Katarína Augustinič: Politiku vnímam ako službu ľuďom a tomu podriaďujem každé svoje rozhodnutie
Zdieľať
„Som neuveriteľne činorodý človek a mám pretlak energie,“ hovorí o sebe mama, manželka a komunálna poslankyňa v Bratislave Katarína Augustinič. Katarína je mamou štyroch detí vrátane čerstvých dvojičiek Tea a Lea. Miluje aktívny život, čoho dôkazom je, že je úspešná aj v podnikateľskom prostredí interiérového dizajnu, ako partner v Studioe.
V rozhovore pre akčné ženy prezradila:
- čo jej chýba v slovenskej politike,
- prečo vníma ona politiku ako službu ľuďom a čo všetko tomu podriaďuje,
- prečo sa ženy podľa nej nehrnú do politiky,
- či je komunálna politika o veľkých činoch,
- ako sa zmenil jej pohľad na mesto z pohľadu viacdetnej matky.
Katarína, v novembri do vašej rodiny pribudli dvojičky Teo a Leo. Obrátili váš svet hore nohami?
Je to strašne milé, keď stretnete niekoho, kto má dvojičky alebo ich čaká, tešíte sa s ním a o to viac, že vy ich doma nemáte (úsmev). My sme si našli známych, čo mali dvojičky, a asi sa „nám prilepili”. Keď nám to lekár oznámil, nebudem klamať, bol to šok, keďže jednak už dve deti sme mali doma a potom, že budú dve naraz. Ale keď prvá emócia opadla, začali sme sa tešiť, pretože nám k dvom babám pribudli dvaja chlapci. No a povedali sme si, že sme už skúsení rodičia, tak to musíme zvládnuť, a zatiaľ sa nám to darí. Čiže až také dramatické to nie je, za deväť mesiacov sme sa stihli pripraviť (úsmev).
Vraj je v slovenskej politike priveľa mužského ega, chýba viac ženského princípu. Podarilo sa vám niečo zmeniť?:)
Vidíme to denne na správe tejto krajiny. Slovenskej politike chýba bežné racionálne a praktické uvažovanie. Do politiky sa naozaj hrnú prevažne muži, ktorí majú pocit, že si musia niečo dokázať. Podriaďujú tomu aj svoje rozhodnutia a vystupovanie. Chýba mi konštruktívne myslenie, ktoré by túto krajinu posúvalo vpred. A či sa mi podarilo niečo zmeniť? Osobne sa snažím vnášať do politiky empatiu, schopnosť vypočuť si druhú stranu bez ohľadu na to, či s ňou súhlasím alebo nie, a nad tým názorom aj popremýšľať, diskutovať o ňom a hlavne ho pochopiť. Politiku naozaj vnímam ako službu ľuďom a tomu podriaďujem každé svoje rozhodnutie. A či sa mi podarilo niečo zmeniť? V komunálnej politike v Bratislave sa zmenilo toho veľmi veľa a k lepšiemu, nie je to však moja zásluha, ale kolektívna spolupráca.
„Osobne sa snažím vnášať do politiky empatiu, schopnosť vypočuť si druhú stranu bez ohľadu na to, či s ňou súhlasím alebo nie.”
Prečítajte si rozhovor s Petrou Dzurovčinovou, ktorá patrí medzi top 10 inovatívnych žien sveta
Ako to vy osobne vnímate? Majú to ženy v politike, i keď komunálnej, ťažšie?
Neviem, či ťažšie, ale jednoznačne si myslím, že ženy sa do nej nehrnú, a ak áno, máloktoré vydržia dlhšie. Dôvodom je práve zhubnosť a špinavosť celého toho prostredia, najmä vo veľkej politike. Keď to mám povedať úplne jednoducho, keď si zvážia, či im to stojí za tie nervy, ktoré si mnohokrát prenášajú aj do svojich rodín, tak myšlienku na politiku nechajú tak a venujú sa zmysluplnejším veciam. Prostredie komunálnej politiky je značne prívetivejšie, ale tiež som si neraz poplakala, hlavne v začiatkoch. A, samozrejme, stretla som sa aj s podceňovaním. No dnes, po dvanástich rokoch, si to už moji mužskí kolegovia nedovolia (úsmev).
S manželom Petrom ste manželmi už trinásť rokov. Na fotkách pôsobíte harmonicky, zohrane. Bez čoho si neviete predstaviť fungovanie vo vzťahu?
Bez vzájomnej podpory. Môj manžel ma vždy podporoval vo všetkom, čo robím. Pomáhal mi s kampaňou, veril mi, podržal ma, keď mi bolo ťažko. Bol vždy takou oázou pokoja, čiže ja som mnohokrát zavrela pomyselné dvere na byte a všetky problémy sveta som nechala za nimi. A rovnako, keď som sa rozhodla, že odídem z dobre plateného miesta a začnem podnikať, bol to on, kto mi dôveroval, že sa to podarí a budeme úspešní.
V čom podnikáte?
Som partnerkou vo firme na interiérový dizajn, začínali sme ako firma s tromi ľuďmi päť rokov dozadu. Dnes nás je takmer tridsať a napriek tomu, že som interiérový dizajn nikdy neštudovala, úplne som sa v tom našla a robíme mnoho zaujímavých projektov.
Pomáha vám manžel v rodine, v domácnosti? Predsa len, práca komunálnej poslankyne pohltí človeka naplno. Okrem toho stíhať rodinu a ostatné povinnosti…
Áno, veľmi pomáha. Aj s deťmi, s domácnosťou a úplne najviac ma dostane, keď prídem unavená domov a on navarí niečo, čo mám rada. Samozrejme, aj on má svoj biznis a v nedeľu si musíme vždy zladiť kalendáre na najbližší týždeň.
