Historik Roman Krakovský je špecialistom na strednú a východnú Európu. Jeho akademická práca sa zameriava na autoritárstvo, proces demokratizácie a populizmus. Dlhé roky pôsobil vo Francúzsku, ale aktuálne žije v Kanade v meste Ottawa, kde bol na jar tohto roku uvedený do funkcie nového vedúceho Katedry slovenských dejín a kultúry na univerzite v Ottawe.
Profesor Roman Krakovský je rodákom zo Žiliny. Vyštudoval a neskôr aj prednášal históriu na rôznych univerzitách vo Francúzsku a vo Švajčiarsku. Okrem toho je autorom mnohých odborných historických článkov a esejí, ale aj odborných kníh, ktoré vyšli v prestížnych svetových vydavateľstvách. V septembri sa zúčastnil na summite Slovak Global Network: Vízia Slovenska, ktorý mediálne podporili aj Akčné ženy. Pri tejto príležitosti sme si inšpiratívny príbeh Slováka žijúceho v zahraničí chceli vypočuť aj my.
Pre Akčné ženy Roman Krakovský prezradil:
- aký príbeh ho priviedol k štúdiu histórie,
- čo predchádzalo vzniku Katedry slovakistiky v Kanade,
- prečo prijal pozvanie na summit Slovak Global Network,
- prečo by si malo Slovensko budovať demokraciu postavenú na svojich vzoroch,
- prečo je dobré vytvoriť most medzi tým, kým sme a kým boli naši predkovia.
Prvý dotyk s históriou
Začnime na úplnom začiatku. Ako ste sa dostali k histórii? Viaže sa k vášmu smerovaniu nejaký príbeh?
Veruže viaže. Totiž niekedy v 90-tych rokoch ma starká zaviedla na židovský cintorín v Žiline, aj keď v tom čase bola židovská otázka ešte dosť tabu. Bola to predsa len dosť chaotická doba. Keď sme prišli k hrobu jej rodinnej kamarátky, vyrozprávala mi jeden príbeh.
Zrejme bude smutný…
Bohužiaľ, áno. Kamarátka sa totiž v 30-tych rokoch vydala za Nemca, architekta. Potom ale začala 2. svetová vojna a v roku 1944 mala nasadnúť aj so synom na vlak do Osvienčimu. Jej manžel sa rozhodol nasadnúť do toho vlaku s nimi. Syn Osvienčim neprežil, no manželia sa po vojne vrátili do Žiliny. Manžel bol ako Nemec súdený ľudovými súdmi. Bol zbavený majetku a presunutý do výroby. Jeho manželka sa z pobytu v lágri nikdy psychicky nezotavila, tak sa starká o nich do konca života starala.
Nakoľko vás tento príbeh ovplyvnil?
Výrazne. Mal som asi 13 alebo 14 rokov, bol som na gymnáziu a objavil som niečo, o čom som dovtedy nikdy nepočul. V tej dobe sa o „židovskej otázke“ len začínalo otvorene hovoriť. Stáli sme so starkou na židovskom cintoríne obklopenom panelákmi, a mňa prekvapilo, že kamarátka starej mamy bola pochovaná na tomto cintoríne sama. Kým jej manžel je len pár stovák metrov ďalej, v našej rodinnej hrobke na katolíckom cintoríne. Nedokázal som pochopiť, že ani po smrti nemôžu byť vedľa seba a práve tento zážitok bol mojím prvým kontaktom s komplikovanými dejinami Strednej Európy.
Ale nezostalo len pri tomto prvom kontakte…
Pomaličky som si z tejto skúsenosti vybudoval záujem o dejiny Slovenska. Na vysokej škole som mal štipendium z Výberového vzdelávacieho spolku. V rámci tohto štipendia som v Bratislave pracoval s Ivanom Kamencom na antisemitizme a propagande a na mladej slovenskej generácii, ktorá sa za 2. svetovej vojny snažila nájsť miesto pre Slovensko v nemeckej Európe.
A potom vám prišla do cesty akási vzácna náhoda?
Áno… V roku 1998 som sa skutočne náhodou zoznámil v letnej škole s jednou francúzskou historičkou a rozprával som jej, ako by som rád cestoval. V tom čase už síce fungoval Erasmus, ale aj tak nebolo jednoduché vycestovať. Pár týždňov po našom rozhovore mi zavolala, že jej priateľka hľadá do rodiny au pair chlapca, lebo má dvoch synov. Ja som si práve kládol otázku, čo ďalej. Nepozdávala sa mi kvalita štúdia na univerzite a u nás v rodine to nebolo ružové. A tiež som si začínal uvedomovať, že som gay a v tých rokoch to v našej krajine bolo, vzhľadom k tejto téme, veľmi zložité. Rozhodol som sa teda odísť na rok do Paríža.
