„Cítim, aký veľký zmysel a poslanie má naša práca,“ hovorí Dominika Nestarcová. Kedysi profesionálna športovkyňa, štvrtá na majstrovstvách Európy v plážovom volejbale, dnes mama dvojičiek a prezidentka Špeciálnych olympiád, kde pomáha intelektuálne znevýhodneným.

V rozhovore nám prezradila:

• ako sa dostala k plážovému volejbalu,
• čo jej najviac počas športovej kariéry chýbalo,
• ako sa stala prezidentkou Špeciálnych olympiád,
• prečo sa tak tešila z narodenia dvojičiek,
• akou mamou je a čo ešte plánuje.

Ako ste sa dostali k športovcom s intelektuálnym znevýhodnením?

So športovcami s intelektuálnym znevýhodnením som sa zoznámila vďaka Evičke Gažovej, s ktorou som pracovala na marketingu Slovenského olympijského a športového výboru. Ona sa v tom čase angažovala aj v Špeciálnych olympiádach Slovensko a zapojila ma do ich činností. Keď Eva odišla z marketingu do Špeciálnych olympiád, tak som si uvedomila, že ten ich kolektív mi chýba a rozhodla som sa aj ja naplno pracovať už len pre túto organizáciu.

Cítim, aký veľký zmysel a poslanie má naša práca. Pridanou hodnotou je, že to, čo nevedia vyjadriť ľudia s intelektuálnym znevýhodnením tým svojím intelektom, vyjadrujú srdcom a emóciami. Som šťastná, že ich môžem v našom športovom svete sprevádzať.

Pred rokom ste sa stali prezidentkou Špeciálnych olympiád Slovensko, bola to pre vás v istom smere aj výzva?

Je to pre mňa veľká česť a záväzok, ale musím povedať, že vedenie Špeciálnych olympiád máme podelené. Sme taký babinec a nehráme sa na to, kto je prezidentka, kto je národná alebo športová riaditeľka. Každá má svoju agendu, ale všetky sa výborne dopĺňame, vieme sa zastúpiť, rozumieme si a pomáhame si. Sme nielen kolegyne, ale aj kamarátky. Ja sa starám hlavne o marketingové aktivity, o komunikáciu s partnermi a médiami. Novinkou je, že som začala študovať grafický dizajn a teda venujem sa tiež grafickým návrhom, napríklad plagátov alebo inzertných vizuálov.

Čím sa organizácia zaoberá?

Špeciálne olympiády Slovensko sú organizáciou, ktorá už takmer 30 rokov poskytuje celoročný cyklus tréningov a domácich či medzinárodných súťaží v rôznych druhoch olympijských i neolympijských športov pre deti aj dospelých s intelektuálnym znevýhodnením. Vytvárame nové príležitosti na rozvíjanie ich fyzických a duševných schopností. Naši športovci tak majú príležitosť ukázať svoju odvahu, prežiť radosť z víťazstva a pocítiť priateľstvo. O úspech sa môžu podeliť so svojou rodinou, priateľmi, športovcami a celou spoločnosťou.

Také naše motto je – športom otvárať srdcia a myseľ ľuďom s intelektuálnym znevýhodnením a vytvárať tak priestor inklúzie do spoločnosti. Čo mi však urobilo veľkú radosť je to, že sme tesne predtým, ako vypukol konflikt na Ukrajine, založili klub Special Stars. Pod vplyvom tejto udalosti sme sa rozhodli dať logu tohto klubu farby ukrajinskej vlajky a v súčasnosti do Special Stars patrí už okolo 40 detí ukrajinských odídencov s intelektuálnym znevýhodnením. Môžu u nás bezplatne nielen športovať, ale zabezpečujeme im aj lektorov slovenského jazyka.

Kto sa môže stať členom Špeciálnych olympiád Slovensko? Komu pomáhate?

