto? A nemyslím si, že je to prejav lenivosti alebo neúcty. Je to legitímna otázka.
Potrebujú tiež dôveru a možnosť vyskúšať si veci v realite. Môžete šestnásťročnému človeku desaťkrát vysvetliť, čo robí marketér, dátový analytik, lekár alebo človek v neziskovke. Úplne inú hodnotu má, keď si niečo z toho reálne vyskúša, dostane zadanie od firmy, neziskovky alebo mesta, pracuje v tíme a stretne daného človeka z praxe.
A toto by som chcela odkázať najmä rodičom stredoškolákov: nemusíte mať pre svoje dieťa naplánovanú kariéru. Oveľa cennejšie je vytvárať mu príležitosti, aby samo zistilo, v čom je dobré a čo ho baví. Niekedy máme ako rodičia prirodzenú tendenciu chrániť deti pred zlyhaním. Lenže stredná škola je podľa mňa jedno z najlepších období na bezpečné experimentovanie a aj na zistenie: toto vôbec nie je pre mňa.
Presne preto robíme DASATO Academy. Počas programu mladí pracujú na reálnych projektoch s neziskovým, verejným aj súkromným sektorom, majú mentoring, workshopy, spoznávajú svoje silné stránky a najmä komunitu ďalších mladých ľudí, ktorí tiež chcú niečo skúšať a tvoriť. Naším cieľom nie je vyrobiť zo všetkých podnikateľov alebo lídrov. Chceme, aby mladý človek lepšie poznal sám seba a vedel urobiť informovanejšie rozhodnutie o tom, čo ďalej.
Prihlasovanie do ďalšieho ročníka DASATO Academy je otvorené do januára 2027. Ak máte doma stredoškoláka alebo stredoškoláčku, povzbuďte ich, nech sa na program aspoň pozrú. Niekedy je najdôležitejšia vec, ktorú môže rodič urobiť, jednoducho povedať: „Skús to.”
Viac inšpiratívnych rozhovorov nájdete TU
Prečo sa podľa vás až 80 percent mladých necíti byť vypočutých, pochopených?
Pretože o mladých stále veľmi často rozhodujeme bez mladých. Rozprávame sa o tom, aké školy potrebujú, čo ich má motivovať, ako majú používať technológie alebo čo od nich očakávame v práci – ale ich samotných sa pýtame prekvapivo málo. A vypočuť mladého človeka neznamená automaticky urobiť všetko, čo chce. Znamená to brať jeho názor vážne, vysvetľovať rozhodnutia a postupne mu dávať zodpovednosť.
Toto podľa mňa platí aj doma. Rodič má oveľa viac životných skúseností než šestnásťročné dieťa, ale to neznamená, že musí zaň naplánovať celý život. Keď mladému človeku dovolíme spolurozhodovať a niesť dôsledky primerané jeho veku, učíme ho presne tie zručnosti, ktoré od neho o pár rokov budeme očakávať ako od dospelého.
V čom sa dospelí o generácii Z najviac mýlia?
Asi v tom, že si zamieňame odlišnosť s lenivosťou. Počúvame, že mladí nechcú pracovať, nevedia prijímať kritiku, chcú veľa peňazí za málo práce alebo sú príliš precitlivení. My však pri práci so stovkami mladých ľudí vidíme obrovské množstvo energie, kreativity a chuti niečo meniť. Potrebujú však rozumieť tomu, prečo niečo robia, chcú spätnú väzbu a oveľa prirodzenejšie očakávajú partnerský prístup.
Zároveň ich nechcem idealizovať. Potrebujú sa učiť vytrvalosti, zodpovednosti, schopnosti dokončiť veci aj vtedy, keď už nie sú zábavné, a pracovať s neúspechom. Dôvera bez hraníc nie je dobré líderstvo ani dobré rodičovstvo. Najlepšie podľa mňa funguje kombinácia: veľa dôvery, ale zároveň jasné očakávania a zodpovednosť.
Forbes 30 pod 30 je výrazné ocenenie. Čo pre vás znamená, keď svoju prácu robíte predovšetkým preto, že v nej vidíte zmysel?
Forbes 30 pod 30 bolo pre mňa krásne uznanie a najmä obrovská kredibilita pre prácu, ktorú robíme. Nikdy som ho však nevnímala iba ako svoje ocenenie. Za každým výsledkom DASATO stojí tím ľudí, mentorov, učiteľov, partnerov a mladých ľudí, ktorí nám dali dôveru.
Zároveň mám k podobným rebríčkom trochu ambivalentný vzťah. Sociálne siete dnes mladým veľmi ľahko vytvoria predstavu, že do tridsiatky musia založiť firmu, rodinu, dostať sa do rebríčka, precestovať svet a ešte pritom vyzerať dokonale. To je veľmi toxické.
Úspech pre mňa dnes vyzerá oveľa jednoduchšie: vedieť, v čom som dobrá, robiť niečo, čo mi dáva zmysel, byť obklopená ľuďmi, ktorých mám rada, a mať možnosť pozitívne ovplyvniť svoje okolie. Ak príde ocenenie, poteší. Nemalo by sa však stať dôvodom, pre ktorý tú prácu robíme. Som zaň veľmi vďačná, no rovnako intenzívne idem za svojou víziou pred rebríčkom aj po rebríčku.
V staršom rozhovore som čítala, že vás práca dokáže úplne pohltiť a že ste si museli začať vedome chrániť čas pre rodinu. Ako sa vám darí dnes?
