Tri akčné dámy sa rozhodli usporiadať festival sebapoznania One and Only v Trenčíne. Ako sa stretli a aké majú osudy a ciele, nám prezradili v rozhovore. Rozprávali sme sa s Monikou Zovčákovou, Karin Nižňanskou a Miroslavou Jarošovou.

Milé dámy, ste organizátorky festivalu One & Only. Ako ste sa dali dokopy, kde ste sa zoznámili?

Monika: Kaja i Mirka chodili ku mne na súkromné hodiny jogy.

Karin: S Mirkou sme zoznámili asi pred 13 rokmi, keď som prišla do jej kaderníckeho salónu a od prvého momentu sme si boli blízke. Odvtedy máme za sebou mnoho spoločných projektov, a akcii,  dokonca si mnohí myslia, že sme sestry. No, ale veď sme dve 180 cm blondíny. Moniku som spoznala pred tromi rokmi, keď som začala chodiť na súkromné hodiny yogy. Priznám sa, že  veľakrát sme prvú hodinu prekecali, čo nás veľmi zblížilo ako názorovo, tak aj ľudsky a až potom sme cvičili.

Miroslava: S Karin sa poznáme už 13 rokov. Chodila ku mne ako zákazníčka do kaderníctva. Kým som jej robila vlasy, veľa sme sa rozprávali, zblížili sa a odvtedy to ťaháme spolu. V mnohých veciach sme si veľmi podobné, či už výzorovo alebo názorovo. Spájajú nás aj rovnaké záujmy. Práve vďaka nim som spoznala Moniku, keď ma raz Karin zavolala na súkromnú hodinu jogy, s tým, že pozná úžasnú inštruktorku. Vtedy ma Monika nesmierne zaujala nielen ako skúsená inštruktorka jogy, ale aj ako človek.

Ako vznikla myšlienka na festival?

Monika: Myšlienka na festival vznikla približne pred 6-7 rokmi. Odkedy cestujem po svete, všimla som si zaujímavý úkaz na ľuďoch a to, že nie všetci ľudia si uvedomujú svoju sebahodnotu a to výrazným spôsobom ovplyvňuje ako vnímajú seba samých, že si neuvedomujú akí sú jedineční. Tak vzniklo i heslo alebo povedzme samotný odkaz festivalu: Príď objaviť svoju jedinečnosť.

Karin: V hlave som veľmi dlho riešila myšlienku, ako by si ľudia vedeli pomôct v ťažkých životných situáciach a nielen v tažkých, ale aj vo všedných maličkostiach. Ja sama na sebe pracujem uz  dlhšie roky a zmeny v mojom živote sú naozaj úžasné. Spojením energie Mirky a Moniky sme vymysleli ONE and ONLY Festival, ktorým chceme ľudom otvoriť ich srdcia a nájsť pochopenie, že keď chce človek niečo zmeniť vo svojom živote, mal by zmeniť najskôr sám seba.

Miroslava: Spolu s Karin sme už spoluorganizovali konferencie pre ženy, ktoré  boli zamerané na sebarozvoj. V hlave nám však výrili myšlienky ísť do niečoho väčšieho, jedinečného, čo na Slovensku ešte nebolo a nie je. S Monikou sme sa o tom veľa rozprávali, a vtedy prišla s myšlienkou zorganizovať festival, ktorý už dlho mala v hlave. Tak sa naše tri energie, nápady a vízie spojili a vznikol One & Only Festival, ako harmonické prepojenie sebarozvoja, sebamotivácie a jogy. Aj naše logo tvorí triskelion – symbol, v ktorom sa spájajú tri živly – oheň, voda a zem do jedného celku, tak ako aj my tri.

Podľa čoho ste si vybrali miesto konania – Trenčín? Chýbajú vám tam podujatia tohto typu?

Monika: Trenčín je mesto odkial pochádzam a áno. Neviem o tom, že by sa tu podujatia tohto typu robili.

Karin: Trenčín je moje rodné mesto, takže pre mňa to bolo jednoznačné rozhodnutie. A taktiež si myslím, že podujatí tohto druhu je na Slovensku ako aj v Trenčíne málo.

