Čo všetko obnáša profesia knižnej redaktorky a aké výzvy prináša práca s náročnou odbornou literatúrou?
V aprílovom knižnom echu vás vezmeme do zákulisia vydavateľstva Tatran. Beáta Beláková vysvetľuje, prečo je redaktor strážcom logiky textu a prirodzeného jazyka, aké náročné bolo ustáť témy v knihe Trauma a vzťahy a o čom sa v nej vlastne dočítame.
Kto je Beáta Beláková
Beáta Beláková (1985) vyštudovala odbor estetika FF UKF v Nitre. Niekoľko rokov pracovala v Knižnej revue. Formuje ju literatúra, záhrada, rodina a rekonštrukcia domu z prírodných materiálov.
Momentálne pracuje ako interná redaktorka pre vydavateľstvo Tatran a v roku 2025 pracovala na redakcii knihy Trauma a vzťahy od renomovanej terapeutky Vereny Königovej, ktorá prináša hlboký pohľad na to, ako rané emocionálne rany a zážitky z detstva formujú naše vzťahy v dospelosti. Keďže s knihou strávila veľa času, pozná ju ako vlastnú dlaň a v rozhovore nám ozrejmila, ako detstvo formuje náš nervový systém, prečo nás to ťahá k toxickým partnerom a akým spôsobom môžeme cez sebapochopenie a citlivý prístup k vlastnému telu zmeniť svoju budúcnosť.
Ako ste sa dostali k práci redaktorky a čo vás na tejto profesii najviac napĺňa?
Po rodičovskej dovolenke som oslovila Vydavateľstvo Tatran na spoluprácu. Keďže ešte z čias, keď som pracovala v Knižnej revue, som si pamätala, že sa tu ku mne vždy správali priateľsky, intuitívne ma to tam ťahalo. Najskôr som s Tatranom spolupracovala externe, neskôr ma oslovili na internú spoluprácu, a ja som bola nadšená. A stále som. Redigovanie ma nesmierne vnútorne vyživuje. No najdôležitejší je ten presah. Ráno nie je len ráno, ale aj pokračovanie v čítaní o dievčatku, ktoré žije v močiari. Alebo o žene, ktorú otec zneužíval. Alebo o tom, ako vyšetrovateľ nevie nájsť vraha. Najviac ma na tom napĺňa, keď sa do textu môžem úplne ponoriť. Potom sa však z neho niekedy aj ťažko vychádza a nie vždy som schopná okamžite fungovať v reálnom svete.
Môžete čitateľom priblížiť, čo práca redaktorky obnáša a aké vlastnosti by mal mať človek, ktorý chce túto prácu vykonávať?
Redaktorka má pred sebou autorský rukopis a dbá nielen na to, aby tam neboli gramatické a štylistické chyby, ale aj faktické alebo logické. Napríklad ak postava niekde na prvých stranách tvrdí, že v živote neprečítala žiadnu knižku, a neskôr sa na nejakú odvoláva. Určite to treba opraviť, lebo autor sa zjavne pomýlil, nedomyslel. Redaktor by mal mať cit pre jazyk, radosť z poznania a chuť sa neustále učiť.
Koľko zvyčajne trvá redakcia knižky, koľko trvala redakcia Traumy a vzťahov a čo bolo pri nej pre vás najväčším orieškom?
Charakter knihy priamo určuje čas, ktorý redaktor potrebuje na jej zredigovanie. Slovenský debut si spravidla vyžaduje oveľa viac práce a času než napríklad diela etablovaného a vypísaného Fitzeka. Pri ňom prekladateľka aj redaktorka presne vedia, čo majú očakávať, a práca preto väčšinou plynie hladko.
Najväčšiu výzvu predstavovali odborné termíny. V tom mi výrazne pomohla odborná spolupráca s Mgr. Monikou Farkašovou. Keďže ide o náročné čítanie, aj autorka čitateľom odporúča, aby si ho dávkovali postupne. Ja som text redigovala intenzívne, takže sa mi otvárali vnútorné dvere (teda všetky tie zranenia a traumy), ktoré som sa naučila aj zatvárať, aby som to psychicky ustála.
Kniha Trauma a vzťahy v podstate hovorí, že naše detstvo je vpísané do nášho nervového systému. Ako presne trauma mení spôsob, akým naše telo v dospievaní reaguje na stres vo vzťahoch?
Záleží na tom, aký typ traumy človek v detstve prežil, či si ju v dospelosti uvedomuje a či disponuje dostatočnou sebareflexiou na to, aby s ňou pracoval. Najmä chlapci často vyrastajú vo vzorci „chlapci neplačú”. Okolie od nich vyžaduje silu a neochvejnosť. Ak prijmú takúto rigidnú, podľa mňa až vojenskú výchovu, v dospelosti sa uzavrú a nedokážu prejaviť emócie či empatiu. Fyzicky sa neustále ženú za výkonmi. Samozrejme, existujú výnimky a tento jav nemôžeme tvrdiť paušálne. V súčasnosti s týmto vzorcom, aj vďaka médiám, ako spoločnosť aktívne pracujeme, čo vnímam pozitívne. Určité pozostatky však stále postrehnete, napríklad aj v škôlkach.
