Minulé zážitky, ktoré si so sebou nesieme, často ovplyvňujú naše vzťahy oveľa viac, než si pripúšťame. A to aj tie najintímnejšie chvíle.
Vzťahová a sexuálna poradkyňa Zuzana Marková sa vo svojej praxi denne stretáva s tým, ako neurovnaná minulosť, úzkosť či trauma dokážu nenápadne prevziať kontrolu nad prítomnosťou – aj tam, kde by mal byť pocit bezpečia a blízkosti.
V rozhovore hovorí o tom, ako spoznať, že nás v sexualite ovplyvňuje niečo z minulosti, ako sa o tejto téme citlivo rozprávať s partnerom a ako sa krok po kroku naučiť sexuality znovu nebáť.
Ako môžu minulé skúsenosti – nielen tie traumatické, ale aj bežné vzťahové sklamania – formovať to, ako dnes prežívame intimitu?
Naša sexualita nežije oddelene od našich skúseností. Ak sme v minulosti zažili odmietnutie, výsmech, tlak na výkon, alebo pocit, že naše potreby nie sú dôležité, môžeme si do ďalšieho vzťahu priniesť opatrnosť, potláčanie seba, neprejavovanie sa, či obavy z odmietnutia alebo zlyhania. Napríklad žena, ktorej kedysi partner opakovane vyčítal, že nemá chuť na sex, môže neskôr vnímať aj obyčajnú iniciáciu sexu ako tlak a povinnosť. Alebo ak niekto zažil hodnotenie výkonu v posteli, môže sa vyhýbať sexu zo strachu zo zlyhania.
Nemusí pritom ísť o traumu v klinickom zmysle. Aj som opatrná pri vyslovovaní tohto slova. Aby nedochádzalo k podporovaniu v zotrvávaní v nej. Niekedy sa jednoducho naučíme, že je bezpečnejšie nežiadať, neriskovať odmietnutie, neodmietať, ale radšej vyhovieť. Tieto skúsenosti potom ovplyvňujú, ako dôverujeme, ako sa vieme otvoriť, pustiť kontrolu, ako vnímame vlastné telo a či si dovolíme prežívať potešenie. Dobrou správou je, že nové skúsenosti, v ktorých cítime rešpekt, slobodu a prijatie, môžu postupne nahradiť tie staré a meniť aj naše postoje a očakávania od sexuality.
Ako človek spozná, že to, čo cíti alebo naopak necíti v sexualite, súvisí s niečím z minulosti, a nie s aktuálnym partnerom či vzťahom?
Nie vždy sa to dá jednoducho oddeliť. Minulosť a prítomnosť sa môžu prelínať a niekedy sa stará skúsenosť aktivuje práve v aktuálnej situácii, ktorá ju niečím pripomína. Môže ísť napríklad o nejaký druh dotyku, určitú požiadavku, vôňu, slovo alebo zvuk, či obraz, ktorý pripomína starú situáciu, alebo pocit, ktorý pripomína z minulosti pocit straty kontroly alebo obavu, že partnera sklamem.
Pomôcť môže zastaviť sa a byť tu a teraz. Zamyslieť sa, či sa nevraciam do minulých situácií, neoživujem staré spomienky a nevytváram domnienky. A zamerať svoju pozornosť na konkrétnu chvíľu a konkrétnu situáciu a konkrétnu osobu. Všimnúť si, kedy sa moja reakcia objavuje, čo jej predchádza a čo v tej chvíli potrebujem. Stalo sa mi to aj pred týmto vzťahom? Alebo pri konkrétnom partnerovi? Identifikovanie, pomenovanie tých pocitov a hľadanie ich zdroja nám v tom môže pomôcť.
Zároveň by som bola opatrná s rýchlym záverom, že problém je určite v minulosti. Niekedy bývajú nízka túžba či nechuť k sexu aj reakciou na aktuálny vzťah, nerovnomerné rozdelenie agendy, nevyriešené konflikty, nevyjadrené emócie, bolesť alebo fyzický a mentálny stav, či hormonálne zmeny.
Dôležité je skúmať, čo sa deje dnes, bez toho, aby sme automaticky obviňovali seba alebo partnera.
