Začnite písať ak chcete vyhľadať článok

AKČNÉ ŽENY BLOG MAGAZÍN ROZHOVORY

Dobrovoľníčka Adriana Čurajová: Človek je natoľko šťastný, nakoľko je vďačný

Zdieľať

Vraj na východe nič nie je, vyjadril sa raz dávno jeden nemenovaný slovenský politik. Akčné  ženy tam však rozhodne nechýbajú. Práca Adriany Čurajovej (44 r. ) zanecháva nezmazateľné stopy v meste Košice a nielen tam. Dobrovoľníčka, telom a dušou, ktorá zvládla organizovať viacero podujatí medzinárodného charakteru.

Adriana Čurajová je taktiež manželkou manžela Antona a mamou troch detí, dvojičiek Antónie a Samuela (18) a Anny (16).

V rozhovore pre Akčné ženy nám prezradila:

  • o náročnej koordinácii 800 dobrovoľníkov počas návštevy pápeža Františka,
  • koľko diárov používa pri plánovaní akcií,
  • o dôležitosti vytvárať vzťahy s dobrovoľníkmi,
  • že človek je natoľko šťastný, nakoľko je vďačný.

Adriana, aktuálne pracujete už dva mesiace ako líder stovky dobrovoľníkov na mestskom kúpalisku pri železničnej stanici, ktoré mesto zriadilo ako hotspot pre utečencov z Ukrajiny. Ako hodnotíte túto skúsenosť s odstupom dvoch mesiacov?

Keď začala vojna, ležala som v posteli s covidom. Prichádzajúce správy o hrôzach na Ukrajine boli naozaj desivé. Cítila som sa zúfalo, keďže som nemohla a ani nevládala pomôcť. Od 3.marca vedenie mesta Košice veľmi promptne a operatívne zareagovalo na situáciu a zriadilo Centrum prvého kontaktu na kúpalisku Červená hviezda. V prvej polovici marca ma oslovili priatelia, ktorí boli prizvaní na pomoc pri manažovaní Centra prvého kontaktu pre Ukrajincov v Košiciach. Bola to výzva. Prišla som do stavu, v ktorom po dvoch týždňoch fungovania boli dobrovoľníci vyťažení a unavení, no stále s láskou slúžiaci bez nároku na odmenu. Mnohí boli v službe niekoľko hodín a dní s krátkym 2-3 hodinovým zdriemnutím kdesi v kúte.

Nastúpili bez zaváhania a spojili sa mnohí dobrovoľníci, cirkvi, firmy, Košičania. Ochotne nonstop pomáhali a poskytovali služby všetkým prichádzajúcim Ukrajincom. Rozpis služieb počas týchto prvých dvoch týždňov bol vykonávaný bez plánovania a koncepcie, mnohí prišli do služby bez ohlásenia, čo spôsobovalo nedostatočné personálne pokrytie služieb, alebo naopak pretlak dobrovoľníkov v jednom čase bez ich efektívneho využitia. Mojou úlohou bolo vniesť do fungovania systém.

Keďže sme predpokladali, že to bude beh na dlhú trať, nastavili sme zmennosť, aby bol čas aj na regeneráciu a oddych. Rozdelili sme kompetencie a úlohy, a vďaka pomoci štátnej správy a samosprávy zazmluvnili kľúčové pozície koordinátorov a tlmočníkov. Je to živý proces a neustále musíme reagovať na okolnosti a prevádzku prispôsobovať potrebám, ale aj v istom zmysle obmedzeným možnostiam. Posledné dni sme opäť prešli reorganizáciou priestorov, vždy prichádzajú nové výzvy, reagujeme operatívne na potreby a v rámci možností sa snažíme byť čo najefektívnejší.

Je to stále náročná služba a som vďačná za všetkých, ktorí mi v tom pomáhajú a vždy sa mám o koho oprieť a na koho spoľahnúť. Sme vynikajúci tím.

Čo je najnáročnejšie práve v rámci dobrovoľníkov venujúcim sa Ukrajincom?

