Divadelné predstavenie Bohyne v nás prináša pohľad na ženský svet v celej jeho rozmanitosti

Štyri ženy, štyri ženské archetypy, jeden penzión a množstvo situácií, v ktorých sa možno spoznáte aj vy.

Divadelné predstavenie Bohyne v nás otvára témy ženskej identity, vzťahov, sexuality, vlastnej hodnoty či vyčerpania. Robí to s humorom, nadhľadom, ale aj citlivosťou. S herečkami Zuzanou Furmanczuk, Markétou Derdákovou, Máriou Schmitzer, Janou Magulovou a Katarínou Mayer sme sa rozprávali o tom, prečo sa ženy niekedy starajú o všetkých okolo, len nie o seba, a ako môže smiech pomôcť pomenovať aj veci, o ktorých sa nám hovorí ťažko.

Začnime vaším zoskupením. Bohyne v nás – kto sa za týmto názvom skrýva? Ako ste sa dali dokopy a čo vás spojilo?

Markéta: Všetky sme sa spoznali na divadelných kurzoch pre dospelých v divadle Meteorit, ktoré navštevovali ľudia rôznych profesií, od dvadsiatnikov až po sedemdesiatnikov. Počas pandémie, keď sa nedalo nikam chodiť, sme sa rozhodli napísať divadelnú hru. Bohyne sme začali písať tri – Lýdia Ladanová, Zuzana Frešo a Markéta Derdáková. Neskôr sa k písaniu pridali Dominika Derdák a Katarína Mayer. Dramaturgie a réžie sa ujala Soňa Borušovičová. Momentálne je v súbore desať herečiek. Na javisku nás je vždy päť a každá postava má svoju alternantku. Do tímu pribudli aj naše kamarátky ako kostymérka a zvukárka/osvetľovačka.

Mária: Celé terajšie zoskupenie sa kreovalo postupne. Ako získavalo predstavenie na popularite a autorky potrebovali za seba alternáciu, vyvstala potreba lepších kostýmov. A tak sa zo zoskupenia 5+1 stalo kreatívne združenie s počtom 14. Niektoré sme kamarátky aj z iných prostredí, niektoré sme sa medzi sebou nepoznali, ale všetky sme v nejakom čase chodili do Meteoritu a cezeň sme sa rôzne spoznali a mali čo-to spolu odohraté.

Zuzana: Ako spomenuli moje kolegyne, na začiatku bol spoločný koníček – divadelné kurzy, kde sme sa stretli. Každá prinášame na javisko kúsok seba, svoju energiu, skúsenosti aj humor.

A keď sa to všetko spojí, vzniká naša malá divadelná chémia.

Nápad na predstavenie vznikol počas pandémie, keď ste mali zrazu viac času na veci, na ktoré predtým nebol priestor. Bolo divadlo splneným snom, spontánnym nápadom alebo možno aj spôsobom, ako zo seba dostať niečo, čo ste potrebovali povedať?

Markéta: Bolo to celkom spontánne. Cez covid nám chýbalo divadlo a vtedy vznikol nápad napísať si vlastnú hru. Ani jedna z nás, ktoré sme s písaním začínali, s tým nemala skúsenosť. Dostali sme radu, aby sme postavám najskôr napísali životopisy. Tak sme každej vymysleli rodinu, čo zažila, po čom túži a prečo je taká, aká je. Stretávali sme sa väčšinou vonku. Strašne veľa sme sa pri tom nasmiali, ale aj sme si poplakali, lebo pri tých vymyslených príbehoch prišla reč aj na naše vlastné. A kým sme hru dopísali, jedna z nás stihla otehotnieť aj porodiť.

Mária: Podľa mna z každého trochu. Chuť ostať navzájom v kontakte, kreatívne tráviť čas a hlavne vypovedať o tom, čo ako ženy prežívame, cítime, s čím bojujeme, čo nám robí radosť, starosť a ako nájsť cestu k sebe a svojej hodnote.

Štyri ženské archetypy – panna, milenka, matka a vedma. Prečo ste si vybrali práve tieto podoby ženskosti? Môže sa v každej žene ukrývať kúsok z každej z nich?

Katarína: Určite sa v každej žene ukrývajú všetky archetypy. Inscenácia sa dotýka univerzálnych tém identity, vzťahov a hľadania rovnováhy v živote. A práve cez ženské archetypy sme sa pokúsili o pohľad na ženský svet v celej jeho rozmanitosti – so silou, zraniteľnosťou, túžbami, pochybnosťami aj humorom.

