„Keď prídu temné noci duše do nášho života, jediné odporúčanie je nezastať, ale kráčať ďalej,“ odpovie riaditeľka a správkyňa Nadácie ADELI, Ing. Zuzana Cyprichová pri otázke, aký je jej odkaz ženám, našim čitateľkám.

„Často sa zamýšľam, čo by bolo, keby nebolo mojich skúseností vo finančnom sektore, choroby mojej životnej lásky, mojej milujúcej rodiny, či môjho poslania v zdravotníctve a nadácii. A jediné, čo mi vychádza, je že by som nebola celá. Že by som to nebola ja.“

Po 20 rokoch pôsobenia vo finančnom sektore Zuzana posledných niekoľko rokov zasvätila pomoci ľuďom, ktorým život skrížila choroba, či vážne zdravotné znevýhodnenie. Už viac ako 4 roky sa venuje oblasti zdravotníctva. Posledné dva ako riaditeľka a správkyňa Nadácie ADELI.

Denne počúva príbehy ľudí, ktorí majú neľahký osud a chýba im to najdôležitejšie – zdravie. Počúva, načúva, spracuje na web nadácie. Vynakladá maximálne úsilie v pomoci pacientom a ich rodinám pri získavaní finančnej podpory pre rehabilitáciu, ktorá deťom a dospelým s poškodením mozgu a miechy pomáha robiť kroky vpred. Je ich bútľavou vŕbou i nádejou na ceste za zdravím.

Zuzka, ako vnímaš svoju prácu?

Ak to porovnám s mojim pôsobením vo finančnom sektore na manažérskych pozíciách – práca v zdravotníctve ma oveľa viac napĺňa a jej výsledok – návrat zdravia, mi dáva väčší zmysel. Bolo inšpirujúce v minulosti zdolávať latky finančných plánov a tešiť sa z úspechov, avšak v istom momente života mi to prestalo stačiť. Prišlo mi to také „prázdne“. Na to treba asi patrične zostarnúť (úsmev).

Najviac som si to uvedomila v čase, keď môj partner ochorel na leukémiu a strávila som s ním veľa času v Národnom onkologickom ústave. Vtedy som si uvedomila, aké dôležité je pre chorého človeka to správne slovo, silná motivácia v boji s chorobou, prístup zdravotníckeho personálu a najmä fakt, že práve toto nám v našich nemocniciach chýba. Rozhodla som sa s tým niečo urobiť – aspoň na malom políčku, tam kde to bolo v mojej moci. A tak som sa zrazu „svičla“ zo sveta čísel a financií do sveta nemocničných lôžok, operačných sál a ambulancií.

Čo je tvojou hlavnou náplňou? Čím taká nadácia denne žije?

Pracovať v Nadácii je v prvom rade o pomoci, zlepšovaní „niečoho“. V našom prípade o pomoci ľuďom, čo sa ocitli z nejakého dôvodu v ťažkej situácii z dôvodu straty zdravia. Samozrejme, práca riaditeľky má právne, ekonomické, psychologické, sociálne, kultúrne aspekty. Je to veľmi pestrá a rôznorodá práca a potrebujte mať širokospektrálny záber.

U nás je vždy v centre pozornosti človek, pacient a to taký, ktorému osud nadelil veľmi ťažký náklad v podobe stratenej mobility, samoobslužnosti, komunikácie. A preto okrem financovania liečby je výrazným prvkom pomoci psychická podpora, sociálne začlenenie a eliminovanie izolácie, do ktorej sa človek na invalidnom vozíku často dostáva. Každý deň pozorne počúvam príbehy pacientov a vždy ma premkne pocit, že toto sa snáď nedá uniesť. Náhle cievne mozgové príhody dnes čoraz viac postihujú mladých ľudí po 30-ke. Z plného zdravia zrazu nehybne ležíte v nemocnici. Zasiahne to celú rodinu. Niekto sa musí o vás starať.