Pri tom všetkom je azda najnáročnejšie byť citlivý a osobný pri kontakte s ľuďmi, či už s tými, ktorí prichádzajú, ale aj s tými, ktorí slúžia, a zároveň si udržať odstup, nadhľad a čistú myseľ. Sú dni, keď vôbec nesledujem správy, ani čo sa na Ukrajine deje. Paralyzuje ma to a neviem slúžiť. Už tak je ťažké stretávať mamky a malé deti, starkých… ktorí utekajú z Ukrajiny. Keď príde pani vo veku mojej mamky a hovorí, že nemá čo jesť. Alebo mamka, ktorá má pri sebe dve, tri deti, sama cíti zúfalstvo, no zvláda to statočne a odovzdane. No v očiach je smútok. Snažíme sa byť pre nich pozitívnou nádejou a vytvoriť im prijatie s úsmevom a otvorenou náručou. Neviem si predstaviť, keby som sa, nedaj Bože, ja ocitla v ich v situácii, že musím opustiť domov a nevedieť, či sa budem mať kam vrátiť.

Mnohí dobrovoľníci sú ukrajinskí študenti, alebo samotní Ukrajinci, ktorí kvôli vojne museli domovy opustiť. Mojou úlohou je citlivo ich viesť a pomáhať aj v bežných úkonoch, vybaviť doklady, či školu, mať záujem o ich rodiny, ktoré ostali na Ukrajine… Mojou snahou je byť im blízko, aj keď vďaka rozsiahlej administratíve a agende, ktorú spravujem, mám na to oveľa menej času a energie, ako by som chcela. Verím však, že cítia, že mi na nich záleží a bojujem za podmienky pre ich prácu a pre ich život.

Prečítajte si rozhovor s Miroslavou Langerovou: Propagácia dobrovoľníctva je kľúčovou oblasťou

Nie je problém, že dobrovoľníkov je čoraz menej? Nemizne prvotné nadšenie?

Mám skúsenosť, že dobrovoľníkov je dosť, len je s nimi potrebné tvoriť vzťah. Všetko je o vzťahoch. Všetko. Aj dobrovoľníctvo. V princípe je jedno, čo dobrovoľník robí, ale podstatné je prečo a s kým. Prvotný impulz môže byť súcit, ochota pomôcť, spájajúca myšlienka… no udržať sa to dá iba vytvoreným vzťahom. Zvlášť takéto dlhodobé služby, pri ktorých nevieme odhadnúť koniec. A keďže sme ľudia rôzni, nie vždy si s každým sadneme, tak je to aj s dobrovoľníctvom… tvoríme ho s tými, s ktorými súznieme. Je to ok. A je to výborné, pretože život je pestrý, tak ako aj my sme pestrí a spolu tvoríme krásnu lúku. Už len aby sme ju nedevastovali, ale budovali (úsmev).

Nie menej dôležitou „výbavou“ dobrovoľníka je dobromyseľnosť. Nie je vždy všetko podľa našich predstáv. Častokrát nevidíme dostatočne hlboko do problematiky. A ani nemôžeme vidieť. Preto máme manažment, ktorý vidí celistvo a musí rozhodovať. A aj keď sa nám niekedy tieto rozhodnutia nepáčia a nepoznáme všetky súvislosti, ostáva nám iba „byť dobrej mysle“ a vedieť, že rozhodnutie predchádzalo zodpovedné zvažovanie tých nad nami. Teda dobromyseľnosť, ktorej sa tiež stále učím, predstavuje dôveru, že ten druhý neide proti mne, proti projektu, proti službe, ale zodpovedne vedie tím. Nemusím všetkému rozumieť. Ale spolu v tíme kráčame ďalej. V dôvere. Áno, stáva sa, že nie každý to príjme, ale aj to je v poriadku. Je dobré ísť za svojim snom a kráčať s tými, ktorým dôverujeme.

Ako tento hotspot funguje?