Ste ženou činu. Aký je váš najsilnejší zážitok alebo moment, na ktorý ste hrdá? Čo sa vám ako poslankyni podarilo zmeniť, zlepšiť, urobiť?
Keď som začínala v mojej mestskej časti (Bratislava-Nové Mesto), tak som sa akurát vydala a chcela si založiť rodinu. Vtedy som začala pátrať, aké služby poskytujeme rodinám, a zistila som, že v mnohom zaostávame. Mali sme osem klubov dôchodcov, ale ani jedno rodinné centrum. Mali sme zničené detské ihriská, málo škôlok, málo športovísk. A toto bolo a dodnes ostalo mojou agendou. Komunálna politika nie je ani tak o veľkých činoch, ale o tých dennodenných činnostiach, ktoré musia fungovať, aby sa nám v našej štvrti, meste žilo dobre.
Aktuálne v Bratislave prebieha veľká kampaň na podporu predajcov Notabene. Kupujete si aj vy tento časopis?
Áno, kupujem, vždy niekoľko za mesiac. Bohužiaľ otázka bezdomovectva bola dlhodobo prehliadaná a dnes si môžete všimnúť, že nám prerastá cez hlavu. Je to smutné, ale aj medzi mojimi kolegami poslancami sa našli takí, ktorí považovali bezdomovcov za odpad spoločnosti a tak aj chceli k nim pristupovať. Vytlačiť z očí, vyviezť za mesto. Lenže nie každý bezdomovec je automaticky asociál. Opäť sa vraciam k obyčajnej empatii a pochopeniu a následnej snahe problém riešiť. Nielen sa hrať na pekných pred voličmi.
Ako vnímate z vášho pohľadu problematiku bezdomovectva? Veľa sa hovorí o nájomných, štartovných bytoch…Je to reálne?
Áno, je. Mesto v tomto volebnom období konečne začalo robit kroky v tejto oblasti, ktoré smerujú k budovanu nájomných aj štartovacích bytov, a teda nielen pre ľudí bez domova, ale hlavne pre mladé rodiny a ľudí, ktorí sa chcú osamostatniť.
„Komunálna politika nie je ani tak o veľkých činoch, ale o tých dennodenných činnostiach, ktoré musia fungovať, aby sa nám v našej štvrti, meste žilo dobre.”
Čo v Bratislave máte vy osobne rada? Máte nejaké svoje “srdcovky”?
Bratislava nie je moje rodné mesto, ale je to môj domov a milujem na nej jej všestrannosť. Nie je veľa takých hlavných miest, kde máte mestské lesy na dosah. Z každej mestskej časti ste za pár minút v prírode. Má príjemné kompaktné centrum a je veľká tak akurát, všade máte blízko. No a mám pocit, že sa tu všetci ešte poznáme (úsmev).
Katarína, nedá mi nespýtať sa. Stíhate toho neuveriteľne veľa. A stíhali ste aj pred dvojičkami. V čom vnímate svoj kľúč k úspechu? Veď deň má len 24hodín…
Ja som neuveriteľne činorodý človek a mám pretlak energie. Musím stále niečo robiť a ideálne aj dve veci naraz (úsmev). Neznášam nudu, a preto čím viac vyplnený deň mám, tým viac ma to nabije. Priorita je, samozrejme, rodina, veľa času mi zaberá firma a samozrejme poslancovanie. Okrem toho sa snažím športovať a cestovať.
Ste človek skôr systematický, ktorý potrebuje mať všetko dopredu naplánované, alebo ste spontánny typ, ktorý sa vie flexibilne prispôsobovať okolnostiam?
Som absolútne spontánny typ. Presne tak som sa rozhodla, že vstúpim do politiky, že začnem podnikať v interiérovom dizajne, napriek tomu, že som to nikdy neštudovala a nemala som ani šajn o tejto oblasti. Rovnako spontánnym rozhodnutím sú aj moje štyri deti. Predpokladám, že keby mi niekto v dvadsiatke povedal, že takto bude vyzerať môj život, tak mu neuverím.
Prečítajte si aj rozhovor s Jaroslavou Valovou, zakladateľkou úspešnej firmy SIKO
Vnímate, že sa mení pohľad na mesto a jeho možnosti či slabé stránky z pohľadu ženy a z pohľadu matky? Možno teraz „vychytáte” nedostatky týkajúce sa viacčlenných rodín (úsmev).
Áno, určite. Každý obyvateľ mesta začne väčšinou viac vnímať prostredie, v ktorom žije, keď sa stane rodičom. Zrazu vidí chodníky zapratané autami, kde nevie prejsť s kočíkom, neosvetlené ulice, neporiadok, chýbajúcu škôlku či jasle, rozbité detské ihrisko, pomalú mestskú hromadnú dopravu. A je to aj môj prípad. Mnohokrát počas kočíkovania sledujem nedostatky, zapisujem si ich a následne riešim. A rovnako aj začnete fungovať v komunitách, kde vám ľudia hovoria, čo ich trápi, a obracajú sa na vás so žiadosťou o pomoc.
S príchodom nového roka si ľudia zvyknú priať rôzne veci. Čo by ste si priali vy osobne do ďalších dní?
Nech už začne normálny život, nech sa ľudia trošku spamätajú a pochopia, že zlosť ešte nikoho nespasila. Máme len jeden život, tak snažme sa ho žiť najlepšie, ako vieme, rešpektujme sa a hlavne vážme si jeden druhého.
Ďakujem za rozhovor.
Zdroj foto: archív K. S. A
