Prečo niektoré ženy celý život počúvajú, že sú príliš citlivé, roztržité, impulzívne alebo komplikované? A čo sa stane, keď sa k týmto nálepkám pridá snaha vyhovieť okoliu, strach zo sklamania druhých a neistota vo vzťahoch?
ADHD u žien môže zostať roky nerozpoznané a jeho prejavy môžu ovplyvňovať nielen prácu či každodenné fungovanie, ale aj partnerské vzťahy a vnímanie seba samej.
Psychologička Juliana Weiss sa venuje traume, vzťahom, intimite a emóciám. Porozprávali sme sa o tom, prečo môžu byť niektoré vzťahové situácie pre ženy s ADHD náročnejšie, ako sa do nášho správania premietajú skúsenosti z detstva a ako rozlíšiť vlastné potreby od vzorcov, ktorým sme sa naučili prispôsobovať.
Keď sa povie ADHD, väčšina ľudí si predstaví roztržitosť, problémy so sústredením alebo organizáciou času. Menej sa hovorí o tom, ako môže ovplyvňovať emócie a vzťahy. Čo by sme mali o tejto stránke ADHD vedieť?
ADHD sa netýka len pozornosti. Ovplyvňuje aj to, ako rýchlo a intenzívne prichádzajú emócie a ako dlho trvá, kým sa nervový systém znova upokojí. Mnohé ženy opisujú, že ich emócie „zaplavia” skôr, než si stihnú uvedomiť, čo sa deje. Vo vzťahoch sa to môže prejaviť prudkou reakciou, ktorú potom ľutujú, alebo naopak stiahnutím sa, keď je toho na ne priveľa. Dôležité je vedieť, že to nie je slabosť charakteru ani nedostatok sebaovládania. Je to spôsob, akým funguje ich nervový systém. Keď tomu žena aj jej okolie porozumie, môže sa hanba postupne zmeniť na zvedavosť: Čo mi tá emócia hovorí a čo práve potrebujem?
U niektorých žien zostáva ADHD neznámou až do dospelosti. Roky sa snažia byť spoľahlivé, prispôsobivé a výkonné, no vo vnútri môžu zápasiť s pocitom, že stále niečo nezvládajú tak, ako by mali. Ako môže toto dlhodobé úsilie ovplyvniť ich sebavedomie a vzťahy s druhými?
Keď človek roky vynakladá oveľa viac energie ako ostatní, aby dosiahol to isté, a nevie prečo, prirodzene si to vysvetlí tak, že s ním niečo nie je v poriadku. Z toho vzniká tichý, ale veľmi silný vnútorný kritik. Sebavedomie potom nestojí na tom, kým žena je, ale na tom, ako dobre práve funguje. Vo vzťahoch sa to môže prejaviť strachom ukázať slabosť, ťažkosťami prijať pomoc alebo pocitom, že lásku si treba neustále zaslúžiť výkonom. Diagnóza v dospelosti často prináša úľavu aj smútok zároveň. Úľavu, že to „nebola moja chyba”, a smútok za rokmi, keď sa žena k sebe správala tak tvrdo.
Ženy s ADHD niekedy opisujú, že prežívajú emócie veľmi intenzívne, ťažšie sa upokojujú po konflikte alebo citlivo reagujú na odmietnutie. Ako sa takéto skúsenosti môžu prejaviť v partnerskom vzťahu a čo pomáha, aby sa z nedorozumení nestávali opakujúce sa konflikty?
Citlivosť na odmietnutie môže spôsobiť, že aj neutrálna poznámka alebo partnerovo mlčanie sa prežíva ako dôkaz, že ma už nemá rád. Reakcia je potom primeraná tomu, čo žena cíti, ale nie vždy tomu, čo sa reálne stalo. Partner sa cíti nepochopený, ona odmietnutá, a kruh sa uzatvára. Pomáha spomaliť. Pomenovať, čo sa deje, ešte predtým, ako sa o tom začne diskutovať: „Teraz som zaplavená, potrebujem chvíľu.” Pomáha aj dohoda, že náročné rozhovory sa vedú, až keď sú obaja upokojení. Konflikt sám osebe nie je zlý. Často ukazuje, kde vo vzťahu chýba bezpečie alebo kde sa niečo potrebuje zmeniť. Zmysluplný je vtedy, keď sa oňho partneri dokážu spoločne zaujímať, nie ho len prežiť.