Hotspot funguje nepretržite od 3. marca, 24 hodín 7 dní v týždni. Je to náročné, ale vďaka skvelým ľuďom v tíme to zvládneme. Mojou úlohou je vytvoriť a udržiavať podmienky pre efektívne poskytovanie služieb.

Organizovali ste viaceré akcie medzinárodného charakteru. Minulý rok ste koordinovali prácu 800 dobrovoľníkov počas návštevy pápeža v Košiciach. Ako sa vôbec dá taký počet ľudí manažovať?

Nuž, sama sa čudujem (úsmev).  Od mojich stredoškolských liet sa vo mne objavovala silná organizačná vášeň a využívala som ju postupne naplno. Najväčší progres som zažila v Univerzitnom pastoračnom centre v Košiciach a v Domčeku vo Vysokej nad Uhom. Keďže sme tam projekt začínali, nemali sme rozdelené tímy, ako sú teraz. Všetci sme robili to, čo bolo potrebné. A tak sme mohli širokospektrálne rásť a nájsť to, v čom sme dobrí. Dosiaľ tieto dobrovoľnícke priateľstvá trvajú a sú rovnako silné a intenzívne, aj keď už všetci máme vlastné rodiny, prácu, sme v iných mestách. No aj tak si vieme byť a sme si blízko. To boli moje prvé „veľké“ skúsenosti pri organizovaní konferencií, stretnutí mládeže, školení, koncertov… často som moderovala a postupne objavovala v sebe dary, ktoré využívam dodnes. Dobrovoľníctvo je perfektné v tom, že si môžeme vyskúšať čokoľvek. Vďaka tomu som napríklad zistila, že nemôžem pracovať s mentálne, či s telesne postihnutými deťmi, nemám na to „výbavu“ (úsmev).

V roku 2018 som mala na starosti cez 600 dobrovoľníkov na blahorečení Anky Kolesárovej v Košiciach. Bola to výzva, ktorá sa neopakuje. Mysleli sme si, že také niečo sa nedá prekonať, čo do počtu dobrovoľníkov. Až teda prišiel pápež František a opäť ma pozvali do tímu koordinovať dobrovoľníkov. Jedna výzva prekonáva druhú, no každá je úžasná a jedinečná vo svojej podstate a som veľmi vďačná za prejavenú dôveru a skúsenosť.

Pri koordinácii takej masy ľudí je dôležité mať jasno v rozdelení služieb, ich úlohách a lokalizácii. Je dôležité podľa potrieb definovať a pripraviť všetko potrebné pre výkon služby. Každá služba má svojho team lídra, čím vytvoríme sieť, aby sa informácie a pokyny dostali cez lídrov k ďalším slúžiacim. Základné informácie a pokyny k službe dostali oni. No najdôležitejšie je slúžiť s radosťou. Preto pri službe musíme mať jasno v tom, prečo som sa rozhodla pre službu (úsmev). Nie je totiž nič smutnejšie, ako smutný dobrovoľník.

Čo bolo najťažšie v rámci organizácie pápežovej návštevy?

Najnáročnejší bol pandemický čas a obmedzenia s tým súvisiace. Podmienky sa veľmi rýchlo a zásadne menili. Museli sme na to reagovať veľmi pružne. Mali sme veľké týždenné porady celého rozsiahleho tímu, a pomedzi to takmer neustále porady podľa oblastí. Ďalšou náročnou časťou bolo veľa verejných osôb a ústavných činiteľov, ktorí mali ďalšie špecifické pravidlá a prísnu ochranu.

Na vašich pleciach bola zodpovednosť za 800 ľudí. Na koho ste sa však mohli obrátiť vy s prosbou o pomoc, o radu?

Dobrovoľníctvo je tímová práca. Nikdy to nie je úspech, či snaha jednotlivca. Čo by som robila bez dobrovoľníkov? A čo by som robila bez organizátorov akcií a programov? Bola by som ako koordinátor zbytočná, nebolo by koho koordinovať (smiech).