V podstate každý. V prvom rade sú to ľudia s intelektuálnym znevýhodnením všetkých vekových kategórií a v druhom rade sú to ich rodinní príslušníci, ktorí ich podporujú. Najlepšie nás však vystihuje naše logo, ktoré tvorí päť postavičiek držiacich sa za ruky. Znázorňujú športovca, jeho rodinného príslušníka, trénera, sponzora a unifikovaného partnera alebo dobrovoľníka. Naša organizácia môže fungovať, len ak je zastúpených
týchto päť prvkov.

Koľko druhov športov Špeciálne olympiády Slovensko zastrešujú?

Teší ma, že počas posledných piatich rokov sa nám podarilo rozšíriť počet športov, v ktorých organizujeme tréningy a súťaže, je ich už 24. K tým hlavným, v ktorých organizujeme aj majstrovstvá Slovenska patrí floorbal, stolný tenis, tenis, futbal, jazdectvo, atletika, cyklistika, gymnastika, plávanie, boccia, bowling, tanec, krasokorčuľovanie a
rýchlokorčuľovanie, zjazdové a bežecké lyžovanie.

Ako by ste opísali vlastnosti vašich športovcov?

Srdeční, bezprostrední, milí, nemajú ,,žiadny filter“, takže pri takejto priamosti sa naozaj aj veľa nasmejeme. Niekto si možno povie, že ak máme povedzme podujatie, kde je 300 ľudí s intelektuálnym znevýhodnením pokope, že ako sa to dá zvládnuť, ja hovorím, je nám veľmi veselo. Áno, treba s nimi komunikovať pomalšie, nepýtať sa desať vecí naraz, ale inak tam veľké rozdiely nie sú, môžete sa s nimi porozprávať naozaj o hocičom. Treba naše podujatie zažiť, vrelo to odporúčam (úsmev).

Boli ste reprezentantkou Slovenska v plážovom volejbale, v akom veku ste začali mať vzťah k športu?

K plážovému volejbalu som sa dostala náhodou, jedna spoluhráčka z haly ma zavolala, aby som s ňou išla na akademické majstrovstvá Slovenska, jej partnerka ochorela, zháňala náhradu. Tak som sa na to nechala nahovoriť a tento turnaj sme vyhrali. Na turnaji bol reprezentačný mládežnícky tréner, ktorý mi ponúkol účasť na majstrovstvách Európy do 23 rokov a tak sa moja kariéra rozbehla. Prvé tri roky to však bola pre mňa skôr letná zábavka, zúčastňovala som sa hlavne domácich súťaží – v lete.

Ale plážový volejbal ma chytil a keď ma oslovil otec Natálie Dubovcovej, išli sme do toho naplno. Podarilo sa nám dosiahnuť niekoľko pekných výsledkov, máme bronzové medaile z prestížnych svetových podujatí, boli sme štvrté na majstrovstvách Európy. Ten hlavný cieľ, ktorým bola olympiáda, sa nám síce nepodarilo naplniť, ale ja som v živote nastavená tak, že keď niečo pekné odíde, tak že zase niečo pekné príde. A stalo sa. Som v Špeciálnych olympiádach Slovensko a som mamou úžasných dvojičiek.

Čo je pre športovca to najťažšie? Čoho ste sa museli vzdať?

Najnáročnejšie bolo, že som takmer stále cestovala a chýbal mi domov, priatelia. Najviac týmto životným štýlom utrpeli moje vzťahy, mala som partiu zo strednej školy, s ktorými sme boli denne spolu a potom sa stalo, že som ich dva-tri roky nevidela.

Veľmi málo času som trávila s rodinou. Niekedy som prišla domov si doslova len oprať veci a na druhý deň som letela preč. Žila som tak sama. Lebo Natália bola moja spoluhráčka, ako tandem sme na kurtoch výborne fungovali, ale neboli sme kamarátky.

Prečo ste s profesionálnym volejbalom skončili?