Jana: Určite môže byť v každej žene koktail z týchto archetypov a s vekom sa môže meniť ich dominancia v našich životoch.

Markéta: S archetypmi prišli Lydka a Zuzka. Poznali ich zo ženských kruhov, na ktoré chodili. Pri písaní sme každú z tých štyroch podôb ženskosti trochu prehnali. Sofia, naša panna, robí všetko tak, aby boli spokojní jej rodičia. Lara, naša milenka, sa snaží vyhovieť každému – svojmu mužovi aj ľuďom okolo seba. Hoci pre druhých robí veľa, stále pochybuje, či je dosť dobrá. Aj preto chodí z jedného kurzu na druhý. Vždy má pocit, že by sa v niečom mala ešte zlepšiť.

Roda, matka, sa stará o celú rodinu a na seba už vôbec nemyslí. A z vedmy Mory sme urobili manažérku, ktorá má rada veci pod kontrolou. Je už úplne vyhorená, ale má pocit, že musí všetko zvládnuť sama. Požiadať niekoho o pomoc by pre ňu znamenalo ukázať slabosť. Tak si okolo seba postupne vybudovala múry, cez ktoré k sebe nikoho nepustí, a nakoniec zostala sama.

Myslíme si, že v každej z tých žien sa dá nájsť niečo povedomé. Niekto má ako Mora rád veci pod kontrolou, niekto sa zase ako Roda najprv postará o všetkých okolo a až potom si spomenie na seba.

Vaša hra sa odohráva v penzióne U troch mangalíc, kde sa stretnú ženy s rôznymi povahami, životnými príbehmi a očakávaniami. Čo ich spoločné stretnutie odhalí? A do akej miery sa v nich môže spoznať aj diváčka v hľadisku?

Katarína: V penzióne bez internetu, rôznych barličiek a súkromia sú nútené nájsť si cestu späť k sebe. Teší nás, že publikum reaguje smiechom aj slzami, čo nám potvrdzuje, že sa v postavách často nájdu. Hra je napokon o ženách, no nielen pre ženy.

Zuzana:  Ich stretnutie odhalí silu, talenty, ale aj túžby, ktoré sa ukrývajú v každej žene. Počas predstavenia sa naozaj vystrieda pestrá paleta emócií, pováh aj životných situácií a verím, že každá diváčka v niektorej z našich postáv objaví aspoň kúsok seba. A možno aj niečo, o čom doteraz ani netušila. No a práve v tom je liečivá sila nášho predstavenia.

Ženy si uvedomia, že to, čo možno už dlho riešia potajomky a myslia si, že sú v tom samy, prežíva množstvo ďalších žien.

A možno práve vďaka tomu naberú odvahu hovoriť o tom konečne nahlas.

Jana: Postavy na javisku, mimo svoje prirodzené prostredie, začnú postupne nahlas hovoriť o svojich pocitoch, ktoré si dovtedy nepripúšťali. A čo sa týka divákov v hľadisku, tak síce neviem, čo na to americkí vedci, ale ja usudzujem podľa smiechu, šušťania vreckoviek, povzdychov a niekedy aj slov ako „ to som celá ja”, že sa diváčky v príbehoch našich postáv spoznávajú jedna radosť, alebo teda štatisticky významne.

Markéta: Tie štyri ženy sa tam náhodou stretnú na sebarozvojovom víkende. Je tam ešte piata žena, správkyňa penziónu Ida, ktorá ich tým víkendom sprevádza. Zo začiatku si dosť lezú na nervy. Mora má napríklad na všetko názor a ešte má aj pocit, že tie ostatné ho chcú počuť. Lenže čím dlhšie sú spolu, tým viac sa o sebe dozvedajú. Aj o More postupne zistia, aká je osamelá a koľko ju stojí mať stále všetko pod kontrolou. Nakoniec sa tie ženy dokážu navzájom počúvať a mať sa rady, hoci je každá úplne iná. A diváčka sa pokojne môže v jednej chvíli spoznať v Rode a o päť minút v More.

Mária: To, že situácie sa dajú zvládať a prežívať rôzne, že každá máme tie svoje obavy, zlyhania a strachy, že si vo veľa veciach neveríme, že si nesieme svoj balík zranení z minulosti a vyrovnávame sa s tým postupne. Ale zároveň každá máme kopec darov, talentov, úspechov a sme úžasné také, aké sme.