Aj táto zodpovednosť viesť 800 dobrovoľníkov bola o tíme. Úzkom tíme na Arcibiskupskom úrade v Košiciach, ale aj celoslovenský tím z ďalších miest, ktoré pápež František navštívil. Radili sme sa, pomáhali si, spoločne hľadali odpovede na otázky a problémy. Bolo to veľmi náročné, ale ten proces príprav je fascinujúci a pulzujúci. Samotná akcia už je vyvrcholením snaženia a ešte počas jej trvania prichádza pomaly aj nostalgia, že to čochvíľa skončí.

Nenahraditeľným dopingom pre mňa bol a je moja rodina a domov, kde sa môžem vyplakať v prípade preťaženia, oddýchnuť si, načerpať. Manžel a deti sú pre mňa stabilným prístavom a ja sa mám vždy ku komu vrátiť. Ako veriaca žena je pre mňa dôležitý aj čas samej so sebou, v kostole, pri modlitbe… Na veľa pracovných aj osobných otázok a dilém som našla odpoveď na kolenách. Som tam často (úsmev).

Prečítajte si aj rozhovor s Teréziou Podolanovou z neziskovky LABORE: Financovať sociálny podnik pomáhajúci ženám v núdzi je náročné

Čo je nočnou morou organizátorov takýchto podujatí, resp. čo sa týka zabezpečovania dobrovoľníkov?

Nuž, neviem, ako to majú ostatní, ale pre mňa je nočnou morou to, aby sa nikomu nič vážne nestalo. Pri organizovaní som detailista a rada by som bola, keby všetko bolo do detailov premyslené. No častokrát na to nie je čas ani kapacita (smiech). Naučila som sa nebrať sa až tak vážne, a keď urobím všetko, čo bolo v mojich silách a vyjde to inak, ako bol plán, je to ok. Nepochybujem o tom, že všetko je tak, ako má byť.

V podnikateľskej brandži by sme túto vašu pozíciu mohli spokojne klasifikovať ako manažérsku pozíciu. Možno s tým rozdielom, že neriešite finančný zisk. Vnímate sa vy osobne ako manažérka?

Áno, som si vedomá organizačných darov, ktoré prinášajú aj zodpovednosť za ich správne využitie pre správne veci. V tom biznis svete som zastávala niekoľko pozícií manažérky, takže áno, považujem sa za manažérku (smiech).

Čo vám konkrétne pomáha, ak napríklad organizujete takúto veľkú akciu, aby ste sa nestratili v tom mori úloh, povinností a neustále sa meniacich okolností?

Som klasik. Mám dva diáre, prípadne viac, podľa potreby. Jeden diár s kalendárom, kde si píšem termíny stretnutí. Denný zoznam úloh v ňom si veľmi rada vyškrtávam. Druhý poznámkový, v ktorom si píšem zápisy zo stretnutí, úlohy a plány… Tretí samostatný v prípade veľkých akcií, ako bola návšteva pápeža Františka, či blahorečenie Anky Kolesárovej.

Dokážete si ľahnúť do postele a zaspať? Nehmýria sa vám hlavou myšlienky, čo ste ešte mohli urobiť?

Práve vyššie spomínané diáre a zápisy mi pomáhajú ľahšie spať, pretože viem, že na nič dôležité nezabudnem. Je pravda, že posledné dni pred každou veľkou akciou je rastúcou zodpovednosťou spánku oveľa menej, ale to adrenalín vyváži (smiech).

Prečítajte si aj rozhovor s Viktorom Porubským z Mary’s Meals: Jedno jedlo denne a možnosť chodiť do školy by mali byť právom každého dieťaťa

Kde čerpáte chuť, motiváciu a energiu pre svoje aktivity?