Úprimne, pred narodením syna som bola schopná pracovať prakticky stále. Keď vás práca baví a zároveň máte pocit, že ňou meníte niečo dôležité, hranica medzi nadšením a prepracovaním sa veľmi ľahko stratí.
Materstvo mi priority veľmi výrazne upratalo.
Môj syn a manžel sú pre mňa absolútna priorita a zároveň som neprestala byť človekom, ktorého práca nesmierne baví. Dlho som mala pocit, že musím nájsť dokonalý „work-life balance”. Dnes si skôr myslím, že taký stabilný balans neexistuje. Sú obdobia, keď potrebuje viac rodina, a obdobia, keď mám intenzívnejšiu prácu. Dôležité je vedieť, čo je v danom momente priorita.
Veľmi mi pomohlo naučiť sa hovoriť nie. Nie každé dobré stretnutie musím absolvovať. Nie pri každom projekte musím byť osobne. A nie všetko, čo viem urobiť, musím urobiť ja. Aj moje rozhodnutie odovzdať exekutívne vedenie DASATO súviselo s tým, že som si potrebovala nanovo nastaviť, kde dokážem organizácii priniesť najväčšiu hodnotu, ak chcem, aby kvôli mne nestagnovala a zároveň, aký život chcem žiť.
Máte návod, ktorý môže pomôcť aj iným ženám?
Asi by som bola opatrná s univerzálnym návodom pre iné ženy. Byť matkou je nesmierne ťažké a krásne zároveň. Nikdy sa mi tak nezmenil život a priority – človek nespí, nie je pánom svojho času a častokrát len háda, čo asi to dieťa chce a snaží sa nájsť balans, aby boli všetky strany spokojné – dieťa, rodina, práca a ja samotná. Každá máme inú rodinnú situáciu, ambície aj možnosti.
Mne pomáha nepozerať sa na materstvo a kariéru ako na súperov, medzi ktorými si musím vybrať. Môžem milovať čas so synom a zároveň milovať svoju prácu. A odkedy som mama, ešte silnejšie vnímam aj našu prácu v DASATO, GROWNi.sk a Eduvalue (vytvorili sme Alianciu inovátorov vo vzdelávaní so 147 členmi). Raz bude aj moje dieťa sedieť v školskej lavici. A chcem, aby vyrastalo v krajine, kde škola a spoločnosť nehľadajú iba to, čo mu nejde, ale pomôžu mu objaviť, v čom môže byť dobré a uplatniť sa v tom, vytvoriť si príležitosť.
Čo by ste povedali mame, ktorá má doma stredoškoláka a cíti, že nevie, čo ho baví alebo kam chce po škole smerovať?
V prvom rade by som ju chcela upokojiť, že je úplne v poriadku, ak to pätnásť-, šestnásť- či sedemnásťročný človek ešte nevie. Niekedy od mladých očakávame, že si v osemnástich vyberú vysokú školu a tým prakticky rozhodnú o svojom ďalšom smerovaní, hoci dovtedy mali len veľmi málo možností vyskúšať si, ako rôzne profesie a prostredia vyzerajú v realite.
Namiesto otázky: „Čím chceš byť?” by som sa preto viac pýtala: „Čo ťa baví? Pri čom zabudneš na čas? V čom si myslíš, že si dobrý? Čo by si si chcel aspoň raz vyskúšať?” A potom by som mu pomohla hľadať čo najviac overených príležitostí, kde môže experimentovať.
Môže to byť dobrovoľníctvo doma či v zahraničí, brigáda, vlastný projekt, stáž, mentoring, súťaž alebo rozvojový program. Ak po mesiaci zistí, že ho niečo vôbec nebaví, nie je to zlyhanie. Je to veľmi cenná informácia, ktorú získal ešte predtým, než si podľa tej predstavy vybral vysokú školu alebo prvú prácu.
Zároveň by som rodičom odporučila sledovať nielen to, kde má ich dieťa slabiny, ale najmä to, kde prirodzene ožíva.
V škole sme zvyknutí venovať najviac energie predmetu, z ktorého hrozí trojka alebo štvorka. Niekedy však oveľa viac zmení život mladého človeka to, keď si niekto všimne, že je fantastický v komunikácii, dokáže spájať ľudí, prirodzene vedie tím alebo má neuveriteľnú kreativitu – a pomôže mu túto silnú stránku ďalej rozvíjať.
A práve toto je jeden z dôvodov, prečo existuje DASATO a komplexný rozvojový program DASATO Academy. Nehovoríme mladým ľuďom, čím majú byť. Dávame im priestor spoznávať samých seba, cez workshopy (raz do týždňa), mentorov, camp, komunitu a možnosť vyskúšať si reálne projekty v neziskovom, verejnom aj súkromnom sektore.
Skúsme jednu radu…
Ak by som teda mala rodičovi dať jednu radu, bola by veľmi jednoduchá: nesnažte sa svojmu dieťaťu naplánovať cestu. Pomôžte mu vytvoriť dostatok príležitostí, aby si ju dokázalo objaviť samo. Je úplne v poriadku, dať si po strednej rok pauzu a cestovať, stážovať (v Dánsku je to dokonca podporované štátom). Je v poriadku neísť na výšku. A je v poriadku aj ísť študovať a po čase zmeniť odbor. Je v poriadku skúsiť vlastný projekt… Každá skúsenosť nás niekam posunie a nikdy nevieme, kedy príde práve tá, ktorá nám bude dávať zmysel, ako mne vzdelávanie a rozvoj mladých.