Koľkokrát ste už povedali dieťaťu, aby vyslovilo slovko „prepáč”? Stalo sa, ale bolo to vyslovené potichu, neochotne a niekedy so zúfalým pohľadom, inokedy s očividným odporom. Pre dospelého je ospravedlnenie často automatické. No pre dieťa je to náročný vývinový míľnik, ktorý vyžaduje pochopenie emócií, empatie a vlastnej zodpovednosti.
Dieťa nepochopí, prečo má povedať „prepáč”, keď mu to prikážeme. A keď ho do toho nútime, môže sa naučiť, že toto čarovné slovko, je len magická formulka na ukončenie problému, bez skutočného pochopenia či ľútosti.
Čo hovoria odborníci?
Dr. Laura Markham, klinická psychologička a autorka knihy Peaceful Parent, Happy Kids, upozorňuje: „Cieľom nie je donútiť deti povedať prepáč, ale pomôcť im precítiť ľútosť a pochopiť dopad svojho správania.” Dr. Becky Kennedy, známa psychologička v oblasti rodičovstva (zakladateľka platformy Good Inside), tvrdí: „Formálne ospravedlnenie bez vnútorného pochopenia môže byť pre dieťa bezcenné. Skutočné ospravedlnenie sa rodí z empatie.”
Kedy je dieťa pripravené ospravedlniť sa
Schopnosť povedať úprimné „prepáč” si vyžaduje viac než len poznanie tohto slova. Dieťa potrebuje rozvinúť empatiu, teda schopnosť vnímať, čo cíti druhý. Potrebuje tiež sebareflexiu, schopnosť uvedomiť si svoje vlastné správanie a jeho dopad. Tieto schopnosti sa nerozvíjajú naraz, ale postupne. Najmä v období medzi tretím a siedmym rokom života. Preto nemožno čakať, že trojročné dieťa bude chápať význam ospravedlnenia tak ako školák. Rodičia by mali byť trpezliví a všímať si signály, ktoré ukazujú, že dieťa začína chápať súvislosti medzi správaním a pocitmi iných.
Ako deti učiť povedať „prepáč“
Základom celého procesu je osobný príklad. Deti sa najviac učia pozorovaním. Ak sa rodič ospravedlní dieťaťu, keď spraví chybu, napríklad povie: Prepáč, kričal som, bol som nahnevaný, dieťa si ospravedlnenie prirodzene osvojí ako bežnú súčasť medziľudských vzťahov. Rovnako dôležité je vysvetliť dieťaťu dopad jeho správania. Namiesto toho, aby sme mu len prikázali povedať „prepáč”, je účinnejšie sa ho pýtať na pocity. Takýto prístup pomáha dieťaťu rozpoznať emócie svoje aj druhých a spojiť vlastný čin s jeho dôsledkom.
Prečítajte si: Emócia a deti: Ako naučiť dieťa zvládnuť vlastné emócie? Skúste to s knižkami od Yoopy
Ospravedlnenie alebo objatie
Niekedy je vhodnejšie než slovo „prepáč” ponúknuť dieťaťu možnosť, ako môže situáciu napraviť. Opýtajme sa ho: Čo by si mohol urobiť, aby sa kamarát cítil lepšie? Odpoveďou môže byť ospravedlnenie, ale rovnako aj objatie, podanie hračky či pomoc. Dôležité je, aby dieťa cítilo, že má schopnosť veci zmeniť a že zodpovednosť nemusí byť strašiakom.
Ultimátum nie je vhodné riešenie
Nikdy by sme však dieťa nemali ponižovať. Nútené verejné ospravedlnenie, najmä ak je dieťa nahnevané alebo zahanbené, môže vyvolať pocit odporu, nie pochopenia. Je lepšie počkať, kým sa upokojí, a potom sa s ním o situácii rozprávať v súkromí. Rovnako je dôležité neprepájať ospravedlnenie s trestom. Ak dieťa dostane ultimátum, začne vnímať prepáčenie ako nástroj poslušnosti, nie ako výsledok súcitu.
Príbehy sú silným nástrojom
Silným nástrojom na rozvoj empatie sú aj príbehy a knihy. Čítanie kníh o priateľstve, hádkach a zmierení umožňuje deťom vžiť sa do postáv a pochopiť, prečo je ospravedlnenie dôležité. Knihy sú skvelými pomocníkmi. Môžu doplniť rozhovor medzi rodičom a dieťaťom.
Treba mať tiež na pamäti, že každé dieťa sa vyvíja inak. Niektoré deti začnú hovoriť „prepáč” veľmi skoro a prirodzene, iné potrebujú viac času a podpory. Namiesto nátlaku je dôležité rešpektovať vývojové štádium dieťaťa a vytvárať prostredie, v ktorom sa môže učiť bez strachu z odmietnutia.
Prečítajte si: Úzkosť a depresia medzi deťmi narastajú: Čo ohrozuje duševné zdravie detí?
Čo áno a čo určite nie
Existuje niekoľko zásad, ktorým sa treba vyhnúť. Nenúťme dieťa hovoriť „prepáč“ automaticky, bez vysvetlenia. Takýto prístup vyprázdňuje význam tohto slova. Nezahanbujme ho pred inými deťmi alebo dospelými. Ponižovanie nevedie k porozumeniu. Ale najmä… Nečakajme dokonalosť. Učenie empatie je dlhodobý proces, ktorý zahŕňa chyby, pokusy a omyly.
Iné formy ospravedlnenia
Hlavne menšie deti nie vždy vedia vyjadriť ľútosť slovami. Ich ospravedlnenie môže mať podobu pohladenia, pozvania k hre alebo podobu obrázku, ktorý venujú druhému dieťaťu. Takéto gestá sú často omnoho úprimnejšie, než vynútené slová. Netreba ich podceňovať. Aj neverbálne vyjadrenia sú dôležitým krokom k rozvoju empatie a sociálneho cítenia.
„Ospravedlniť sa dieťaťu neuberá rodičovi na autorite. Práve naopak. ukazuje, že byť dospelý znamená niesť zodpovednosť.“
— Janet Lansbury, odborníčka na rešpektujúci prístup k deťom
Ospravedlnenie ako súčasť rastu
Učiť deti povedať „prepáč” nie je o tom, aby sa správali slušne podľa spoločenských pravidiel, ale o tom, aby pochopili hodnotu vzťahov, spolupatričnosti a úprimnej ľútosti. Ide o dlhodobý proces, ktorý sa buduje dôverou, príkladom a porozumením. A hoci to môže byť niekedy náročné, výsledkom sú deti, ktoré vedia niesť zodpovednosť, vnímať druhých a budovať si zdravé, úprimné vzťahy. Nielen v detstve, ale aj po celý život.
Zdroj titulná foto: Pexels_Jep Gambardella