Žmurkanie väčšinou vnímame ako automatický pohyb, ktorému netreba venovať pozornosť. Vedci však zistili jednu zaujímavú vec, že jeho frekvencia u detí vo veku od troch do šiestich rokov súvisela s tým, ako zvládali úlohu zameranú na pružnosť myslenia.
Niekedy sa odpoveď ukrýva v úplne nenápadnom geste. Dieťa sedí nad hrou, premýšľa a popritom spontánne žmurká. Práve tento automatický pohyb očných viečok zaujal výskumníkov, ktorí sledovali fungovanie mozgu predškolákov. Do výskumu sa zapojilo 113 detí z Japonska vo veku od troch do šiestich rokov. Ich úlohou bolo triediť kartičky. Najskôr rozhodovala farba, neskôr sa pravidlo zmenilo a deti sa museli riadiť tvarom.
Hra tohto typu preveruje kognitívnu flexibilitu. Ide o schopnosť prestať používať pôvodné pravidlo a prispôsobiť svoje uvažovanie novému zadaniu. Dieťa ju potrebuje napríklad vo chvíli, keď sa zmení priebeh hry alebo musí rýchlo presunúť pozornosť na inú činnosť.
Deti, ktoré žmurkali častejšie, zvládli úlohu lepšie
Výskumníci zaznamenávali spontánne žmurkanie obyčajnými videokamerami. Súčasne sledovali činnosť mozgu pomocou funkčnej blízkej infračervenej spektroskopie, známej pod skratkou fNIRS. Ide o neinvazívnu metódu, ktorá pomocou svetla meria zmeny okysličenia krvi a aktivitu v sledovanej oblasti mozgu. Pre prácu s malými deťmi je vhodnejšia než vyšetrenia vyžadujúce dlhé ležanie bez pohybu.
Výsledky ukázali, že deti s vyššou frekvenciou spontánneho žmurkania dosahovali v hre lepšie výsledky. Jednoduchšie sa prispôsobili novému pravidlu a dokázali prejsť od triedenia podľa farby k triedeniu podľa tvaru. Súvislosť sa ukázala aj po rozdelení detí do jednotlivých vekových skupín. Lepší výsledok teda nebolo možné vysvetliť iba tým, že staršie deti bývajú vo výkonných funkciách prirodzene ďalej.
V mozgu sa výraznejšie aktivovala dôležitá oblasť
Vyššiu úspešnosť sprevádzala väčšia aktivita v pravej dorzolaterálnej prefrontálnej kôre. Táto časť mozgu sa podieľa na plánovaní, sústredení a schopnosti meniť spôsob uvažovania. Staršie deti mali aktivitu v tejto oblasti viac zameranú. Vedci to spájajú s postupným dozrievaním mozgových sietí, ktoré sú dôležité pre konkrétnu úlohu.
Frekvencia žmurkania sa počas prvých rokov života prirodzene mení a medzi prvým a piatym rokom stúpa. Najmladšie deti zapojené do štúdie žmurkali podobne málo. U starších predškolákov už boli rozdiely výraznejšie a najúspešnejší z nich žmurkali viac než dvadsaťkrát za minútu.
Žmurkanie súvisí aj s pozornosťou
Spontánne žmurkanie prebieha bez vedomého rozhodnutia. Ovplyvňujú ho systémy v mozgu spojené s pozornosťou a dopamínovou signalizáciou. Práve dopamín hrá úlohu pri sústredení a prepínaní medzi úlohami.
Samotné žmurknutie na krátky okamih mení množstvo svetla dopadajúceho na sietnicu. V mozgu zároveň spúšťa signály a aktivuje oblasti zapojené do presúvania pozornosti. Výskumníci preto predpokladajú, že frekvencia spontánneho žmurkania môže priniesť informáciu o dozrievaní výkonných funkcií v predškolskom veku. V tomto období sa dieťa učí lepšie ovládať svoje impulzy a reagovať na pokyny. Postupne dokáže pružnejšie prispôsobiť správanie novej situácii. Tieto zručnosti neskôr ovplyvňujú fungovanie dieťaťa v škole aj medzi rovesníkmi. Pomáhajú mu dokončiť úlohu, prijať zmenu a reagovať s väčším rozmyslom.
Častejšie žmurkanie nie je dôkazom poslušnosti
Výsledky sa nedajú čítať tak, že častejšie žmurkajúce dieťa bude automaticky pokojnejšie alebo poslušnejšie. Výskum sledoval výkon v konkrétnej hre a aktivitu určitej oblasti mozgu. Správanie dieťaťa v bežnom živote je oveľa zložitejšie. Počítanie žmurknutí za minútu by rodičom veľa nepovedalo. Ich frekvenciu ovplyvňuje aj únava alebo podráždenie očí. Samotné číslo bez širšieho posúdenia neukáže, ako sa dieťa vyvíja ani ako bude zvládať svoje emócie.
Vedci zatiaľ hovoria o možnom ukazovateli, ktorý si zaslúži ďalšie skúmanie. Výhodou je jeho dostupnosť. Žmurkanie sa dá zaznamenať obyčajnou kamerou bez náročného zásahu do priebehu úlohy.
Jednoduchý pohyb môže vedcom veľa napovedať
Vyšetrenie malých detí býva náročné, pretože sa hýbu a v neznámom prostredí sa môžu cítiť neisto. Sledovanie spontánneho žmurkania by v budúcnosti mohlo výskumníkom uľahčiť skúmanie vývinu mozgových funkcií. Zatiaľ však nenahrádza zobrazovacie metódy ani odborné posúdenie správania. Ide o zaujímavú stopu, ktorá vedcom ukázala spojenie medzi frekvenciou žmurkania, aktivitou mozgu a schopnosťou prispôsobiť myslenie novému pravidlu.
Doma zostane žmurkanie obyčajným pohybom, ktorému nikto nevenuje veľkú pozornosť. Vo výskume sa z neho stala zaujímavá stopa k tomu, ako v prvých rokoch dozrieva detský mozog.