Historik Roman Krakovský: Neopierame sa o dedičstvo, ktoré nám zanechali naši predkovia

Historik Roman Krakovský je špecialistom na strednú a východnú Európu. Jeho akademická práca sa zameriava na autoritárstvo, proces demokratizácie a populizmus. Dlhé roky pôsobil vo Francúzsku, ale aktuálne žije v Kanade v meste Ottawa, kde bol na jar tohto roku uvedený do funkcie nového vedúceho Katedry slovenských dejín a kultúry na univerzite v Ottawe.

Profesor Roman Krakovský je rodákom zo Žiliny. Vyštudoval a neskôr aj prednášal históriu na rôznych univerzitách vo Francúzsku a vo Švajčiarsku. Okrem toho je autorom mnohých odborných historických článkov a esejí, ale aj odborných kníh, ktoré vyšli v prestížnych svetových vydavateľstvách. V septembri sa zúčastnil na summite Slovak Global Network: Vízia Slovenska, ktorý mediálne podporili aj Akčné ženy. Pri tejto príležitosti sme si inšpiratívny príbeh Slováka žijúceho v zahraničí chceli vypočuť aj my.

Pre Akčné ženy Roman Krakovský prezradil:

• aký príbeh ho priviedol k štúdiu histórie,
• čo predchádzalo vzniku Katedry slovakistiky v Kanade,
• prečo prijal pozvanie na summit Slovak Global Network,
• prečo by si malo Slovensko budovať demokraciu postavenú na svojich vzoroch,
• prečo je dobré vytvoriť most medzi tým, kým sme a kým boli naši predkovia.

Prvý dotyk s históriou

Začnime na úplnom začiatku. Ako ste sa dostali k histórii? Viaže sa k vášmu smerovaniu nejaký príbeh?

Veruže viaže. Totiž niekedy v 90-tych rokoch ma starká zaviedla na židovský cintorín v Žiline, aj keď v tom čase bola židovská otázka ešte dosť tabu. Bola to predsa len dosť chaotická doba. Keď sme prišli k hrobu jej rodinnej kamarátky, vyrozprávala mi jeden príbeh.

Zrejme bude smutný…

Bohužiaľ, áno. Kamarátka sa totiž v 30-tych rokoch vydala za Nemca, architekta. Potom ale začala 2. svetová vojna a v roku 1944 mala nasadnúť aj so synom na vlak do Osvienčimu. Jej manžel sa rozhodol nasadnúť do toho vlaku s nimi. Syn Osvienčim neprežil, no manželia sa po vojne vrátili do Žiliny. Manžel bol ako Nemec súdený ľudovými súdmi. Bol zbavený majetku a presunutý do výroby. Jeho manželka sa z pobytu v lágri nikdy psychicky nezotavila, tak sa starká o nich do konca života starala.

Nakoľko vás tento príbeh ovplyvnil?

Výrazne. Mal som asi 13 alebo 14 rokov, bol som na gymnáziu a objavil som niečo, o čom som dovtedy nikdy nepočul. V tej dobe sa o „židovskej otázke“ len začínalo otvorene hovoriť. Stáli sme so starkou na židovskom cintoríne obklopenom panelákmi, a mňa prekvapilo, že kamarátka starej mamy bola pochovaná na tomto cintoríne sama. Kým jej manžel je len pár stovák metrov ďalej, v našej rodinnej hrobke na katolíckom cintoríne. Nedokázal som pochopiť, že ani po smrti nemôžu byť vedľa seba a práve tento zážitok bol mojím prvým kontaktom s komplikovanými dejinami Strednej Európy.

Ale nezostalo len pri tomto prvom kontakte…