Do sekcie Akční muži sme tentoraz vyspovedali dobrodružného muža Borisa, ktorý doslova prevalcoval internet nádhernými fotografiami zo svojich výletov. Okrem toho, že sa venuje masérstvu, je našený cyklista, turista a na jeho Facebooku nájdete množstvo kuchárskych inšpirácií. V rozhovore nám prezradil:
- ako sa dostal k práci fyzioterapeuta v Rakúsku,
- aké je to prejsť vyše 800 kilometrov na bicykli,
- ako sa mu podarilo schudnúť 37 kíl,
- ako vznikajú fotografie, ktoré majú tisíce lajkov,
- čo je jeho najväčší sen.
Skúste sa nám predstaviť tromi vetami.
Moje meno je Boris, pochádzam z Liptova, z Ružomberka. Vyštudoval som fyzioterapiu a pôsobím ako rehabilitačný masér v Rakúsku. Baví ma varenie, šport, cyklistika, turistika a cestovanie.
Máte mnoho podôb a Rozbehli ste projekt Chlap v kuchyni, venujete sa bicyklovaniu, turistike, masérstvu. V ktorej oblasti sa cítite najlepšie?
Dlhodobo pracujem s pacientami, ktorí majú pohybové problémy. Táto práca je dosť vyčerpávajúca a náročná, tak som sa snažil nájst si niečo, kde by som mohol vypnúť. A tým je kuchyňa a varenie. Milujem dobré jedlo a snažím sa pripravovať si veci sám. A aby som mohol jesť, musím sa hýbať, aby som zbytočne nepriberal. Takže bicykel, turistika, príroda je ten najlepší liek na kompenzáciu práce.
Ako ste sa dostali k masérstvu?
Vyštudoval som obchodnú akadémiu, ale lákalo ma niečo iné. V Ružomberku máme futbalový klub, a keďže ma bavil futbal, bolo mi sľúbené, že by som sa ako masér mohol dostať k futbalistom. Na základe tohto podnetu som si išiel spraviť do Piešťan masérsky kurz.
Z toho však vzišlo, tak som odišiel do Prahy, aby som si našiel prácu ako masér. Ale bolo to slabo platené, tak som sa rozhodol ďalej študovať. Nastúpil som na trojročné bakalárske štúdium do Piešťan. Popri štúdiu som pracoval ako masér vo viacerých hoteloch a venoval som sa rôznym typom masáží. Keď som doštudoval, prišla ponuka pracovať do Rakúska, a teraz je to už takmer 10 rokov, čo pôsobím v zahraničí.
Čo bolo ďalej?
V roku 2018 som cítil, že potrebujem pauzu, tak som išiel na pol roka do Nórska. Predtým som veľa pracoval a mal som aj množstvo brigád, tak som si chcel oddýchnuť a nájsť si čas pre rodinu. Tak som po Nórsku zostal doma a venoval som sa rodine aj sebe.
Mal som ešte jeden nesplnený sen – chcel som pracovať na výletnej lodi. Minulý rok som na Profesia days stretol jedného chlapíka, ktorý sprostredkúval prácu na výletných lodiach a dohodli sme sa, že nastúpim na výletnú riečnu loď do Francúzska. Mal som robiť wellness maséra, starať sa o fitness štúdio a keď loď pristála v prístave, mal som robiť turistického sprievodcu na bicykloch po francúzskych mestách pre nemeckých turistov. Plánoval som teda odletieť do Francúzska a letenky boli už kúpené.
Niečo vám však prekazilo plány…
Áno, let bol totiž naplánovaný na 16. marca. Ale prišla koronokríza, zatvorili sa hranice a zostal som doma. A tým pádom sa mi predĺžila podpora zo 6 mesiacov na 10, čo som si nakoniec celkom užíval (smiech).
Od septembra som zase začal pracovať a dostal som sa do Rakúska, ale už nie ako fyzioterapeut. Venujem sa liečebným masážam. Mám radšej, keď mám bližší kontakt k pacientom a som zvyknutý manuálne robiť, tak sa im snažím pomáhať masážami.
A teraz dochádzate z Bratislavy do Rakúska?