Naše cesty s Natáliou sa rozišli, keď sa nám v roku 2016 nepodarilo kvalifikovať na olympijské hry v Riu. Mala som vtedy 32 rokov a tá predstava, že by som mala s novou spoluhráčkou absolvovať celé roky súťaží, kým by opäť prišla šanca bojovať o olympiádu, ma vôbec nelákala.

Obetovať enormné úsilie a súkromný život pre neistý výsledok, to sa mi skrátka už nechcelo. Ale som rada, že som ostala pri športe. Trénerstvo ma nelákalo, skôr organizovanie, športový manažment a na prvú sa mi to v podstate vyplnilo, dúfam, že v Špeciálnych olympiádach ostanem až do dôchodku! (smiech)

Ste mamou dvoch dievčatiek. Vraj ste boli nadšená, keď sa vám narodili dvojičky. Ako vám to zmenilo život?

Túžila som mať dvojičky. Mám totiž dve sestry, mladšiu o šesť rokov a staršiu o rok a pol. S tou staršou sme prežili celé detstvo bok po boku, robili sme všetko spolu. A keď som ako puberťáčka rozmýšľala o deťoch, vravela som si, že aké by to bolo super mať dvojičky! Celé dni by sa spolu mohli hrať, ešte by aj do školy spolu chodili. Doma sa mi smiali, že veď v rodine nemáme dvojičky! Potom ma na čas mamičkovské plány opustili, ale keď sme sa s mojím partnerom Jakubom dozvedeli, že čakáme dvojičky, bola som veľmi šťastná.

Hovorí sa, že dávaj si pozor na to, čo si želáš, ale asi to v tomto prípade vyšlo výborne…

Splnil sa mi sen, len po jednom tehotenstve mám až dve krásne dievčatká, sú to skvelé parťáčky. Jasné, že zmenili celý náš život, ale ja som sa na ne nesmierne tešila, hoci ten prvý rok sa všetko točilo len okolo nich. Potom navyše prišla pandémia, všetci sa báli stretávať, takže veľa času som sa o ne starala sama, lebo Jakub musel chodiť do práce.

Zvládli sme to, aj keď to bolo náročné. A ja nie som precitlivená mama. Ak niektorá spadne, pofúkame koleno a vstávame, ide sa ďalej. Snažím sa ich nerozmaznávať, bývam prísnejšia a hoci ich milujem najviac na svete, nenechám si od nich skákať po hlave. Vidím však, že sa mi tento prístup vypláca, aj v okolí mi hovoria, že sú to poslušné, neupišťané, fakt že dobré deti. A mám radosť, že vyrastajú v kontakte s našimi športovcami, že aj oni mi ich pomáhajú vychovávať. Je úžasné sledovať, ako sa od seba učia navzájom, ako si pomáhajú, a už teraz viem, že Rebarborky nebudú mať žiadny problém s ľuďmi, ktorí budú v niečom odlišní.

Čo čaká Špeciálne olympiády Slovensko v najbližších mesiacoch?

My sme v jednom kolotoči. V máji boli naši športovci na Letných hrách na Malte, máme za sebou významné podujatie – Majstrovstvá Európy Špeciálnych olympiád v triatlone.

Špeciálne olympiády Slovensko sa stali prvým programom na svete, ktorý ponúkol organizáciu Majstrovstiev Európy v triatlone pre športovcov s intelektuálnym znevýhodnením. V júni nás čakajú Národné hry v Banskej Bystrici a v auguste budeme v napätí sledovať naše futbalistky. Unifikovaný tím zložený z reprezentantiek s intelektuálnym znevýhodnením a aj bez neho bude bojovať o to najlepšie umiestnenie na unifikovanom futbalovom turnaji v Detroite. Naposledy, keď turnaj organizovali v Chicagu v roku 2018, tak Slovensko zvíťazilo. Tak nám držte palce, nech na tento krásny úspech nadviažeme.