Vo vzťahu môže jeden partner potrebovať viac času na spracovanie emócií, druhý chce problém vyriešiť okamžite. Jeden zabúda na dohodnuté veci, druhý to vníma ako nezáujem. Ako môže ADHD ovplyvniť podobné situácie a ako rozlíšiť prejav ťažkostí od nedostatku záujmu či rešpektu?
Zabudnutá dohoda u človeka s ADHD zvyčajne nehovorí o tom, či mu na partnerovi záleží, ale o tom, ako funguje jeho pracovná pamäť. Pre druhého je to však bolestivé, pretože to prežíva ako „nie som pre teba dôležitý”. Obe skúsenosti sú pravdivé a obe si zaslúžia priestor. Rozdiel medzi ťažkosťou a nezáujmom vidieť najmä na tom, čo nasleduje. Ak partnerka s ADHD vníma dopad na druhého, mrzí ju to a hľadá spôsob, ako to robiť inak, napríklad cez pripomienky, zdieľaný kalendár alebo jasné dohody. Ide o ťažkosť, s ktorou sa dá pracovať.
Ak sa bolesť druhého opakovane zľahčuje, nejde už o ADHD, ale o otázku rešpektu.
Môže sa stať, že žena, ktorá sa už od detstva cítila „iná“, sa v dospelosti snaží vo vzťahu ešte viac prispôsobovať, aby nebola príliš náročná alebo aby ju partner neodmietol? Ako spozná, že sa už nesnaží o vzájomné porozumenie, ale potláča samu seba?
Áno, veľmi často. Ak dievča dlho počúvalo, že je priveľa, prílišné, hlučné, citlivé, naučí sa zmenšovať, aby zostalo prijaté. V dospelosti sa potom môže stať, že sa vo vzťahu stratí bez toho, aby si to všimla. Signálom býva telo a emócie: chronická únava, podráždenosť, ktorá prichádza „z ničoho nič”, pocit prázdnoty alebo smútok aj vo chvíľach, keď je „všetko v poriadku”. Na tieto signály sa oplatí pozerať ako na správu, nie ako na problém. Dobrou otázkou je: Ktorú časť seba v tomto vzťahu neukazujem a prečo? Vzájomné porozumenie znamená, že sa prispôsobujú obaja. Ak sa prispôsobuje stále len jedna strana, ide skôr o prežitie než o blízkosť.
Ak má jeden z partnerov ADHD a druhý nie, čo môže pomôcť, aby vzťah nestál na neustálom pripomínaní, kritike a pocite, že jeden musí druhého kontrolovať? Ako sa dá nastaviť spolupráca bez toho, aby sa partner stal rodičom a druhý dieťaťom?
Dynamika „rodič – dieťa” vyčerpáva oboch. Jeden sa cíti preťažený a osamelý, druhý kontrolovaný a menejcenný. Pomáha vrátiť zodpovednosť tam, kam patrí, no s podporou namiesto kritiky. Prakticky to znamená spoločne si sadnúť a nastaviť systémy, ktoré fungujú: vizuálne zoznamy, pripomienky v telefóne, jasné rozdelenie úloh podľa toho, čo komu ide. Partner bez ADHD tak nemusí byť „externou pamäťou”. Rovnako dôležité je hovoriť nielen o tom, čo nefunguje, ale aj o tom, čo každý z nich do vzťahu prináša. ADHD so sebou často nesie aj spontánnosť, kreativitu, nadšenie a hĺbku prežívania. Keď sa na to zabúda, vzťah sa zúži na manažment problémov.
ADHD je neurovývinová porucha, no skúsenosti z detstva môžu ovplyvniť, ako človek vníma sám seba a reaguje vo vzťahoch. Čo sa môže diať, keď dieťa s nerozpoznaným ADHD vyrastá v prostredí, kde sa jeho prejavy považujú za neposlušnosť, lenivosť alebo nedostatok snahy?
Dieťa si o sebe vytvára obraz podľa toho, ako ho vidia dôležití dospelí. Ak opakovane počúva, že je lenivé, neporiadne alebo sa nesnaží, prijme to ako pravdu o sebe. Nie preto, že by to bola pravda, ale preto, že iné vysvetlenie nemá. Z ADHD sa tak stáva aj vzťahová rana. Dospelá žena potom nesie v sebe presvedčenie „som zlá” alebo „sklamávam”, ktoré sa aktivuje pri každej chybe. Často sa k tomu pridávajú aj vzorce, ktoré si rodina odovzdáva z generácie na generáciu, napríklad prísnosť, výkon ako podmienka lásky či nedôvera k emóciám. Tieto zážitky sa dajú spracovať. Na sedeniach s nimi pracujem aj prostredníctvom metódy EMDR, ktorá pomáha, aby staré spomienky prestali tak silno ovplyvňovať súčasnosť.
