Lekári bez hraníc pôsobia vo svete už 50 rokov. Kto stojí za myšlienkou Lekárov bez hraníc? Čomu čelia dnes?
- Pod vlajkou organizácie sa 22. decembra 1971 spojili lekári aj novinári. Dali tak možnosť vzniknúť dvom hlavným pilierom svojej práce – liečiť, ale aj prinášať svedectvo.
- Lekári bez hraníc pracujú uprostred kríz, i už spôsobených človekom alebo prírodou. V minulosti zasahovali napríklad počas genocídy v Rwande, zemetrasenia na Haiti alebo konfliktu v Afganistane.
- Medzinárodná organizácia každoročne pomáha miliónom pacientov. Aktuálne má približne 500 projektov vo viac ako 80 krajinách sveta.
„Nevieme s istotou povedať, či slová dokážu zakaždým zachrániť život. Je ale nad slnko jasné, že mlčanie zabíja.“ Toto predniesol pred viac ako 20 rokmi lekár James Orbinski, vtedajší medzinárodný prezident Lekárov bez hraníc. Symbolické slová zazneli pri prevzatí Nobelovej ceny za mier v roku 1999.
„Nevieme s istotou povedať, či slová dokážu zakaždým zachrániť život. Je ale nad slnko jasné, že mlčanie zabíja.“
Liečiť aj prinášať svedectvo
Na úplnom začiatku stáli dvaja francúzski lekári, Max Récamier a Bernard Kouchner. Na konci 60. rokov odišli vo farbách Červeného kríža do Biafry, regiónu dnešnej Nigérie. Prebiehala tam občianska vojna. O utrpení tamojších obyvateľov nikto nevedel. Lekárom sa to podarilo zmeniť. Hovorili s médiami, poskytovali rozhovory. Prelomili ticho. Spoločne s ďalšími zdravotníkmi a novinármi založili novú humanitárnu organizáciu – Lekári bez hraníc. Pred päťdesiatimi rokmi ju tvorila hŕstka ľudí, dnes ide o hnutie obsahujúce viac ako 60 tisíc spolupracovníkov.
Lekári bez hraníc odvtedy pôsobili v desiatkach krajín po celom svete. V roku 2020 to bolo celkom 88 krajín. Starostlivosť poskytovali ľuďom zasiahnutým ozbrojenými konfliktami, epidémiami, prírodnými katastrofami či skrátka tým, ktorí by inak pomoc nedosiahli. Snažili sa pomôcť podvyživeným v Etiópii v 80. rokoch, boli svedkami genocídy v Rwande, ošetrovali zranených po zemetraseniach na Haiti alebo sa starali o nakazených ebolou. Prehľad týchto míľnikov organizácia zhrnula v špeciálnom krátkom videu.
Hrdinovia sú miestni ľudia
Chrbticou organizácie sú miestni ľudia, teda tí, ktorí pomáhajú v krajine svojho pôvodu. Predstavujú približne 90 % všetkých spolupracovníkov v teréne. Zdravotná sestra Martina Jurigová, ktorá bola s Lekármi bez hraníc už na piatich misiách, potvrdzuje, aká je kľúčová úloha miestnych. „Ja sa ako hrdinka necítim. To sú tí, čo na mieste – tam, kam my ideme na nejakú chvíľu pomáhať – žijú už niekoľko rokov alebo celý život. Projekty môžu pokračovať práve vďaka nim aj potom, čo my odídeme.“
Neutralita, nestrannosť a nezávislosť
Do nemocníc Lekárov bez hraníc zbrane nepatria. To, čo ich chráni, sú výsledky ich práce a hodnoty, na ktorých stojí. Svoju pomoc poskytujú nestranne a neutrálne. Brány zariadenia sú otvorené všetkým ľuďom bez ohľadu na ich pôvod, náboženské vyznanie, či na to, na ktorej strane konfliktu stoja. Lekári bez hraníc využívajú takzvaný vyjednávací prístup, kedy komunikujú so všetkými prítomnými v danej oblasti. Finančná nezávislosť, ktorá je daná tým, že takmer 100 % príjmov pochádza od súkromných darcov, toto vyjednávanie väčšinou uľahčuje.
„Ja sa ako hrdinka necítim. To sú tí, čo na mieste – tam, kam my ideme na nejakú chvíľu pomáhať – žijú už niekoľko rokov alebo celý život. Projekty môžu pokračovať práve vďaka nim aj potom, čo my odídeme.“
Útoky na zdravotníctvo a iné výzvy
Organizácia neustále čelí mnohým výzvam. Jedna z nich sa za posledných päťdesiat rokov nezmenila. Ide o útoky na zdravotnícke zariadenia, ich personál aj pacientov. Roku 2015 letectvo Spojených štátov amerických bombardovalo nemocnicu v afganskom Kundúze. Vtedy prišlo o život 42 ľudí. Pred pol rokom boli zavraždení traja spolupracovníci Lekárov bez hraníc v etiópskom Tigraji. Zoznam týchto udalostí je v skutočnosti oveľa dlhší. Len v tomto roku Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) celosvetovo evidovala už takmer 800 takýchto útokov.
Humanitárna prax bude tiež vždy o ťažkom rozhodovaní. Obrovské potreby na strane jednej, limitované ľudské a finančné zdroje na strane druhej. „Ďalšia častá dilema predstavuje rozhodnutie, či mlčať, a zachovať si tak prístup k pacientom, alebo porozprávať a riskovať vyhostenie z krajiny,“ myslí si riaditeľka českej kancelárie Lekárov bez hraníc Sylva Horáková.
Obeť sexuálneho násilia: Po útoku som si myslela, že si vezmem život
Má to zmysel?
Podľa Horákovej sa nedá odhadnúť, kde bude organizácia za ďalších 50 rokov. Jedným dychom však dodáva: „Priala by som Lekárom bez hraníc, aby neboli potrební. Znamenalo by to, že na svete by už žiadne humanitárne krízy neboli. To sa ale pravdepodobne nestane, takže ja osobne prajem organizácii a našim pacientom bezpečnejšie prostredie, bez útokov na nemocnice i zdravotníkov samotných. Humanitárna a zdravotnícka pomoc má zmysel, pretože ľudský život je jednoducho to najcennejšie, čo máme,“ uzatvára.
Česká kancelária Lekárov bez hraníc bola založená v roku 2006. Funguje už 15 rokov. Bez pravidelnej finančnej podpory by Lekári bez hraníc svoje projekty nemohli realizovať. Na celom svete organizáciu podporuje okolo 7 miliónov darcov, v Českej republike je to viac ako 70 tisíc.
Zdroj: Lékáři bez hraníc
Praha, 20. decembra 2021
Ilustračná foto: Lekári bez hraníc zachraňujú životy už 50 rokov©Yann Libessart_Lékaři bez hranic
Je hrozné vidieť deti, ktoré za svoj krátky život nezažili nič iné ako boje