Prečo je podľa autorky dôležitejšie rozumieť reakciám svojho tela než len analyzovať svoje myšlienky?
Pretože aj to, že nerešpektujeme svoje telesné hranice, niečo znamená. Rozmýšľam nad analógiou – čo ak sa fyzicky prepíname, aby sme niečo cítili a zároveň niečo necítili? Najmä ľudia s deaktivovaným systémom pripútania vnímajú svoje telo funkčne, prosto musí fungovať a veľmi zle vnímajú všetky svoje slabé telesné stránky.
V knihe sa píše o sklonoch k toxickým partnerstvám. Je podľa autorky možné tento magnetizmus na nevhodných partnerov „vypnúť“?
Autorka nedáva návody, ako niečo vyriešiť, skôr vysvetľuje, ako nejaké mechanizmy fungujú. Je to paradox, ale vlastne to, čo sme celé detstvo počúvali a čo je v nás vpísané, to aj v živote vyhľadávame, hoci to pre nás nie je dobré, lebo nevieme, že to môže byť aj iné, lepšie, krajšie. Určite sa to dá, treba však vyhľadať odbornú pomoc.
Mnoho ľudí trpí pocitmi osamelosti aj vo vzťahu. Ako kniha vysvetľuje tento paradox cez optiku traumy?
Vezmite si napríklad takú „tichú domácnosť”. Je to manipulatívna technika zväčša jedného z partnerov, aby sa ten druhý partner cítil zle alebo jednoducho preto, že iniciátor nevie, ako ďalej, ako nadviazať komunikáciu. Ak sa toto deje v rodine celé roky a dieťa to vníma, buď si to do vzťahu prenesie tiež, alebo si to uvedomí a jednoducho to robiť nebude. Ale čo ak to robí ten druhý? Spúšťa sa trauma a človek sa môže cítiť nesmierne osamelý. A to je len jeden dielik nášho života.
Autorka spomína „návyky“ v oblasti väzieb. Ktoré sú tie najčastejšie obranné mechanizmy, ktoré si nesieme z detstva a ktoré nám v dospelosti škodia?
V každom systéme pripútania – deaktivovaný, v rovnováhe, hyperaktivovaný – sú tieto „návyky” celkom iné. Človek s deaktivovaným systémom sa spravidla odpája od vlastnej emocionality, a preto sa vyhýba blízkosti. Pôsobí skôr vlažne a flegmaticky, pričom nevyvoláva hádky. Naopak, hyperaktivovaný človek pociťuje silnú potrebu blízkosti. Neustále si ju vyžaduje a potvrdzuje, čo následne spúšťa konflikty.
Kľúčovým pojmom knihy je „láskyplný vzťah k sebe“. Nejde však o žiadne klišé – ako autorka navrhuje tento vzťah prakticky budovať?
Myslím, že ide o to, liečiť si zranenia a práve táto knižka mnohým pomôže uvedomiť si ich. Každý nejaké má, aj ja. No predovšetkým treba mať rada samu seba. Ak to tak nie je, ako môžem rozdávať lásku druhým?
Ako môžeme podľa Vereny Königovej transformovať náš vzťah k vlastnej minulosti, aby nás prestala ovládať?
Mozog sa vraj vyvíja celý život a neurálne siete sa neustále vytvárajú v závislosti od používania. „Mozog s tým v žiadnom okamihu života neprestáva.” Teda iba tak, že s tým budeme pracovať a uvedomovať si vzorce, ktoré nás ovládajú, sa môžeme od nich odpútať.
Prečo je v procese liečenia traumy tak dôležitý vzťah k nášmu fyzickému telu?
Aj fyzické telo má pamäť a môže prejavovať signály, ktoré sú v procese liečenia traumy tiež dôležité. Najmä v prípade sexuálneho násilia. Ale môžu tam byť aj zdanlivé drobnosti. Keď rodičia detí dávajú príliš veľký dôraz na výzor. A v dospelosti sa to prejaví.
Autorka zdôrazňuje „sebapochopenie“. Stačí nám k zmene to, že pochopíme, prečo sa správame určitým spôsobom?
Záleží na type osobnosti, hĺbke zranenia, na tom, či mám vo svojom živote aktuálne bezpečnú osobu. Mnohokrát ide o zložité mechanizmy, je to proces, v podstate celoživotný. Nemyslím si však, že stačí pochopenie, prečo sa tak alebo onak správam. Veď to treba aj nejako integrovať, zapracovať do skúseností.
Keby ste mali vybrať jednu kapitolu, ktorá je pre pochopenie našej vnútornej traumy kľúčová, ktorá by to bola?
Najviac sa ma dotkla podkapitola „Zraniteľnosť vytvára prepojenosť”. Potvrdzuje sa mi, že ak sa chcem s niekým zblížiť, nejakým spôsobom emocionálne prepojiť, lebo cítim, že ten človek je pre mňa dôležitý, ukážem mu to, čo mňa najviac zraňuje a s čím si neviem dať rady. Zväčša sa mi aj ten druhý človek otvorí a „potom ide o to, aby sme ochránili to zraniteľné a zranené postupne vyliečili”.