A teraz dochádzate z Bratislavy do Rakúska?Teraz bývam pri Senci, čo je 91 kilometrov tam aj späť. Dá sa to stihnúť za hodinu a 9 minút. Ale keď boli kontroly na hraniciach, tak som to nedával, potom sa doba jednej cesty predĺžila na dve hodiny. Niekedy som prespával na parkovisku v aute pred prácou. Ale črtá sa mi už aj ubytovanie vo Viedni.
Zvyčajne tri dni v kuse pracujem od siedmej do deviatej večer. Ale teraz máme letný režim od 7 do 13 hodiny. A potom mám ešte privátnych pacientov, kedy chodím po domoch. Tri a pol dňa robím naplno a tri a pol dňa mám voľno.
Prešli ste výraznou zmenou hmotnosti. Kedy ste si povedali, že treba s tým niečo spraviť a ako sa vám podarilo schudnúť?
Keď som mal školu a brigády, tak som bol schopný zjesť po príchode domov večer o desiatej aj kilovú pizzu. A tak to išlo každý deň. Cez deň som nemal čas jesť, tak som jedol večer. A všetci vieme, že najhoršie je jesť večer.
Keď som sa dostal na hranicu 110 kíl, tak som si povedal dosť. Bolo to v novembri 2012, keď som začal s chudnutím. Jedlo som veľmi neobmedzil, ale nejedol som po 17. hodine a nepil som sladené nápoje. A začal som sa viac hýbať. Bicykloval som takmer denne, vyberal som si trasy s prudkým stúpaním. Keď som býval v Bratilslave, tak som od tunela na Kamzík vybehol aj tri krát. V roku 2014 som padol s váhou na 73 kíl, čiže som schudol 37 kíl, čo som si dlho držal, až do minulého roku.
Ale teraz mám opäť režim, že od rána do večera robím, tak som nejaké kilá nabral. Od septembra chcem zase na sebe makať.
Máte nejaký nesplnený sen?
Máte nejaký nesplnený sen?Mojím snom je raz mať domček s veľkou kuchyňou a so záhradou, kde si budem pestovať svoje bylinky.
A druhý sen je zbaviť sa brucha (smiech). Po dvoch mesiacoch som bol u babky a povedala mi, že som veľa pribral, že sa za mňa hanbí. Mal som 78 kilo a teraz mám 95, teda za krátky čas som pribral 17 kíl. Je to aj tým, že mne za týždeň prejde rukami aj 80 ľudí a prídem večer domov úplne vyšťavený. A že by som šiel ešte o ôsmej večer behať, to nehrozí. Cez víkend síce dáme bajk, ale je to jednorazové. Bude to veľký boj, ale ja to dám (úsmev).
Aká bola cesta bicyklom do Chorvátska?
Keď som tento výlet absolvoval pred rokom, veľa som bajkoval počas kovidu, a tak to išlo samo. Vtedy som si zo dňa na deň povedal, že idem do Chorvátska. Bol som práve na jednom pohovore a mal som z neho super pocit. A povedal som si, že kedy, ak nie teraz, keď mám voľno. Tak som prišiel z pohovoru, zbalil som sa a išiel som na bajk. Cesta trvala 30 hodín a spal som tri noci v stane. Spravil som 550 km – od Bratislavy do Rijeky. Dokopy som sa však nabicykloval viac, bol som na vrchu Vojak, ktorý má 1400 metrov, a prešiel som asi 23 kilometrové stúpanie. Dokopy som dal 829 km za týždeň.
Čo ste podnikli tento rok?
Tento rok som si to chcel zopakovať, ale keďže som veľa pracoval, tak na bicykel nebolo toľko času a nemal som takú dobrú kondíciu. Prvý deň som dal 200 km. Ale od rána fúkal vietor, čo bolo dosť vyčerpávajúce a celú cestu som išiel proti vetru. Natiahol som si sval na ľavej nohe.
Vyspal som sa v stane a potom som si povedal, že to idem ešte dobojovať, tak som ešte na druhý deň prešiel 95 km, čím som sa dostal na hranice Chorvátska. Ale uvedomil som si, že si nemôžem kvôli práci dovoliť riskovať.
Ako toto dobrodružstvo dopadlo?