Aký je rozdiel medzi bežnou úzkosťou v sexualite a skutočnou traumou? A mení to niečo na tom, ako sa s tým dá pracovať?
Úzkosť v sexualite môže súvisieť napríklad s obavou, či budem dosť dobrá, či dosiahnem orgazmus alebo či nesklamem partnera. Môžem byť nervózna, ale zároveň sa dokážem cítiť bezpečne, komunikovať o tom a postupne to prežívanie zjemňovať.
Pri traume sa môže objaviť zamrznutie, odpojenie mozgu od tela, znecitlivenie, stiahnutie tela, panika, silný odpor alebo zvýšená ostražitosť, či stav neustáleho strehu.
Rozdiel je dôležitý najmä v tom, ako postupujeme. Pri bežnej úzkosti môže pomôcť komunikácia, zníženie tlaku a postupné získavanie istoty. Pri traume je obzvlášť dôležité bezpečie, rešpektovanie hraníc a tempo, ktoré si človek môže sám určovať. Ak sú prítomné výrazné traumatické príznaky, alebo sa vyskytne posttraumatická stresová porucha, vhodná je pomoc odborníka so skúsenosťami s traumou. Cieľom nie je človeka prinútiť, aby strach prekonal, ale pomôcť mu znovu nadobudnúť pocit, že má nad svojím telom a rozhodnutiami kontrolu.
Mnohí ľudia sa boja o svojej minulosti hovoriť s partnerom, aby ho „nezaťažili“ alebo si nepokazili vzťah. Ako sa dá o týchto témach otvoriť rozhovor tak, aby vzťah naopak posilnil?
Nemusíme partnerovi hneď povedať celý svoj príbeh. Môžeme začať tým, čo potrebujeme dnes. Napríklad: „Je pre mňa niekedy ťažké uvoľniť sa pri intimite. Súvisí to aj s mojimi predchádzajúcimi skúsenosťami. Nepotrebujem, aby si to vyriešil, ale pomáha mi, že sa ti môžem otvoriť, že ti to môžem povedať.”
Takýto rozhovor nemusí byť o detailnom opisovaní minulosti. Má vytvoriť lepšie porozumenie medzi partnermi. Je užitočné vybrať si pokojný čas mimo spálne, keď nie sme hladní, nahnevaní, osamelí, unavení, v strese z práce, z detí, nie na odchode pri dverách. Čiže keď sme v pokoji, v spojení a bez tlaku, keď máme priestor a energiu. Tiež je vhodné povedať aj to, čo by sme potrebovali a čo nám pomáha cítiť sa bezpečne.
Otvorenosť neznamená povinnosť odhaliť všetko.
Každý má právo rozhodnúť sa, čo, kedy a komu povie. Ak partner dokáže počúvať bez súdenia a nesnaží sa naše prežívanie okamžite opraviť a nájsť riešenie, môže to byť skúsenosť, ktorá podporí bezpečie a dôveru a ďalšiu otvorenú komunikáciu a tak aj posilnenie vzťahu.
Čo sa deje v tele aj vo vzťahu, keď sa človek snaží svoju minulosť jednoducho vytlačiť a tvári sa, že neexistuje?
Deje sa toto. V minulosti sme napríklad zažili niečo nie pekné, niečo, čo nás zranilo. Alebo sme si nedovolili postaviť za seba, potlačili sa a nevyčistili sme to, nedovolili si to prežiť, nedovolili sa s tým rozlúčiť. Snažili sme sa presvedčiť, že to máme spracované, bagatelizujeme, minimalizujeme napríklad aj týmto: „Dám to, zvládnem to.”
A keďže je to boľavé, nechce sa nám opäť do kontaktu s tým. Tak to potláčame. Bolesť tam však stále je. Stiahne nás to, sme v svalovom napätí, stuhnutí, uzavretí. Dych je plytší, môže byť aj zrýchlený. Menej cítime. Menej sme v spojení s telom. Toto však vyčerpáva, lebo nás to stojí energiu a tak odoberá iskru, vášeň.
A čo urobíme?
