Sme ženy. Mamy. Manželky. Obe 40+. A jedna z nás už vidí päťdesiatku z takej vzdialenosti, že jej môže zakývať.
Žijeme úplne obyčajné životy. S radosťami, starosťami, výbuchmi smiechu, ale aj s povzdychom: Už fakt nevládzem. Na nič sa nehráme. Lebo úprimne… Hrať sa na chrumkavé nás nebaví. A vlastne nás to nebavilo nikdy.
Máme toho za sebou dosť. Možno až priveľa. Preto sme sa naučili vyberať si boje. Riešime len to, čo má zmysel. Zvyšok posielame do čerta. A občas aj inam. A verte, že poriadne šťavnato. (Smiech.)
Prečo vám to celé hovoríme?
Lebo sme sa rozhodli ísť so svojimi životmi bližšie k vám, ale bez múdrych rád, ktoré samy nestíhame dodržiavať.
Nie sme stále akčné. Ani stále v pohode. Sme mamy s deťmi po, pred alebo priamo v puberte. A ak ste si tým obdobím už prešli, viete… Ak nie, ešte len pochopíte. Bože, to je nálož…
No a máme aj mužov. Nazvime to… v procese prehodnocovania existencie. (Smiech.)
A máme aj samy seba. S perimenopauzou, mozgovou hmlou, autoimunitným ochorením, hysterektómiou, menopauzou.
Hormóny, ktoré si robia, čo chcú, a hlava, ktorá občas netuší, kde je sever, sú naším každodenným programom. To aby sme sa náhodou nenudili… My sa však držíme navzájom nad vodou. Kľučkujeme. Zlostíme sa. Dýchame. Niekedy ten dych aj stratíme. Poplačeme si. A potom vstaneme, urobíme čaj a povieme si: Tak fajn, ideme ďalej.
A viete čo? Dá sa to.
Lebo život žijeme, neprežívame. A naším cieľom je naplniť ho láskou, pokojom a hlavne sa z toho nepos*rať.
Ak chcete nazrieť do našich životov, dvere máte otvorené. Ak sa budete cítiť aspoň trochu pochopené, tak tento „písaný podcast” stojí za to.
Téma na dnes?
Všade sa píše o mamách malých detí. Ale kto sa pýta, ako sa cíti mama, keď jej odchádzajú hormóny, hlava je v opare, telo sa mení a doma má pubertiakov, ktorým hormóny práve explodovali?
Tak presne tento boj zvádzame aj my dve – Barby z východu a Veronika zo stredu, každá z iného kraja, no obe s hormonálnym hurikánom. Sme akčné ženy, ktoré sa neboja priznať slabosť.
Veronika
Som unavená spôsobom, ktorý sa nedá dospať. Moje telo už nefunguje tak, ako som ho poznala, a moja hlava sa s tým nestíha zmieriť. Niekedy sa necítim ako žena, inokedy som ako sopka tesne pred výbuchom. Prešla som hysterektómiou, ktorú som fyzicky zvládla, ale nikto ma nepripravil na to, čo to spraví s mojím vnútrom. Užila som si smútok za niečím, čo už nikdy nebude. Môj hnev však nemal adresu. Zostal len strach, že sa zo mňa stane niekto, koho nespoznám ani ja sama.
A do toho mám dcéru, ktorá hľadá lásku a robí aj chyby, ktoré vidím kilometre dopredu… Ale viem, že ich musí urobiť sama, no bolí ma, že ju nemôžem ochrániť. A mám aj syna, ktorý je stratený vo vlastnom tele plnom hormónov, hnevu a chaosu. Chce byť veľký chlap, ale ešte nevie ako na to. A ja niekedy neviem, ako mu pomôcť.
Stojím tak niekde medzi nimi a sama so sebou pred neúprosným zrkadlom.
Doslova sa rozpadávam, ale zároveň musím byť pevná, aby sa mohli o mňa oprieť. A tak sa učím žiť v pretlaku hormónov. Nielen tých mojich. Snažím sa nezblázniť, zamilovať sa opäť do svojho tela, prekonať nekonečné vyčerpanie a bez akýchkoľvek istôt pristupovať k sebe aj k mojim deťom s láskou.
Nie vždy to zvládam. Často to nezvládam. Tak je to. Chcela by som dokázať viac. Chcela by som ráno vstať bez opuchnutej tváre, s plochým bruškom a bez bolesti. Pôjde to ešte niekedy?
Barby… Ako sa cítiš ty?
Pôjde, ale už inak. V inej dimenzii a vnímaní. Myslím si, že je dôležité sa nastaviť iným smerom. Nie ploché brucho, ale zdravie. Myslieť na seba, na svoje JA. Starať sa o seba a „hýčkať” a mať sa rada v každej etape života. Súhlasíš? (Jednoznačne súhlasím, Barby…)
Ja som už teda pol roka niekde na začiatku perimenopauzy a sledujem, ako sa mením nielen fyzicky, ale aj psychicky. Moje reumatické ochorenie veľmi toto obdobie nedáva, no prijala som to ako prirodzené plynutie času.
A bolesť? Tak tá je najväčšia učiteľka! Žijem s ňou už dlhé roky a nikto ma nenaučil toľko, čo ona.
Sú dni dobré a zlé. Vždy si užívam, keď je mi dobre a čerpám energiu na horšie dni. Bez bolesti by to bolo jednoduchšie a určite to bez nej ide, no nie každému je to dopriate. Keď už je táto potvora tu, treba ju nejako prijať, aj keď nie s veľkým nadšením. Jednoducho tu a teraz. Všetky analgetiká sveta na ňu, potvoru. (Smiech.) A nadhľad nad celým týmto peri/menopauzálnym Mordorom!
Som rada, že sa o perimenopauze a menopauze hovorí už viac. Je to prirodzená súčasť života. Tak, ako napríklad aj puberta. Nikto vás ani na jednu z nich nepripraví a už vôbec nie na kombináciu oboch. (Smiech.)
Jeseň bola pre mňa náročná. Zvládať samú seba a zároveň syna na vrchole puberty, ktorý je v štádiu výberu strednej školy, bolo poriadne Taliansko! Každý deň iný názor, emócie na jednej aj druhej strane. Často si hovorím, že bolo pre mňa jednoduchšie, keď boli moji synovia malí a že radšej by som teraz opäť nespala a prebaľovala. Až teraz som pochopila vetu: Malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti. Človek si to musí zažiť na vlastnej koži.
Život si jednoducho „životuje” a všetko je tak, ako má byť. Nie dokonalé, nie ideálne, ale moje, naše. S humorom, sebaláskou a láskou k životu samotnému.
Nevieme, kam presne smerujeme. Vieme len to, že sa nechceme tváriť silnejšie, než v skutočnosti sme a že chceme žiť pravdivo, aj keď je to občas nepohodlné a náročné.
Tak fajn, ideme ďalej a o mesiac sme tu zas,
Barby a Veronika