Hovoríte o liečivej komédii. Čo všetko sa dá podľa vás vyliečiť smiechom? A sú témy, pri ktorých ste počas tvorby zistili, že humor je najlepší spôsob, ako ich otvoriť?

Katarína: Ja určite verím na liečivú silu smiechu a počas tvorby sme si aj my poliečili témy, ktoré si v danom momente vyžadovali našu pozornosť. A dnes veríme, že hra ponúka takúto sebareflexiu aj divákom.

Zuzana: Napadá mi jeden citát Charlieho Chaplina: „Deň bez smiechu je premárnený deň.”

Smiech búra bariéry, spája ženy a dodáva im odvahu hovoriť aj o citlivých témach. Niekedy nám práve humor pomôže otvoriť veci, o ktorých by sme inak radšej mlčali.

Jana: Ja so smiechom liečim všetko a mám dobré výsledky. A musí to byť v tom humore, lebo keď mi dôjde, tak je hneď všetko o dosť horšie.

Markéta: Pre nás bolo liečivé už to, ako hra vznikala. Bol covid, ľudia sa veľmi nestretávali a my sme mali jedna druhú, niečo sme spolu tvorili a veľa sme sa smiali. Cez humor sa nám ľahšie hovorilo aj o veciach, ktoré by sme možno inak nechali tak.

Mária: Určite sa smiechom odstraňuje stres, nervozita a napätie z nepríjemných situácií či medziľudských vzťahov.

Viac inšpiratívnych rozhovorov nájdete TU

V hre sa dotýkate aj tém, o ktorých ženy nie vždy hovoria otvorene – svojich túžob, sexuality, strachov, nenaplnených predstáv či vlastnej hodnoty. Bolo pre vás dôležité ukázať ženský svet bez prikrášľovania a spoločenských očakávaní?

Katarína: Určite áno. Nasvietili sme témy, ktoré sú univerzálne pre všetky ženy, ale pozreli sme sa na ne s odľahčením. A dúfame, že aj dôveryhodne. Práve originalitu, autentickosť, humor, ale aj hĺbku inscenácie ocenila porota súťaže pôvodnej slovenskej tvorby ochotníckych divadiel Paláriková Raková druhým miestom.

Jana: Keby to pre nás nebolo dôležité, tak nehráme divadlo, ale venujeme sa sebaklamu na Instagrame (česť všetkým, ktorí aj na sociálnych sieťach prezentujú život v jeho nedokonalej kráse).

Markéta: Áno, veď sú to veci, ktoré poznáme. Roda napríklad celkom otvorene rozpráva o sexe a berie ako samozrejmosť, že muž má byť spokojný. Či je spokojná aj ona, nad tým už veľmi nerozmýšľa. Mora si zase myslí, že ako žena vo vedúcej pozícii nemôže pred nikým priznať, že už nevládze. Keď sme tie postavy písali, uvedomili sme si, koľko toho každá z nich dokáže urobiť pre druhých a aké ťažké je povedať aj celkom obyčajnú vec – čo by vlastne chcela ona sama.

Mária: Áno, to je to zásadné. Dokonca aj za cenu, ze mužom sa to nemusí vždy počúvať/pozerať ľahko. Musím podotknúť, že máme aj mužských fanúšikov. A podľa spatnej väzby vieme, že keď si to pozrú partneri spolu, podnecuje to hlboké a pravdivé rozhovory.

Ste ženy s rôznymi profesijnými aj osobnými skúsenosťami. Čo vám priniesla spoločná tvorba? Zmenilo sa niečo vo vašom vlastnom pohľade na seba, ženskosť alebo na ostatné ženy?

Zuzana: Naša spoločná tvorba mi prináša do života pravidelnú dávku smiechu a spontánnosti. Vďaka divadlu som si do života pustila oveľa viac improvizácie, ktorú nevyhnutne potrebujem na vyváženie svojho bežného fungovania. V civile mám totiž až priveľa štruktúry, organizovanosti a tabuliek. Takže improvizácia a spontánnosť sú pre mňa takým nevyhnutným výživovým doplnkom.