Angažujem sa v mnohých projektoch, ktoré sú zamerané na pomoc iným. Motiváciou je využitie mojich darov pre dobro iných a zároveň životný štýl – byť užitočnou pre spoločnosť a pre svet. Možno na mojom malom kúsku zeme, ale predsa. Mám veľkú radosť, keď aktivita pomôže iným krajšie žiť, radostnejšie vnímať svet, uľaviť od bolesti srdca. Avšak ja som len prostriedok, kanál. Túto pomoc sa snažím sprostredkovať, nie je v mojej moci meniť životy iných.

Ako oddychujete?

Spánkom a modlitbou. A stretnutiami pri káve alebo pri čomkoľvek s priateľmi.

Ako vníma vaša rodina vašu prácu? Nachádzate v rodine podporu pre svoje aktivity?

Občas, keď je pretlak telefonátov a sme s rodinou pokope, zvykne mi staršia dcéra povedať, že nechápe, ako to zvládam (smiech). Spleť rôznych nepríjemných situácií mi práve oni pomáhajú ventilovať. Ale delím sa s nimi aj o radosti z práce, ktorej je tiež veľa. Sú pre mňa veľkou oporou.

Pri úplnom protipóle môjho manžela, ktorý má rád svoju samotu, náš kontrast je ešte viac viditeľnejší. No vo vzťahu je dôležité rešpektovať prirodzenosť toho druhého a nerobiť z neho nasilu svoju kópiu. A keď sa na rozdielnosť pozeráme ako na doplnenie toho, čo mne chýba, dokážeme vytvoriť celok. Je to každodenné rozhodnutie. Veď vieme, koho sme si brali (smiech). A tak ja ho občas vytiahnem medzi ľudí, aby sa socializoval a zase on je pre mňa pozitívnou brzdou, keď letím z kopca (smiech). A keď ma občas prepadne samoľútosť nad životom s mojim drahým manželom, hneď si pripomeniem svoje vlastné obmedzenia a nedokonalosti a som znova spokojná. Veď kto iný by to so mnou vydržal ako práve on (smiech).

Nepochybujem, že do svojich aktivít dávate celé srdce. Ak sa pozriete spätne, ktoré aktivity boli/sú vašou najväčšou „srdcovkou“?

Môj manžel hovorí, že mám štyri motory, takže aj srdcoviek mám viac (smiech).

Jednou z nich je naše Občianske združenie Dobré srdce – Good heart, ktoré sme založili s mojou vynikajúcou priateľkou a vzácnou ženou Jankou Rečičárovou. Vytvárame program pre rodiny, ktoré sa ocitli v ťažkostiach vplyvom rôznych okolností, ako je úmrtie jedného z rodičov, strata zamestnania, či iné problémy. Máme vytvorený štipendijný program pre deti z týchto rodín a aspoň malou kvapkou v mori im pomáhame kráčať a sprevádzať ich. Tento program stále funguje vďaka trpezlivej a neutíchajúcej práci mojej Janky.

Ďalšou srdcovkou sú všeobecné prorodinné aktivity. Od roku 2009 organizujem v Košiciach Deň rodiny, taktiež participujem na Púťach rodín vo Vysokej nad Uhom pri blahoslavenej Anke. Je to pre mňa miesto, kde som veľmi veľa dostala a teraz to môžem posúvať ďalej. Kampaň Dni rodiny sme vďaka Fóru kresťanských inštitúcii rozbehli aj celoslovensky a som veľmi vďačná za príležitosť byť súčasťou tohto tímu.

V neposlednom rade je pre mňa dôležité byť aktívnou a užitočnou súčasťou Cirkvi. Či už vo farnosti, v našej arcidiecéze, v spoločenstvách, či národne a nadnárodne (smiech).

Sme takí šťastní, akí sme vďační. A ja som veľmi vďačná za všetko, čo mi bolo dopriate. Za každého človeka, ktorého som stretla. Aj za skúšky, ktoré ma posúvajú a formujú, aj za radosti, ktoré dodávajú iskru. Som vďačná za život s Bohom. S Ním som naozaj šťastná.

Ďakujem pekne za rozhovor.

Zdroj foto: archív A. Č.

Tagy

Zanechaj nám svoj komentár