Miroslava: Trenčín je prekrásne historické mesto. Je jedinečný svojou polohou, a navyše sme všetky tri Trenčanky, hoci ja pochádzam zo Strečna, no žijem tu už dlhé roky a srdcom sa cítim ako Trenčanka. Takže naša voľba miesta bola jednoznačná. Veríme, že aj vďaka nášmu festivalu mesto Trenčín ešte viac zviditeľníme, nakoľko chceme vytvoriť tradíciu v jeho každoročnon konaní na medzinárodnej úrovni.

Ako ste si podelili organizáciu, čo má každá z vás na starosti?

Monika: Na začiatku riešenie organizácie prebiehalo spoločne. Každá sme pozvali ľudí, ktorí sú nám blízki, alebo s ktorými máme priamy kontakt a vážime si ich za ich prácu. Ako čas plynul, každá z nás riešime rozdielne úlohy. V mojom prípade od internetovej stránky, wordingu, odkazu festivalu, reklamy a marketingu až po komunikáciu s účinkujúcimi. Neustále sa učíme a vznikajú nové povinnosti, ktoré sa riešia priebežne, tak, aby festival prebehol podľa našich predstáv.

Karin: Ja som odjakživa organizačný typ, čiže mám na starosti zväčša prednášajúcich, vystavovateľov, reklamu a technické zabezpečenie akcie, ale sme jeden tím a so všetkým si pomáhame a robíme všetko spoločne.

Miroslava: Každá z nás robí to, čo vie, s čím má skúsenosti, v čom môže využiť svoje schopnosti a kontakty. Navzájom sa dopĺňame, no zároveň sa aj veľmi veľa  učíme. Zorganizovať takýto typ podujatia je nesmierne náročné. Často ideme za hranice svojich vedomostí či schopnosti, za čo som veľmi vďačná. Práve vďaka festivalu som niekoľkokrát prekročila svoju zónu komfortu.

Na akého hosťa festivalu sa najviac tešíte?

Monika: Ja osobne sa teším na všetkých bez rozdielu. Myslím, že všetci, ktorí prijali naše pozvanie sú osobnosti, ktoré majú čo povedať a zdielať s ostatnými.

Karin: Teším sa na všetkých bez rozdielu, čo umocňuje fakt, že s väčšinou máme osobné vzťahy a sú to ľudia blízki našim názorom.

Miroslava: Na mojej ceste sebarozvojom som absolvovala veľa kurzov a tréningov. Preto väčšinu našich hostí aj osobne poznám. Som nesmierne šťastná a vďačná, že pozvanie na náš jedinečný festival prijali naozaj veľkí odborníci a profesionáli vo svojom obore. Takže ja sa teším na každého jedného účinkujúceho, pretože vo mne zanechal stopu. Aj preto som sa dala na organizáciu festivalu… Ukázať ľuďom, že ciest je veľa, a každý si môže vybrať to, čo mu je blízke a čo mu najviac vyhovuje. Veď každý z nás chce byť zdravý a šťastný, chce žiť plnohodnotný život v hojnosti na všetkých úrovniach. Preto verím, že festival pomôže našim návštevníkom nasmerovať ich tým správnym smerom, povzbudiť ich, motivovať a možno dať aj odpovede, ktoré už dlho hľadajú.

Monika, vy ste strávili niekoľko mesiacov v Ázii. Ktorá krajina vás očarila najviac?

V prvom rade, pre mňa je cestovanie škola života. Učí ma nadhľadu, porozumeniu. Umožňuje mi spoznávať nielen nové krajiny, ale i stretávať zaujímavých ľudí.  Fascinuje ma, ako sú na jednej strane ľudia kulturálne odlišní a zároveň v svojej prapodstate úplne rovnakí. Úprimne, každá krajina má svoje čaro, ale ak by som si naozaj mala vybrať jednu, tak by to bol Nepál. Bola to láska na prvý pohľad alebo na prvý pocit. Bol to pocit domova.

Monika Zovčáková

Dve z vás sú už aj matkami. Koľko máte detí a čo pre vás znamená materstvo? Ako dokážete skĺbiť prácu s rodinou?

Karin: Ja mám dve deti Nadinku a Alexka. Som úplne normálna žena a matka, ktorá musí navariť, upratať, urobiť s deťmi úlohy, zahrať si Človeče, škrabkať ich večer po chrbátiku, a ešte si nájsť čas aj na svojho manžela. A preto skĺbiť prácu s deťmi a rodinou je niekedy naozaj náročné. Cez prázdniny Nadinka skonštatovala: “Musím sa opýtať Jasmínky, či aj Mirka je celý deň za počítačom ako ty.” Áno, sú niekedy aj takéto dni, ale snažím sa im to potom vynahradiť a venovať sa im naplno. Je to hlavne o nastavení, a keď sa chce, všetko sa dá.

