Mám takú úchylku. Rada pozerám pohreby. Najmä tie, ktoré sa mňa osobne netýkajú. Ak človek nepochováva mamu, brata, sestru, babku, berie to nejako ináč. Čo ma na tom fascinuje? Pohreb zvyčajne odzrkadľuje to, ako človek počas svojho života žil. Aké mal vzťahy. Koľkým pomohol. Či ten jeho život stál za to. A vždy sa potom spýtam sama seba. Aký by bol ten môj pohreb?
V utorok večer 20.decembra som zaspala spolu s deťmi. Zobudila som sa, že mi je chladno a išla som si vziať ponožky. Avšak cestou som sa nejako prebrala. Vzala som do ruky mobil a zovšadiaľ na mňa vyskakovala informácia, že profesor Vladimír Krčméry zomrel. Ostala som v šoku. Veď ešte ráno bol v utečeneckom tábore v Kútoch. Veď sa nič nepísalo v médiách, že by bol nejaký chorľavý alebo že by sa mu nejako vážne pohoršilo.
Nasledujúce dni som doslova hltala články o ňom, počúvala rozhovory, oprášila knihy z knižnice. A tie, čo som nemala, som narýchlo dokupovala. Keď zverejnili dátum pohrebu, vedela som, že si to chcem pozrieť. A pozrela som si. Plný kostol, desať biskupov, množstvo kňazov, zástupcovia všetkých možných charitatívnych organizácií, kolegovia, spolupracovníci, akademická či politická obec. Toto človek aj čakal a neprekvapovalo ho to.
Počas pohrebnej omše kamera nedávala zábery na rodinu. Rozmýšľala som, či to bolo želanie rodiny alebo zámer televízie, ktorá prenos zabezpečovala. Po obrade pristúpila k mikrofónu jeho manželka, ktorá mu poďakovala za 36 rokov manželstva. Hoci v jej tvári sa zračil smútok zo straty milovaného manžela, predsa len z nej sálal nadpozemský pokoj a oči hovorili o tom, že vie, že jej manžel prešiel na druhú stranu, do neba. Tam, kde celý život túžil ísť.
Keď manželku vymenili štyri za ruky sa držiace deti, už vtedy som nedokázala zastaviť slzy. A to ešte boli ticho. Jeden po druhom pristupovali k mikrofónu a rozprávali, aký bol ich „tata“. Doteraz som si myslela, že pri kvante jeho povinností, aktivít a projektov rodina bola akoby v úzadí. Avšak z toho, čo hovorili jeho deti, bolo zrejmé, že deti miloval a vychoval ich tak, že nejeden rodič môže len tíško závidieť. Bol to otec, ktorý učil deti plávať, športovať, rybárčiť. Ale zároveň rozoznávať druhy vína podľa regiónov a modliť sa. Učil ich k láske druhým, k všímavosti. „Ak by v nebi bola univerzita, z božských cností by si tam spravil doktorát a možno aj habilitáciu, keby sa dalo,“ povedal jeho syn Michal. Nevedel oddychovať, vždy bol v pohybe. Vždy konal, riešil, pomáhal. Pre neho nebolo nič nemožné.
Pri počúvaní odpočtu len niektorých jeho činností, mal človek pocit, že to by nespravilo ani sto ľudí za niekoľko desiatok rokov. Nieto jeden človek. Skromný, nezakladujúci si na tituloch. Jedna jeho dcéra povedala, že ani nevedeli, že ich otec bol Vedec roka, kým neutierala doma vázy a medzi nimi nenašla zastrčené ocenenie.
„Neviem, ako má človek vmestiť vzťah so svojím otcom do jedného príhovoru. Nieto ešte človeka, ktorý nikdy nestál, ale stále túžil robiť niečo zmysluplné. Vo všetkých rolách, ktorých sa zhostil, bol nadpriemerný. A on sa rozhodol, že túto svoju nadpriemernosť bude vždy používať pre tých, čo to najviac potrebujú. Pre chorých, pre chudobných, pre deti z ulíc v Kambodži, pre obete zemetrasenia na Haiti, ktoré ostali bez infraštruktúry. Pre ľudí bez domova, ktorým pomáhal vždy a stále systematicky, ale v danej chvíli aj osobne. Keby mohol, dal by im všetko, čo mal pri sebe. Aj svoje sandále,“ zaznelo v príhovore od jeho dcéry.
Deti, ktoré sa držali za ruky, tvorili spolu akoby oporný múr, pevnú baštu. Ich slová o otcovej láske, obete, príklade života svedčili o tom, že Krčméry pri tom všetkom, čo robil, bol vynikajúci a láskavý otec. Myslím, že každý, kto počul slová jeho detí, si vstúpil do svojho svedomia a bude o tom ešte dlho premýšľať.
Mužovi som minule rozprávala, že mi je ľúto, že som Krčméryho nikdy nezažila na živo. Alebo neurobila s ním rozhovor. A muž mi hovorí, či si nepamätám, keď sme svojho času mali adoptované deti z Afriky cez jeho humanitárne projekty, sedeli sme v miestnosti vysokej školy a prof. Krčméry sedel v poslednom rade na stoličke a počúval dobrovoľníkov, ktorí sa ku nám prihovárali. Bol ako jeden z nás. Až tak, že som zabudla, že som ho tam videla.
Nemusíte ma chápať, prečo som si pozerala pohreb človeka, ktorého som osobne nepoznala. Pozerala som tak aj online prenos pohrebnej omše mladého muža, ktorý tragicky zomrel pri autonehode na Zochovej. Alebo pohreb otcovho kolegu, ktorý bol kazateľom Cirkvi bratskej a pamätám si, že bol u nás dvakrát doma a vždy bol usmiaty. Tak ako aj pri tých iných pohreboch, aj dnes som si povedala, že waw, ten jeho život za to stál. Napriek tomu, že on sám o tom nehovoril. Napriek jasnému náboženskému presvedčeniu ho uznávali mnohí a vážili si ho práve preto, lebo čo hlásal, to aj žil.
Profesor Krčméry, hoci Vám nesiaham ani po päty, chcela by som, aby keď už nič iné, aby som tie svoje deti aspoň spolovice vychovala tak dobre ako Vy tie vaše. Len Vy ste im boli žiarivým príkladom…Nuž, mám čo robiť!
Ďakujem za Váš životný príklad a za svedectvo Vášho života. Odpočívajte v pokoji!
Zdroj foto: Foto: TASR/Jakub Kotian