Ako prestavať rodinný a pracovný život? Rovnako je to po úrazoch, kedy príde k zraneniu hlavy či chrbtice. Nehody na cestách, pády z výšky, či obyčajné pošmyknutie na kúsku ľadu mávajú fatálne následky. Človeku sa zmení život z minúty na minútu. Tvrdé výroky lekárov príbuzným, ktoré často berú poslednú nádej sa snažíme eliminovať príkladmi pokroku z neurorehabilitácie v ADELI. Samostatná kapitola sú maminky, bojovníčky, silné ženy, ktorým osud nadelil bremeno najväčšie – postihnuté dieťa a strach čo bude, keď tu ony nebudú. Často ide o následok ťažkého, či predčasného pôrodu, ale aj o raritné genetické ochorenia.

Našim pacientom poskytujeme individuálnu podporu, poradenstvo ako zbierať peniaze na liečbu, vymýšľame rôzne projekty, ako ich zapojiť do aktivít, ktoré im ich zdravotný stav umožňuje. Ich príbehy zverejňujeme na webe nadácie, kde sme vytvorili cez pridanie platobnej brány jednoduchý spôsob finančnej podpory našich pacientov pre darcov.

V Nadácii ADELI beží niekoľko zaujímavých projektov. Ktorý je tvojou srdcovkou?

Je tradíciou, že každý rok tvoríme charitatívny kalendár. Vzrušujúce je vybrať tvár kalendára. Tento rok to bol folklorista Ondrej Kandráč a fotili sme pacientov a personál s Ondrom v krojoch. Bola to zábava, najmä ak si pri tom predstavíte tóny Ondríkových huslí.

Avšak, čo mňa najviac dostalo – je nový projekt UNIKÁTNE OBRAZY. Nápad vznikol minulý rok „na kofole“ keď sme debatovali o nových možnostiach získavania financií na liečbu zo zapojením pacientov. Vznikol nádherný, môžem kľudne povedať, farebný projekt. Zorganizovali sme totiž výtvarný workshop. Pacienti, ktorí môžu maľovať, maľovali.

Jedinečnosť je v tom, že sme oslovili akademických maliarov, aby tieto obrazy dokončili a tak vznikli jedinečné diela. Ich dražbou získavame peniaze na podporu neurorehabilitácie. Vytvorila sa nádherná alchýmia spontánneho prejavu pacienta a poňatia obrazu z pohľadu profesionálneho umelca. Nečakala som, že Marek Ormandík, Karol Felix, Katka Vavrová, Fero Lipták, Pavel Herman, povedia tomuto nápadu – áno. A oni povedali. Za čo som vďačná. To ma uisťuje, že ak chcete pomáhať, máte čistý úmysel, dobrý zámer  – dobrí, vysoko hodnotní ľudia sa pridajú.

Veľký úspech u našich pacientov majú aj každoročné vianočné trhy s hande-made výrobkami našich maminiek. Minulý rok sme testovali aj kvetinový workshop. ADELI zaplavila vôňa kvetou. Myslím, že sme objavili kvetinovú terapiu. Okrem toho organizujeme každý rok FAMILY DAY. Naši priatelia z Veterano privezú starodávne autíčka a úplne nezištne vozia našich pacientov po Piešťanoch. K tomu hudba, tombola a kreatívne dielne.

Je toho veľa, čo počas roka robíme, aby sa naši pacienti cítili lepšie, aby nestratili vieru v seba a v to, že stále môže byť život krásny. Jedinečne to vyjadril v našom rozhovore Peťo Laurenčík, podnikateľ, parašutista, úspešný muž – no aktuálne náš pacient po cievnej mozgovej príhode: „Život už nebude, taký aký bol, ale bude taký, aký nebol.“

My v Nadácii ADELI chceme, aby ten nový život napriek stratám a ranám osudu priniesol aj niečo nové, hodnotné a vzrušujúce. Aby stále, aj napriek ranám osudu, mal cveng a stálo za to žiť.

2% je téma, ktorá bude teraz zaznievať z mnohých strán. Prečo by som mala svoje peniaze darovať práve nadácii?

