Hana Gregorová bola prvá slovenská feministka, spisovateľka, osvetová pracovníčka a obhajkyňa emancipačných snáh žien. Za jej mimoriadne zásluhy o ľudské práva a slobody a ich ochranu jej udelila prezidentka Zuzana Čaputová 1.januára 2023 in memoriam Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Hovorí sa o nej, že sa vydala, aby bola slobodná.
Hana sa narodila v roku 1885 v Martine (v minulosti kultúrne stredisko Slovenska) do uvedomelej farbiarskej rodiny ako siedme z ôsmich detí. Jej rodina pracovala s modrotlačou. Z rozprávania traduje, že matka Hany bola silne konzervatívna žena, ktorá chcela vychovať a vydať všetky svoje dcéry.
Hana mala 15 rokov, keď jej zomrel otec. Prirodzene tak musela začať viac pomáhať v domácnosti, ako aj vo farbiarskej dielni. No Hana mala od mala svoj názor. Začala sa búriť proti tomu, že žena má stáť len pri hrncoch, v domácnosti a pri deťoch. Hana chcela mať väčší rozlet, slobodu. Hana sa chcela vzdelávať, byť finančne nezávislá a samostatná jednotka. Túžila pomôcť svojej mame. V pomyselnom manželstve však raz túžila rovnako sa podieľať na zabezpečovaní živobytia a byť rovnocennou spoločníčkou.
„Vedela som, že ak dostaneme príležitosť, dokážeme všetko, čo si zaumienime.”
Túžba po vzdelávaní a verejnom živote
Základné vzdelanie (ľudová škola a meštianka) získala v Martine. Ďalšie vzdelanie jej bolo odopreté, no ona sa napriek tomu po celý život venovala sebavzdelávaniu. Od malička nosila v sebe túžbu po vzdelávaní a podieľaní sa na verejnom živote. V mladosti hrávala ochotnícke divadlo a pôsobila ako aktívna osvetová pracovníčka. Okrem iných svojich aktivít organizovala aj prednášky v Živene. Taktiež bola správkyňa ženského ústavu v kaštieli v Považskom Podhradí.
„Vydám sa za Vás, aby som mohla žiť duševnejšie a že ste spisovateľ…”
„Teším sa na čítanie kníh vo Vašom dome.“
Vydala sa, no nie za hocikoho. Veľmi premyslene
V jej mladosti sa všade okrem kostola používala maďarčina. Boli v nej písané všetky písomnosti. Matka sa zo všetkých síl usilovala ju vydať, no Hana vyhľadávala spoločnosť, v ktorej sa mohla rozprávať o knihách, o vzdelaní a o politickej situácii. Takto sa spoznala priamo v ochotníckom divadle s Jozefom Gregorom Tajovským, ktorý bol od nej o 11 rokov starší. Hanu zaujal tým, že jej ponúkol na prečítanie knihu, ktorá sa mu páčila. Vedela, že on jej lásku ku vzdelávaniu a ku knihám nebude hatiť. Ba naopak, on ju veľmi podporoval.
Po svadbe sa odsťahovali do Nadlaku v Rumunsku, kde mal Jozef stabilnú prácu bankového úradníka. Hana tu však vôbec nebola spokojná a šťastná, cítila sa len ako mužov estetický doplnok. Neskôr sa presťahovali do Prešova, kde sa Hana snažila rozvíjať osvetovú činnosť napríklad aj rozdávaním kníh. Veľký dôraz kládla na čítanie kníh v slovenskom jazyku. Spoločný čas v Prešove manželia prirovnali k pobytu na púšti, ale v tomto prostredí začali veľmi aktívne tvoriť. Hana preložila román Dáždnik sv. Petra od autora Kálmána Mikszátha.
„Myslím, že si ho musím vybojovať – nie šťastie, ale zmysel svojho života.”
Prečítajte si úvahu: Pohreb zvyčajne odzrkadľuje to, ako človek počas svojho života žil. Aké mal vzťahy. Koľkým pomohol. Aký bol ten Krčméryho?
Kniha Ženy vyvolala prudké emócie
Zároveň písala svoj knižný debut Ženy, ktorý venovala svojmu manželovi, vyšiel v roku 1912 a ide o zbierku poviedok, v ktorej veľmi realisticky opísala životné príbehy žien okolo seba. Chcela im podať pomocnú ruku, ale namiesto toho spustila lavínu. Pomenovala totižto veci pravými menami. Dokonca zašla ďalej a spísala to čierne na bielom. Všetci samozrejme vedeli, aké je postavenie žien v spoločnosti, ale po vydaní knihy, už nebolo možné naďalej hrať mŕtveho chrobáka pred zlým postavením žien.
Proti Hane boli zrazu nielen muži, ale aj mnohé ženy – matky, ktoré si mysleli, že Hana je veľmi nebezpečná a treba pred ňou chrániť najmä mladé dievčatá, aby ich náhodou neovplyvnila a nestrhla na „zlú“ cestu (cesta vzdelania, poznania, vedomostí, kníh, čítania). Ideálom bola žena trpiaca, ktorá všetko vydrží. V tom čase ženy mali počúvať svojich mužov, byť doma, nemali prístup ku vzdelávaniu, ku knihám. V podstate akoby nemali svoj hlas, boli ticho, v úzadí. A Hana prišla s revolučnou myšlienkou, že to môže byť aj inak.
Hana Gregorová bola presvedčená, že skutočný feminizmus nebojuje proti mužovi, ale spolu s ním o nový ideál spoločnosti.
Od Martina až po Prahu
V Martine žili od roku 1912 až do roku 1920. Tajovský pôsobil ako tajomník Slovenskej národnej strany. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol ako 40-ročný povolaný na vojnu. V tom čase čakali spolu ich jediné spoločné dieťa Dagmar. Svoju dcéru Hana vychovávala v tom čase sama. Od malička ju viedla k vzdelávaniu. Spoločne veľa precestovali po Európe, avšak bez Jozefa Gregora Tajovskému. On túžil žiť v jednom rodnom Tajove, kde mu bolo najlepšie.
V roku 1920 sa presťahovali ako celá rodina do Bratislavy, kde žili 20 rokov až do smrti Jozefa Gregora Tajovského. Zomrel ako 66-ročný. Hana stála pri zrode Umeleckej besedy, organizovala literárny salón a bola aktívna aj v sociálnej oblasti. Bola členkou spolku Solidarita, ktorý pomáhal ľuďom v hmotnej núdzi Predsedala Zväzu slovenských žien. Napísala ďalšiu knihu Slovenka pri krbe, ktorej vyzdvihla významné ženy v dejinách. Po smrti svojho manžela Jozefa sa v roku 1940 presťahovala do Prahy, kde sa stále aktívne venovala literatúre.
Prečítajte si rozhovor s Adrianou Čurajovou: Človek je natoľko šťastný, nakoľko je vďačný
Neustále aktívna
„Pôsobila v ilegálnej antifašistickej rade žien, ktorej členky sa tajne stretávali vo svojich bytoch. Posielala tajné správy na Slovensko. Informácie o fungovaní ľudáckeho režimu či zákulisnej politike slovenskej autonómie sa dostali aj vďaka jej pričineniu až k exilovej vláde do Londýna,” uvádza TASR.
Po druhej svetovej prednášala v Paríži na Svetovom kongrese žien. Hana Gregorová zomrela ako 73-ročná obklopená dcérou a štyrmi vnúčatami.
Na jej pamiatku je v Martine pomenovaná ulica.