Ako odlíšiť ťažkosti, ktoré súvisia s ADHD, od vzťahových vzorcov vytvorených na základe minulých skúseností – napríklad strachu z odmietnutia, potreby zavďačiť sa alebo presvedčenia, že lásku si musíme zaslúžiť? Môžu sa tieto veci navzájom posilňovať?
Úplne ich od seba oddeliť je často ťažké, pretože sa prelínajú a navzájom posilňujú. ADHD môže viesť k chybám a zabúdaniu. Okolie na to reaguje kritikou. Z kritiky vzniká strach z odmietnutia a ten zas zvyšuje stres, pri ktorom sa prejavy ADHD ešte zhoršia. Pomôckou môže byť otázka, či ide skôr o to, ako funguje moja pozornosť a energia, alebo o to, čo si o sebe myslím a čoho sa vo vzťahoch bojím. To prvé sa dá podporiť praktickými stratégiami, to druhé si vyžaduje skôr hlbšiu prácu so sebahodnotou a starými skúsenosťami. V praxi sa oplatí venovať obom rovinám naraz. Keď sa zmierni hanba, aj praktické zmeny sa robia ľahšie.
Niektoré ženy sa naučia svoje ťažkosti skrývať a navonok pôsobia, že všetko zvládajú. Za tým však môže byť veľa kontroly, vyčerpania a sebakritiky. Ako sa prejavuje takéto maskovanie a čo sa môže stať, keď už žena nedokáže udržiavať všetko pod kontrolou?
Maskovanie môže vyzerať ako perfekcionizmus, prehnaná pripravenosť, neustále kontrolovanie, či na niečo nezabudla, alebo nadmerná snaha byť milá a bezproblémová. Navonok pôsobí žena kompetentne, no vo vnútri vynakladá obrovské množstvo energie len na to, aby udržala fasádu. Dlhodobo sa to nedá vydržať. Telo a psychika si to začnú vyberať cez vyčerpanie, nespavosť, psychosomatické ťažkosti, úzkosť či depresívne prežívanie. Niekedy príde moment, keď sa všetko „rozpadne”, napríklad po narodení dieťaťa, pri zmene práce alebo pri rozchode. Hoci je to bolestivé, často je to aj príležitosť. Zrútenie fasády môže byť prvým momentom, keď si žena dovolí byť sama sebou a začne hľadať pomoc.
Prečo je dôležité hovoriť o ADHD nielen ako o diagnóze, ale aj v súvislosti so vzťahmi, sebahodnotou a psychickým zdravím žien?
Pretože diagnóza je len začiatok. Pomenuje, čo sa deje, ale nezahojí roky, keď sa žena cítila nedostatočná. Ak o ADHD hovoríme len ako o probléme s pozornosťou, prehliadneme, koľko bolesti, hanby a osamelosti môže byť pod povrchom. Zároveň si myslím, že nemá ísť o to, aby sa žena „opravila”, ale aby našla spôsob, ako žiť v súlade so sebou, so svojím tempom, citlivosťou aj silnými stránkami. Keď o tom hovoríme otvorene, dávame ženám povolenie prestať sa obviňovať. A to je často prvý krok k zdravším vzťahom, so sebou aj s druhými.
O ADHD u žien aj na konferencii Pre zdravie ženy
Prečo môžu ženy s ADHD roky pochybovať o sebe a ako môže táto skúsenosť ovplyvňovať ich vzťahy, sebahodnotu či každodenné fungovanie? Aj týmto témam sa budeme venovať na konferencii Pre zdravie ženy, ktorá sa uskutoční 14. novembra 2026 v Hoteli Color v Bratislave.
Čaká vás deň venovaný ženskému zdraviu bez zbytočných tabu, s odbornými pohľadmi, osobnými skúsenosťami a priestorom na otázky. Téma ADHD otvorí aj širšiu diskusiu o tom, prečo je dôležité porozumieť vlastnému fungovaniu namiesto toho, aby sme sa celý život snažili za každú cenu prispôsobiť očakávaniam okolia.
Program a vstupenky: https://akcnezeny.sk/produkt/pre-zdravie-zeny-bratislava-14-11-2026/