Podľa ročného prehľadu prijímateľov, ktorý poskytuje Finančná správa, sme v roku 2021 boli siedmou najväčšou nadáciou na Slovensku. To vypovedá o tom, že liečba v ADELI je žiadaná a slovenskí pacienti, ktorým túto liečbu zdravotné poisťovne stále nepreplácajú, sú odkázaní najmä na dobrodincov, ktorí svoje 2% poukážu práve im.

Teda z toho vyplýva, že kľúčovým zdrojom príjmov Nadácie ADELI je práve príjem z podielu zaplatenej dane z príjmov fyzických a právnických osôb. Vďaka tomuto zdroju sa realizuje až 80% neurorehabilitácie v ADELI. Napriek tomu každý rok stovky podnikateľov a zamestnancov nechajú svoje 2% z dane bez mihnutia oka prepadnúť. Koľkí ľudia, keby to tak nebolo, by sa prebrali z kómy, povedali prvé slovo po ťažkej nehode či porážke, koľkí by sa postavili z invalidných vozíkov, zvýšili svoju samoobslužnosť, koľko detí by sme podporili v oneskorenom vývoji, či pomohli ľuďom s postcovidovým syndrómom.

Jedine Slovensko dáva tú výsadu občanom, aby časť zaplatených daní, ktoré inak smerujú štátu, presmerovali podľa vlastného rozhodnutia, tam, kde chcú pomôcť.

Všetko, čo musíme urobiť, je vyplniť správny riadok v daňovom priznaní, či zaniesť dve tlačivá s údajmi o prijímateľovi: Nadácia ADELI, IČO 42400970, na daňový úrad. Sú ľudia, tu celkom blízko nás, ktorým to zmení život.

Kde peniaze smerujete a podľa čoho sa rozdeľujú?

Naši pacienti zbierajú peniaze na liečbu z 2% daní  na svoje individuálne zriadené kontá v Nadácii často po veľmi drobných sumách. Sú to často viac ako 30 centimetrové hŕby tlačív, ktoré nám prinesú osobne do Nadácie, aby sme pripísali výsledok ich úsilia na konkrétneho pacienta. Tu v ADELI sa naše spoločné úsilie premieňa na radostné príbehy o pokrokoch. Je za nimi profesionalita nášho personálu, ale aj odhodlanie a pevná vôľa pacientov. Maruška Sliviaková, Peter Laurenčík, Boris Pršo, Zuzka Fritzová – mladí ľudia, ktorí vôbec nemali dostať cievnu mozgovú príhodu. Avšak dostali. Podraz od života, od vlastného tela?

Pravidelné rehabilitácie v ADELI ich život postupne vracajú do času, keď boli zdraví. Mirko Jamrich sa šiel otestovať počas doby covidovej. Malý kúsok ľadu na ceste, pošmyknutie a už nie je nič ako bolo. Leží v bdelej kóme. Človeku sa nechce veriť, že sa niečo také môže stať. Na rehabilitácie prichádza pravidelne v sprievode obetavej mamy a sestry Mirky. 32 ročný Danko Móri bol po čelnej zrážke pri Brne odvezený vrtuľníkom. Mame odporučili hospic…

Od niekoho sa dozvedeli o ADELI. Na prvú rehabilitáciu prišli v stave, keď Danko bol ležiaci a nerozprával. Na konci prvého pobytu sa posadil a jeho prvé slovo po dlhej dobe mlčania bolo „mama“. Po piatom pobyte sa naučil v ADELI chodiť po schodoch. Je veľa, veľa príbehov o zdolávaní nepriazne osudu a osobných víťazstvách, ktoré mohli nastať aj vďaka tomu, že niekto svoje 2% nasmeroval zmysluplne.  Máme ich všetky zverejnené na našom webe. Začítajte sa.