Z pozornosti na seba a na vzťah presmerujeme pozornosť inam. Boľavé prežívanie potlačíme napríklad prácou, sústredením, výkonom, starostlivosťou o druhých.
Vo vzťahu sa to môže prejaviť tým, že sa vyhýbame dotykom. Ale aj odmietaním sexu bez vysvetlenia. Prispôsobovaním sa. Alebo neschopnosťou povedať, čo mi je príjemné a čo nie. Partner si pritom môže správanie vysvetľovať ako nezáujem či odmietnutie jeho. Celkovo je to prekračovanie svojich hraníc, o ktorých ani častokrát nemusíme tušiť, že kde a aké by sme ich mohli mať. Preto spozorujeme ich prekročenie, až keď sme išli úplne proti sebe.
Nemusíme minulosť neustále rozoberať, aby sme sa s ňou vyrovnali.
Dôležité je, aby sme nemuseli potláčať svoje prežívanie len preto, aby sme navonok pôsobili, že je všetko v poriadku. Niekedy stačí len otvoriť sa tomu a pomenovať: „Niečo sa vo mne deje a chcem tomu lepšie porozumieť.” Vie nám v tom pomôcť, keď zapojíme dych, pohyb, zvuk. Tieto tri zložky nás vedú k sebe do vnútra tela. Do emócií, ktoré si želajú byť vypustené. Pomáhajú uvoľňovať stiahnutie, zmrazenie, pomáhajú viac cítiť a spojiť sa so svojím telom a oživiť ho. Vtedy sa aj lepšie spojí so svojimi emóciami a ich prežívaním. Má to ten význam, že emócie a ich dovoľovanie si (nie uviaznutie v sebe) sú dôležité pre sexuálny život.
Ako by mal reagovať partner, ktorému niekto takto citlivo otvorí svoju minulosť? Čo pomáha a čo naopak môže situáciu zhoršiť?
Najviac pomáha, keď je partner otvorený počúvať bez súdenia, spochybňovania. Keď sa nesnaží problém opraviť, neponúka riešenia, čo môže vytvárať ďalší tlak. Iba byť prítomný. Vyjadriť pochopenie partnerke, trpezlivosť, záujem. Niekedy stačí povedať: „Ďakujem, že mi to hovoríš. Mrzí ma, že si si tým musela prejsť. Čo by ti teraz odo mňa pomohlo?” Alebo na úvod len objať, privinúť, dať cez telo pocítiť, že „som tu, nič to nemení na tom, že chcem pri tebe stáť” – netreba ani slová. Dôležitý je vnútorný postoj partnera, ktorý je rešpektujúci, podporný, milujúci.
Zraňujúce môže byť zľahčovanie typu: „Veď to už bolo dávno.” Naliehanie na detaily alebo zdieľanie toho viac, ako na čo sa partnerka cíti. Alebo očakávanie, že keď sme si o tom povedali, problém by mal zmiznúť. Rovnako nepomáha si brať partnerovu reakciu automaticky osobne. Ak žena počas intimity stuhne alebo sa odtiahne, nemusí to znamenať, že partnera nechce alebo ho nemiluje. Nejde o odmietanie partnera, ale aktivity.
Dôležité je tiež spoznávať a rešpektovať jej hranice a súhlas priebežne. Nielen na začiatku sexu. Partner nemusí byť terapeutom, aby bol oporou. Môže vytvárať prostredie, v ktorom sa partnerka nemusí pretvarovať, vyhovieť zo strachu ani prekonávať vlastné hranice, aby udržala vzťah.
Pravda je aj tá, že sa rovnako aj v hlave partnera odohrávajú rôzne myšlienky: „Neviem, čo môžem a čo nie.” „Nechcem na ňu tlačiť, ale chýba mi blízkosť.” „Cítim sa odmietaný, aj keď viem, že za to nemôže.” A do toho: „Nemám právo byť frustrovaný, veď ona trpí viac. Nie som sebecký?” Preto pomáha aj vyjadriť autenticitu a pravdivosť o svojich potrebách. Nebyť ani príliš opatrovateľ, ani stiahnutý.