Miroslava: Byť mamou a zároveň sa venovať práci je veľmi náročné. Ja sa okrem festivalu venujem aj softmarketingu. Zosúladiť 2 práce, starostlivosť o domácnosť a tri deti, ktoré sú každé v inej vekovej kategórii – najstarší syn Adam má 17, dcérka Jasmínka 10 a najmladší syn Matiasko 3, nám občas dáva poriadne zabrať. No mám obrovskú podporu od môjho manžela, na ktorého sa vždy môžem spoľahnúť. Bez jeho pomoci by som sa nemohla venovať všetkým mojim aktivitám. Rodina je však u mňa vždy na prvom mieste, no zároveň mám potrebu venovať sa aj sama sebe, vzdelávať sa a robiť to, čo ma baví. Riadim sa heslom: “Šťastná mama, šťastná celá rodina.”

Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech?

Monika: Pre každého znamená úspech niečo iné. Ale keď sa nad tým zamyslím, tak najväčším úspechom je pre mňa, že som spokojná sama zo sebou a že robím to, čo ma napĺňa a baví.

Karin: Mojim najväčsím úspechom je moja rodina, vďaka ktorej som začala na sebe pracovať a pochopila som, že všetko je len v nás a všetko  čo nám prichádza do života je len to, čo si potrebujeme v živote vyriešiť. Je to pochopenie, že každá skúsenosť, aj tá negatívna, je pre nás výzvou posunúť sa ďalej.

Miroslava: Pred siedmimi rokmi som si prechádzala ťažkým životným obdobím – synovi diagnostikovali ADHD, ADD a s manželom sme prežívali partnerskú krízu. V jednom okamihu som si však povedala DOSŤ a vystúpila som z role obete, prijala plnú zodpovednosť za svoj život, a začala som na sebe pracovať. Toto rozhodnutie, hoci nebolo ľahké, mi zachranilo rodinu a aj mňa samotnú. Prišlo veľké uvedomenie, že za všetko, čo sa mi v živote deje, som zodpovedná len ja. Ďakujem sama sebe za toto rozhodnutie a prijatie zodpovednosti za svoj život.

Aké máte ďalšie plány do budúcnosti?

Monika: Žijem v prvom rade prítomnosťou. Čo sa budúcnosti týka, všetko sa postupne napĺňa tak, ako má, a ja sa snažím posúvať smerom, o ktorom si myslím, že je pre mňa správny.

Karin: Ja si nič neplánujem – žijem v prítomnosti tu a teraz, nechávam život plynúť a prijímam, čo mi prináša.

Miroslava: Život ma na učil, že je potrebné žiť pre prítomný okamih, tešiť sa z maličkostí a byť vďačný za to, čo máme. Snažím sa život prijímať so všetkým, čo mi prinesie, a podľa toho si veci zariadiť. Chcem sa však aj naďalej učiť a z nášho festivalu spraviť jedinečnú tradíciu v oblasti sebarozvoja a sebamotivácie.

Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Monika: 1. Ak ste pre niečo zapálené, následujte svoj cieľ. Váš vnútorný hlas sa nikdy nemýli. 2. Nikdy sa nevzdajte. Nebojte sa vykročiť zo svojej osobnej zóny. 3. Nenechajte sa ovplyvniť názormi druhých, ak vám tvrdia, že na niečo nemáte. Váš život je výsledkom vašich rozhodnutí a nie toho, ako vás vidia ostatní.

Karin: Za každých okolností myslieť pozitívne, vizualizovať si svoj sen vo svojej hlave, myšlienkach a neprestávať veriť.

Miroslava: 1. Sebarozvoj – nájsť si čas pre seba, čítať, vzdelávať sa. 2. Sebaláska – naučiť sa ľúbit sa, prijať samu seba, veď my, ženy, sme výnimočné stvorenia. 3. Nevzdať sa – svojich snov a cieľov, aj keď si okolie myslí niečo iné. Vždy robte to, čo vás robí šťastnými.