Nemáte ľahkú prácu, skôr psychicky náročnú. Keď ale človek pozerá vaše sociálne siete, ty aj fyzioterapeuti a lekári, všetci sa usmievate a doslova vidno, ako vlievate pozitívnu energiu pacientom, s ktorými pracujete. Kde čerpáte energiu? Čo vám pomáha prísť ráno a celý deň sa usmievať, napriek utrpeniu, ktoré vás obklopuje?

Naši pacienti a ich príbuzní sú naši najväčší učitelia a inšpirátori. Veď čo je náš údel, proti ich obetavosti, sile lásky, odhodlania a trpezlivosti? Je pravda, že naše osudy sa v jednom bode preťali. Má to hlbší zmysel. Tak to chápe každý fyzioterapeut, lekár, sestra, masér, zamestnanec v našom zariadení. Sme ako jedna veľká, medzinárodná rodina. Atmosféra v ADELI je výnimočná. Žeby toto utrpenie, ale aj silné odhodlanie ho zvládať, ktorého sme denne svedkom vycibrila naše korene ľudskosti a neriešime malichernosti, ale skutočné, pravé hodnoty? To bude ono, čo nám dáva silu a radosť z našej práce.

Ak by si mohla osloviť ľudí, ktorí sa nevedia rozhodnúť, kde darovať svoje 2%, aký by bol tvoj odkaz?

Ak sa rozhodujete, ako zmysluplne nasmerovať svoj „pomáhajúci podiel dane“ moje odporúčanie je – dávajte svoje 2% tam, kde sa naozaj bez nich nezaobídu. Kde ide o zdravie, o život človeka, často mladého človeka, dieťaťa. Náročné je ak je pacient 24 hodín, celé roky, ba aj celý život, odkázaný na pomoc príbuzných a ak peňazí v rodine je málo, lebo vždy sa musí jeden člen rodiny obetovať a postarať sa. Inak to totiž nejde.

Toto sú veľkí ľudia, ktorí mohli a nedali svojho príbuzného do opatery štátu. Toto sú prejavy skutočnej pravej lásky a spolupatričnosti. Každý rok vzniká veľa občianskych združení a organizácií, ktoré chcú financovať svoju činnosť, či už ide o šport, umenie, útulky z 2% daní. Dávam otázku na zamyslenie. Chceli by ste žiť nehybne ležiaci, či aj sediaci na vozíku, ak by bola šanca na zlepšenie zdravia? Iba sa zamýšľam.

Zuzka, ty si aj lektorka, školiteľka, mentorka. Čo by si odkázala ženám, ktoré postihol neľahký osud?

Len cez skúsenosť sa vieme naladiť na druhých. Len vtedy sa vieme spojiť s utrpením iných, keď sme prešli cez naše vlastné. Keď prídu temné noci duše do nášho života, jediné odporúčanie je nezastať, ale kráčať ďalej.

Život nám bol darovaný. Každá máme svoju cestu vopred danú a je doslova umením ju tvarovať tak, aby sme ju napĺňali radosťou, láskou, pomocou, ale aj vlastným šťastím a poslaním. To všetko má jedného menovateľa odhodlanie. Odhodlanie vážiť si samú seba, mať sa rada, byť šťastná a deliť sa o tieto dary s tými, ktorým chýbajú a potrebujú pomôcť ich nájsť. Našim najväčším darom je schopnosť milovať.

Ak lásku odovzdáte ďalej, či ako partnerka, dcéra, matka, manželka, manažérka, učiteľka alebo riaditeľka nadácie, vždy sa k vám vráti zdvojnásobená. Ja to viem. Často sa zamýšľam, čo by bolo, keby nebolo mojich skúseností vo finančnom sektore, choroby mojej životnej lásky, mojej milujúcej rodiny, či môjho poslania v nadácii. A jediné, čo mi vychádza, je že by som nebola celá. Že by som to nebola ja. Pripravená s láskou pomáhať tam, kde práve v tejto chvíli môžem. Majte otvorené oči, náruč a srdcia, usmievajte sa. Ak sme pripravené prijať, dávať budeme automaticky, neriadene a prirodzene.