Čo sa dialo potom?
Prestúpil som z Komenského univerzity na Sorbonnu a dokončil som si štúdium vo Francúzsku. Postupne som sa sem presunul natrvalo a začal som učiť na vysokej škole. Dokončil som doktorát aj postdoktorát a pracoval medzi Parížom a Ženevou na univerzitách, ale aj na ďalších akademických inštitúciách.
Prečítajte si: Oli Džupinková: Naša krajina má mnoho talentovaných ľudí schopných konkurovať tým najlepším
Čo ste pociťovali ako Slovák v zahraničí?
Vo Francúzsku je život cudzincov zložitý. Teda aspoň pre mňa to tak určite bolo. Aj napriek tomu, že som sa maximálne asimiloval. Hovoril som plynulo po francúzsky, učil na vysokej škole a vychovával študentov, ktorí sa na Inštitúte politických vied alebo na Sorbonne zaradili do francúzskych administratívnych a politicko-kultúrnych elít. Paradoxom je, že som napriek tomu nenašiel pevné miesto vo francúzskom akademickom systéme, pretože som nebol do systému integrovaný už od základnej alebo strednej školy. Aj to bol dôvod, prečo som sa nedávno začal pozerať po zamestnaní v inej krajine. Pred dvomi rokmi som odpovedal na pracovnú ponuku z Kanady a vyšlo to. Aktuálne vediem Katedru slovakistiky na Ottawskej univerzite.
Slovakistika v Kanade
Katedra slovakistiky v Kanade. Zaujímavá kombinácia. Čo stojí za jej vznikom?
Komunita v Kanade a Spojených štátoch je štruktúrovaná trochu inak než v Európe. Je tu cítiť rozličné identity v závislosti od toho, do ktorej migračnej vlny prisťahovalci patrili. Migračné komunity mali, a aj majú, silný politický kontext. Slovenská komunita v Kanade sa snažila počas studenej vojny podporovať myšlienku nezávislosti Slovákov a v tejto súvislosti vytvorila na konci 80-tych a začiatkom 90-tych rokov Katedru slovakistiky.
Získala vaša katedra pred založením aj podporu štátu?
Áno, pretože takýto druh iniciatív spadal do Kanadských politík multikulturalizmu, prostredníctvom ktorých sa kanadská vláda snažila podporovať rozvoj a aktivity rozličných etnických skupín, ktoré spoluvytvárajú kanadskú kultúru. Vláda tak poskytla polovicu finančných nákladov na to, aby slovenská diaspóra vytvorila štruktúry na zachovanie svojho kultúrneho dedičstva. A tak katedra funguje až dodnes.
Kedysi bola slovenská komunita v Kanade obrovská, teraz tam žije len 68 000 ľudí, ktorí sa priznávajú k slovenskému pôvodu. Nie je potrebné trošku pozmeniť fungovanie katedry?
Určite áno. Pracujeme na tom, aby sme rozšírili jej pôsobenie a premenili minulé zameranie na dejiny strednej a východnej Európy a nejakým spôsobom do toho celého zapojili aj slovenský element.
Nemáte pocit, že sa vám, ale aj iným Slovákom žijúcim v Kanade, pozmenil kultúrny kontext a tvorí sa vám úplne iný obraz o Slovensku, ktorý sa dosť vzďaľuje od reality?
Situácia slovenských emigrantov žijúcich v Európe je rozdielna. Nie je problém cestovať z krajiny do krajiny, kým zámorské cestovanie už také jednoduché nie je a v minulosti bolo aj veľmi nákladné. Teraz sa už môžeme rozprávať aj na diaľku, ale kedysi to možné nebolo. Tí, ktorí opustili Slovensko, napríklad po roku 1940, sa nevracali späť. Pre emigrantov po roku 1968 bol ten kontakt ešte ťažší. A tak pre Slovákov v Kanade zostal obraz o Slovensku akýsi zakonzervovaný v čase, keď krajinu opustili.
Summit Slovak Global Network
Bol aj pohľad na Slovensko dôvodom, prečo ste prijali pozvanie na summit Slovak Global Network: Vízia Slovenska?
Keď mi ponúkli zapojiť sa do summitu, organizátorom som povedal, že sa necítim komfortne, ak sa mám prezentovať ako Slovák v zahraničí, ktorý všetkým ukáže, ako to treba na Slovensku robiť, aby všetko fungovalo. Skôr som sa snažil zdôrazniť, že som Slovák a Európan slovenského pôvodu a nemám pocit, že som v niečom odlišný. Žijem 30 rokov mimo Slovenska, najskôr vo Francúzsku a teraz v Kanade. No táto vzdialenosť zo mňa nikoho výnimočného nerobí. Každý máme svoju skúsenosť a čo mňa najviac zaujíma je, vymeniť si tú skúsenosť s ostatnými.