Existuje spôsob, ako sa naučiť sexuality znovu nebáť, aj keď to na prvý pohľad vyzerá ako niečo, čo sa buď má, alebo nemá? Dá sa znovu naučiť cítiť sa v sexualite bezpečne?
Áno, v mnohých prípadoch je to možné. Sexualita (= sexuálne Ja; ako sa sexuálne prejavujem) nie je nemenná. Počas života sa vyvíja a vieme ju ovplyvňovať a meniť.
Vplývajú na ňu viaceré faktory: osobnosť, fyzické a psychické zdravie, ako sa vo svojom tele cítime, skúsenosti, zážitky, fantázie, vzťahy, to, čo nasávame z prostredia, kultúry (napríklad tabu výchova, spoločenská/kultúrna vina a hanba) a z nich prevzaté vedomé aj nevedomé presvedčenia, ale aj to ako sa v tejto oblasti vzdelávame. Čiže vieme to ovplyvňovať a meniť.
Cesta späť k bezpečiu však nemusí viesť cez samotný sex.
Niekedy sa začína tým, že sa človek učí vnímať svoje telo bez hodnotenia ako reaguje. Rozpoznáva príjemné a nepríjemné pocity. A hovorí o svojich hraniciach (ako som uviedla v predchádzajúcej odpovedi). S partnerom môže postupne objavovať dotyky, blízkosť. Ale aj rôzne iné podoby intimity (a je ich teda pestrá škála), ktoré s klasickým penetračným stykom nie sú nijak spojené.
Predstavte si ženu, ktorá pri každom dotyku cíti tlak, že by to malo pokračovať ďalej k sexu. Už samotná dohoda, že sa môžu kedykoľvek zastaviť a nič nemusia dokončiť, jej môže pomôcť ten tlak uvoľniť a zažiť pocit bezpečia. Pri traume môže byť dôležitá aj odborná pomoc. Cieľom nie je dosiahnuť určitú frekvenciu sexu, ale získať späť slobodu rozhodovať sa, čo chcem a čo mi robí dobre.
Môže sa stať, že žena celý život verí, že má nízke libido, pritom skutočný problém je to, že traumu nijako nevyriešila alebo ju ovplyvňuje dlhodobý stres?
Určite sa to môže stať. Ak žena roky zažíva sex ako povinnosť, že pre pokoj v rodine treba podržať. Alebo sa obáva odmietnutia, ktoré opakovane zažila. Prípadne má opakovane skúsenosť, že jej sexuálne potreby nie sú dôležité a zohľadňované. Vtedy môže postupne nadobudnúť presvedčenie, že jednoducho nemá sexuálnu túžbu (libido – vnútorná motivácia/chuť vyhľadávať sexuálne zážitky/blízkosť).
A áno, libido je barometrom nášho vnútorného rozpoloženia. Dlhodobý stres, únava, úzkosť, vyčerpanie, nedostatok súkromia, mentálne preťaženie, napríklad aj z nerovnocenného rozdelenia povinností a domácej agendy, môžu túžbu výrazne ovplyvňovať. Rovnako aj trauma, partnerské konflikty, bolesť, hormonálne zmeny, lieky či niektoré ochorenia. Opačne to poviem. Pozitívny vplyv na túžbu má to, či som šťastná, oddýchnutá, uvoľnená, robím, čo ma baví. Mám bezpečný naplnený partnerský vzťah.
Zároveň však nízke libido samo osebe nie je diagnóza ani dôkaz traumy. Nie každá žena potrebuje sex rovnako často a nie každá vníma nízku túžbu ako problém. Dôležité je zistiť, či jej súčasný stav vyhovuje. Alebo ju trápi, či už kvôli sebe alebo partnerovi. Aký to má vplyv na vzťah. A čo všetko môže jej túžbu ovplyvňovať. Namiesto otázky: „Ako si zvýšim libido?” sa niekedy oplatí začať otázkou: „Cítim sa v intimite dobre? Čo mi bráni cítiť sa v nej dobre? Som otvorená to preskúmať? Stojí mi môj vzťah za to?”
Kedy by sme mali vyhľadať odbornú pomoc? A kedy si človek dokáže pomôcť sám alebo s partnerom?