Jana: Už keď som hru prvýkrát videla ako divák, úplne ma fascinovalo, že baby dokázali spoločne vytvoriť tak dobre fungujúcu hru. Keď ma oslovili s ponukou na alternáciu, hovorila som si: „Buď v pohode, nemusí byť na tebe tak vidieť, ako veľmi v tom chceš hrať.” Užívam si každé predstavenie, baví ma, že dokážeme byť na javisku jedna pre druhú. A najsilnejší zážitok je pre mňa to, ako publikum s nami prežíva naše postavy. Niekedy je podpora s hľadiska taká silná, až mám pocit, že by som si ju mohla vziať a odložiť do zásoby na horšie časy.

Markéta: Asi najviac nám dala taký pocit ženského sesterstva a spolupatričnosti. Z divadelného kurzu sme sa už poznali, ale pri písaní a potom na skúškach sme sa spoznali oveľa lepšie. Je to vidieť aj na tom, ako hráme. Keď niektorej vypadne text, vie, že ju ostatné podržia. Niekedy z toho vznikne niečo ešte vtipnejšie, než sme pôvodne napísali. A to, že každú postavu hráme dve, nás tiež baví.

Aj keď hovoríme tie isté repliky, každá ich podá trochu inak.

Mária: Prinieslo nám to najmä veľa radosti, smiechu, odstrihnutia sa od každodennej práce a reality. Je to úplne iná forma relaxu. Zároveň spoznanie realít, v ktorých žijú kamarátky, čo je vždy obohacujúce. Ja si vďaka hre dávam viac pozor, aby som mala čas byť len sama so sebou a tak naberala silu do každodenných povinností.

Predstavenie už videli tisícky divákov a máte za sebou aj ocenenia. Čo vás na reakciách žien najviac prekvapilo alebo dojalo? Stáva sa, že vám po predstavení niektorá diváčka povie, že v nej niečo zarezonovalo až nepríjemne presne?

Katarína: To sa veru stáva takmer po každom predstavení a je to pre nás tá najväčšia odmena. Lebo predstavenie je liečivé nielen pre publikum, ale ešte stále aj pre nás.

Zuzana: Zaujalo ma, ako sa ženy počas predstavenia spoznávajú v rôznych archetypoch podľa toho, v akej životnej etape sa práve nachádzajú. Je milé sledovať, keď si kamarátky medzi sebou hovoria: „Toto som bola presne ja, keď som mala dvadsať!” A vzápätí: „Aha, pozri, toto som celá ja teraz!” Prekvapili ma aj reakcie divákov, ktorí žijú v zahraničí. Hovoria, že témy, ktoré otvárame, sú univerzálne. Že podobné radosti, starosti, túžby aj pochybnosti riešime my ženy po celom svete.

Jana: Niekoľko žien sa mi ozvalo pár dní po predstavení s tým, že hra v nich silno zarezonovala a potrebovali čas na spracovanie svojich pocitov. Ale väčšinou sú reakcie spontánne a pozitívne.

Markéta: My sme si pôvodne mysleli, že na premiéru prídu naše rodiny a kamaráti a možno si to potom ešte raz zahráme. A v júni sme odohrali päťdesiatu reprízu. Veľmi nás teší, keď sa ženy vracajú. Prvýkrát prídu s kamarátkou a potom privedú mamu, dcéru alebo partnera. Muži nám hovoria, že je to pre nich taká sonda do ženskej duše. A pritom sa na predstavení aj dobre zabavia. Niekedy sa smejú rovnako nahlas ako ženy.

Mária: Dojímajú nás po každom predstavení, keď nám ďakujú, že sme ich zasiahli. Je to pre nás stále veľmi silné a liečivé. A áno, niekedy sa to diváčok dotkne veľmi osobne. Jedna nám napríklad v recenzii napísala, že po predstavení plakala ešte aj v supermarkete pri pečive.

Bohyne v nás v Košiciach

Ak chcete Bohyne v nás zažiť naživo, príďte 27. novembra 2026 o 19.00 hod. do Historickej radnice v Košiciach. Čaká vás približne 70 minút humoru, emócií, ženských príbehov a možno aj nejedno prekvapivo presné zrkadlo. Predstavenie je vhodné pre divákov od 15 rokov.

Vstupenky si môžete zakúpiť v predpredaji: Bohyne v nás – Košice. A pre akčné bohyne máme aj super zľavu. S kódom bohynevakcii bude vstupenka lacnejšia o 15 %.