Boli aj iné dôvody, prečo ste ponuku vystúpiť na summite prijali?
Dôvodom bola aj moja skúsenosť a trošku iný pohľad na slovenské dejiny. Cez dejiny autorít, autoritatívnych režimov, cez holokaust, antisemitizmus a propagandu som sa dostal až k tomu, čomu sa venujem posledných 10 rokov. Pracujem na populizme strednej a východnej Európy. Slovensko, ako aj zvyšok strednej a východnej Európy, prechádza v tomto smere veľmi radikálnym vývojom. A myslím si, že problémom našej generácie, ale aj tejto doby je, ako si na Slovensku vybudovať vzťah k spoločnosti, ktorý by bol zakotvený vo zvykoch, hodnotách a princípoch, ktoré vychádzajú z osvietenskej tradície racionalizmu, rovnosti, a rešpektu rozličnosti. Každý sme predsa iný.
Myslíte tým, že nevieme byť tolerantní a prikláňame sa k nesprávnym ideológiám?
Náš región bol vždy etnický, nábožensky a jazykovo heterogénny. Často sme s touto rozmanitosťou narábali skôr autoritatívnym spôsobom, cez diskriminačné politiky voči minoritám, cez rodovú nerovnosť, cez materiálne rozdiely. Táto doba je veľký boj a premena bude trvať pravdepodobne veľmi dlho.
Čím to je?
Je to možno z časti dôsledkom toho, ako sa po páde komunizmu zavádzali demokratické rámce v súvislosti so vstupom do Európskej únie, keď sa veľmi formálne presúvala európska legislatíva do legálnych systémov krajín strednej a východnej Európy. Ako mladý chalan som videl okolo seba otrasné rozdiely. Mama mala dve roboty, aby sme finančne situáciu zvládali, a na druhej strane nás učili osvojiť si liberálne hodnoty, ktoré v našom kontexte úplne nefungovali. Ekonomická aj ľudská realita bola diametrálne odlišná. Myslím, že máme miestne tradície demokratických hodnôt a modelov, o ktoré sa môžeme opierať.
Aké napríklad?
Nedávno sme oslávili výročie Slovenského národného povstania. Jednou z možností je napríklad hovoriť o tom, že je kopec žien, ktoré sa zapojili do odboja. Boli to naše staré mamy. Angažovali sa aktívne proti režimu. Môžeme sa obrátiť k týmto vzorom a hľadať v našej histórii inšpiráciu, ako sa dnes chovať proti autoritatívnym pokusom, premeniť našu spoločnosť. Pretože to sú príbehy, ktoré vychádzajú z našej kultúry a z našej histórie. Sú to príbehy našich prehier, ale aj našich víťazstiev. Myslím, že v nich je niečo, čo by ma oslovovalo určite viac, ako západná tradícia demokratických hodnôt, ktorá s našou históriou rezonuje menej.
Prečítajte si: Vedkyňa Lenka Belicová: Vysoko kvalifikované ženy sa nedostávajú na vyššie pozície
Máme si teda budovať vlastnú demokraciu založenú na našich tradíciách?
Naša demokracia nie je iná, demokratické princípy platia univerzálne a sú teda vždy a všade rovnaké. Mali by však vyvierať z nášho prostredia, z našej histórie. Taktiež budú mať väčšiu šancu osloviť naše slovenské publikum, ktoré v nich možno nájde inšpiráciu na to, aby sa zapojilo do spoločenských premien a bojov, ktoré nás čakajú.
Máme svojich vzorov dostatok?
Pravdaže. A nedávame ich dostatočne do popredia. Neopierame sa dostatočne o dedičstvo, ktoré nám zanechali staré či prastaré mamy a otcovia. Oni sú súčasťou nášho príbehu a my sme rovnako jeho súčasťou.
Máte na záver nejaký odkaz pre Slovákov, Slovenky a Slovensko?
Vo Francúzsku som pracoval, a teraz aj v Kanade pracujem, so študentmi, ktorí sledujú moje kurzy, pretože majú často nejaký osobný alebo rodinný vzťah so Slovenskom a strednou a východnou Európou. Vždy sa snažím zdôrazniť, že ako dospievame a starneme, väčšinou okolo tridsiatky, začneme často rozmýšľať nad otázkami rodiny a preberania štafety po svojich rodičoch alebo starých rodičoch. A väčšinou nevieme, akým spôsobom na to. Apelujem na študentov, aby pochopili, že sú jedinečným prvkom rodinnej histórie a musia si nájsť to niečo, s čím sa budú posúvať ďalej. Je len na nich, aby vytvorili most medzi tým, kým sú, a kto boli ich predkovia. A preto by Slovensko malo určite čerpať zo svojej bohatej histórie.
Zdroj foto: archív Roman Krakovský