Mnohé veci sa dajú vyriešiť partnerskou otvorenou komunikáciou, v ktorej môžeme bezpečne bez tlaku hovoriť o veciach, ktoré nás ťažia a chceli by sme inak. Nie vždy to však ide a nie sú to ozaj častokrát jednoduché rozhovory. Partneri sa v nich môžu zacykliť, vnímať, že nikam nevedú, alebo že sa nevedia rozprávať bez konfliktov a zraňovania. Vtedy môžu vyhľadať pomoc s naštartovaním komunikácie, porozumením seba a partnera/ky, svojich potrieb, vzájomnej vzťahovej dynamiky a fungovania v sexualite. A nemusí vôbec ísť o párovú terapiu, ale o vzťahové a sexuálne poradenstvo.
Častokrát tiež mnoho problémov v sexualite spôsobujú prevládajúce neprospešné limitujúce a nepravdivé presvedčenia (mýty) a nedostatok vedomostí o sexualite. Vtedy pomáha edukácia a hľadanie relevantných kvalitných informácií.
Odbornú pomoc v podobe psychológa, terapeuta so skúsenosťami v téme traumy, sexuálneho terapeuta alebo sexuológa by som odporúčala, ak sa opakovane objavuje neschopnosť riešiť ťaživé témy, zamrznutie, odpojenie od tela, bolestivé spomienky, silná hanba alebo ak sa akékoľvek problémy v sexualite prenášajú do dôvery a blízkosti vo vzťahu.
Aký je prvý malý krok, ktorý môže urobiť žena, ktorá cíti, že ju minulosť v jej dnešnej intimite stále brzdí?
Začala by som zvedavosťou voči sebe, nie snahou niečo na sebe opraviť. Žena si môže skúsiť položiť tri otázky: „Kedy sa v intimite cítim bezpečne (vďaka čomu sa to deje) a kedy sa začínam sťahovať do seba (vďaka čomu sa to deje)? Čo vtedy cítim – strach, tlak, ohrozenie, hanbu, vinu, smútok… Alebo možno vôbec nič? Čo by som v tej chvíli potrebovala, aby mi bolo o trochu lepšie?”
Netreba hneď hľadať príčinu v detstve ani sa nútiť do spomienok. Stačí začať vnímať svoje súčasné aktuálne prežívanie. Môže si napríklad všimnúť, že jej pomáha viac času, pomalšie dotyky alebo istota, že môže kedykoľvek povedať nie.
Ak chce svoju skúsenosť zdieľať s partnerom, môže začať jednoduchou vetou: „Chcela by som, aby nám spolu bolo v intimite lepšie. Ešte celkom neviem, čo potrebujem, ale rada by som to postupne zisťovala.” Aj toto je začiatok zmeny.
Čo by ste odkázali žene, ktorá sa bojí, že „už sa to nikdy nezmení“?
Na prvú mi napadlo… Že zmena je jediná istota.
Závisí od situácie, kontextu, danej ženy, ale možno by som jej povedala, že to, že dnes prežíva intimitu s obavami, necíti túžbu alebo sa nedokáže uvoľniť, neznamená, že to tak musí zostať navždy. Niekedy však strach môže byť taký silný, že treba s ním chvíľu postáť, aj ho uznať a nepozerať príliš skoro dopredu, na výsledok.
Možno sa dlho učila prispôsobovať, potláčať svoje potreby alebo sa chrániť pred ďalším sklamaním. A to, čo jej kedysi pomáhalo zvládnuť náročnú situáciu, jej dnes môže brániť cítiť blízkosť a potešenie. Tak to je. Nie je dôvod sa za to viniť.
Zmena často začína neviditeľne, vo vnútri už len pozretím sa na svoje aktuálne prežívanie. Inokedy tým, že prvýkrát vyslovíme svoje želanie alebo zažijeme dotyk, pri ktorom nič nemusíme dokazovať.
Nemusíte sa vrátiť k tomu, akOU ste boli kedysi.
Môžete postupne objavovať, čo vám vyhovuje dnes – čo chcete, čo nechcete a čo vám prináša potešenie. A nemusíte na to byť sama.