Bol som dohodnutý, že keby sa niečo stalo, príde pre mňa auto, tak som zavolal kamarátovi, ktorý pre mňa prišiel. Potom sme pokračovali autom a každý deň sme boli v inom meste. Spávali sme v aute na parkovisku. Pobehali sme okolité mestá na bicykli a videli sme aj veľa pláží.
A keď sme išli po ceste autom a videl som tie kopce, ktoré som minulý rok dal ľavou zadnou, tak som nechápal. Ale chce to tréning alebo dostatok času a nenáhliť sa. Netreba to siliť.
A boli sme ešte v maďarskom Lipode v kempingu, mali sme so sebou autostan.V podstate sme každý víkend niekde inde a videli sme takto veľa miest.
Kam ešte plánujete ísť?
Plánujeme ísť do Srbska, do Belehradu a do Albánska, tak uvidíme. Plánujeme vyraziť aj do Poľska do Gdanska, do Albánska, do Tirany, a potom prejsť po pobreží cez Dubrovnik zase hore.
Ste známy svojimi krásnymi fotografiami z celého Slovenska. Aký je váš najobľúbenejší kút na Slovensku?
Ťažko povedať. Tatry, Liptov aj Karpaty sú veľmi pekné. Každé miesto má svoje čaro. Za každou fotkou sa skrýva príbeh.
Ako ste sa dostali k vareniu?
Keď som sa narodil, bol som tučný a mama vraví, že som sa len triasol za jedlom. Vyrastal som pri mame a babke, aj dedo dobre varil, aj strýkovia sú gurmáni. Mňa to oslovilo, všímal som si, ako sa hýbu v kuchyni. Keď som odišiel študovať, tak ak som chcel dobre jesť, musel som sa naučiť variť.
Pomaly som sa vylepšoval a varím už strašne dlho. Prišla myšlienka, že si založím stránku na Facebooku Chlap v kuchyni Zack Zack. Chcel som ukázať ľuďom, že varenie nie je také zložité. Ľudia okolo mňa chodili do reštaurácií a nevedeli variť. Tak som si povedal, že budem zverejňovať to, čo navarím. Chcel som motivovať mužov aj ženy a dokázať, že každý, kto chce variť, sa to naučí. Pritom aj ja som pokazil veľa receptov, ale skúšam stále niečo nové, a veľa receptov si vymýšľam.
Ako vznikli fotografie s doskou a nádhernými výhľadmi?
Vždy po nejakej túre alebo cyklo-výlete som si zvykol dať polievku na horskej chate. Ale zrazu počas kovidu bolo všetko zatvorené, nikde som si nemal čo kúpiť. Tak som si šiel opekať do doliny a nafotil špekačky na doske a svoj bicykel. A potom sa ma ľudia začali pýtať, či chodím bicyklovať s drevenou doskou (smiech).
A keď som šiel na nejaké pekné miesto, tak som si vzal niečo, čo som si doma pripravil – lievance, palacinky, krídelká, všetko možné. Ľudia si to vypýtali. Čakali, aký výhľad príde a aké jedlo bude na doštičke. Tak som začal fotiť doštičkové fotky s jedlom a pridávať ich do cyklistických a turistických skupín. A tak sa to celé spojilo a vznikla séria gastroturistických fotiek. Prišlo mi to ako dobrý nápad odpromovať svoju stránku Chlap v kuchyni s heslom “Hýb sa a môžeš jesť koľko chceš.”
Aké jedlo máte najradšej?
Obľúbené jedlo sú bryndzové halušky. Zo začiatku som ich nemal rád, lebo každú sobotu sme mali bryndzové halušky a v nedeľu kurča. A to aj u babky. Ale potom sa tá averzia stratila a dnes ich mám rád. Ale pocutnám si aj na pečenej kačke s lokšami, kapuste, kolienku…
Skúste nám dať tri rady pre ženy na ceste za svojím snom.
V prvom rade je to motivácia a nenechať sa odhovoriť. Človek by si mal ísť za svojimi snami nech to stojí čo to stojí. Sám som sníval som o nejakých veciach, ale okolie sa z mojich snov smialo. Ale teraz vidím, že keď človek chce, dosiahne všetko.