Nejde však len o bežné slabosti, ale aj o ľudskú zraniteľnosť, ktorá spája nás všetkých. A tiež nastavuje zrkadlo iným ľuďom – ako sa správajú, keď majú možnosť uplatniť svoju moc.

Na svete je mnoho žien – umelkýň, avšak len jedna, ktorú oslovujú „babička performácií”, sa navždy zapíše do dejín umenia. Pre niekoho možno šialená, pre niekoho sadistická, odvážna, slobodná, nebojácna. Názor si utvorte samé.

V každom prípade to, na čo chce Marina Abramović poukázať, má hlbokú myšlienku, ktorá presahuje hranice, ktoré vytvorila spoločnosť medzi normálnosťou a šialenstvom. A tam niekde na pomedzí je niečo ako moderné umenie. Tento typ umenia natrvalo ovplyvnil príchod individualizmu a psychoanalýzy.

V predstavení Rytmus sa nechala zavrieť do galérie a poskytla ľuďom stôl so 72 predmetmi, ktoré môžu na ňu použiť. Boli tam napríklad ruže, pohár vody, žiletka, a dokonca pištoľ s nábojom. Publikum bolo vyzvané, aby s ňou počas nasledujúcich šiestich hodín urobilo, čo chce. Ľudia reagovali spočiatku láskavo. Podali jej ružu, dali jej pohár vody alebo cez ňu prehodili šál. Postupne sa stali krutejšími. Jeden muž jej rozstrihal šaty, ďalší porezal krk žiletkou, dokonca jeden vsunul guľku do pištole, strčil jej pištoľ do ruky, namieril ju smerom ku krku… Potom nastal zmätok a vyviedli ho von.

Za bežným umením galérií

Začalo to kubizmom, expresionizmom a hľadaním podstaty. Za bežným „pekným umením galérií” sa hľadal nepokojný duch človeka, ktorý sa zmietal v existenciálnych krízach. Svetové vojny preverili fakt, že ľudia vedia byť naozaj veľmi krutí – koncentračné tábory, holokaust, násilie na ženách.

Niektorí umelci hovoria o trvalej traume, ktorá vznikla v kolektívnom podvedomí a vlečieme si ju celé generácie ako stigmu.

Umelkyňa poukazuje na patológiu spoločnosti

Možno si myslíte, že sa vás to netýka, ale experiment s dozorcami a väzňami známy ako Standfordský experiment ukázal, ako sa zdravé bytosti menia na patologické. Hranica medzi sociálnym a patologickým, až psychopatickým správaním, sa niekedy stiera vytvorením podmienok na takéto situácie.

Tak ako na to poukázal Philip Zimbardo. Zlé predstavy, ktoré často žijú iba v mysliach ľudí  ako tie potlačené, negatívne, nespracované, podvedomé, odrazu naberú možnosť byť realizované. Teda osoby to tak vyhodnotia. Na podobné výsledky neskôr poukázalo množstvo psychologických experimentov moderných psychológov. Stali sa inšpiráciou pre umelcov na tvorenie nových umeleckých smerov za hranicami sochy, maľby, kresby… O tom je príbeh Mariny Abramović.

Marina poukazuje na slabosť a zraniteľnosť všetkých žien, ktoré sa často nedobrovoľne dostali do nepríjemných situácií. ona dobrovoľne podstupuje ľudské zlo.

Marina Abramović

Marina je pôvodom srbská umelkyňa, ktorá je od sedemdesiatych rokov umelecky činná žena, zaoberajúca sa nehmotným spôsobom prežívania umenia.

V roku 1974 predviedla Rytmus 5: zapálila obrovskú drevenú päťcípu hviezdu (symbol komunizmu), ostrihala si nechty a hodila ich do ohňa, potom aj vlasy. Vošla dnu a stratila vedomie. Neskôr ju previezli do bezpečia.

Čo všetko je definované ako umenie?

Teda, ak sa to dá tak nazvať aj pre konzervatívnejších ľudí – performáciou. Zjednodušene je performácia forma umenia, ktorá je na rozmedzí divadla a bežného života. Niektorí umelci performáciami skúšajú svoje osobné hranice, iní využívajú performácie na skúšanie sociálnych a psychologických reakcií.

Za prejav performácie možno považovať aj primitívne šamanské tance, kedy šaman vstupuje do roly „umelca”. Mnoho performácií je na pokraji života. Otázne je, do akej miery je to len ilúzia a či skutočne umelec ohrozuje sám seba alebo len šikovne pracuje so strachom publika a všetko je dohodnuté. Je to ťažké odhadnúť. Ale o tom umenie je. Ilúzia je niečo, s čím musíme rátať.

Možno polemizovať o pude sebazáchovy autorky, ktorá doslova hazarduje so svojím životom, úctou k sebe samej. Pre mnoho žien je nevysvetliteľné, koľko ponižujúcich chvíľ táto žena – umelkyňa vytrpela, ak je všetko pravdivé a reálne. V konečnom dôsledku môžeme aj pokrútiť hlavou nad jej spôsobom vnímania umenia. Zo všetkého však plynie určité poučenie, ak sa na vec pozrieme z viacerých uhlov pohľadu. Násilie na ženách nie je nič, čo by sme v spoločnosti hľadali lupou.

Dôvera alebo násilie?

Vo veku 29 rokov sa Abramović stretla s Ulayom na výlete do Amsterdamu. Zdieľali rovnaký deň narodenia, rovnaké vášne a zamilovali sa. Vytrvalosť bola jadrom ich práce: v jednom z predstavení na seba kričali, kým nestratili reč, sedeli v tichosti, kým to už nedokázali zniesť, fackovali sa, kým sa už nemohli viac fackovať.

V Rest Energy z roku 1980 držala ona masívny luk a on vytiahnutý šíp. Mieril na jej srdce. Dielo trvalo 4 minúty a 20 sekúnd. Jeden chybný pohyb a bola by mŕtva. Abramović hovorí, že ich práca bola o dôvere, nie o násilí.

„Bolo to pochopenie toho, ako môže byť telo hudobným nástrojom, ako môže plieskanie vytvoriť zvuk a rytmus.”

V ďalšom predstavení stáli nahí po oboch stranách zúženého východu z galérie. Aby mohla verejnosť odísť, musela si vybrať, či sa pri odchode obráti na Ulaya alebo na Abramović. Východ bol taký úzky, až bol fyzický kontakt nevyhnutný. Bolo to sexi, konfrontačné, aj trápne. Jednoduchý, ale zaujímavo prevedený nápad.

Čoho sme ako spoločnosť schopní?

Táto krehká aj silná žena nastavuje spoločnosti zrkadlo, akí sme a čoho sme schopní. Príbehy, ktoré sú súčasťou jej umeleckej minulosti, galérie, sú na pomedzí násilia a brutality, „ktorej je bežný” návštevník schopný po prekročení múzea, či galérie. Možno ide o dohodnutý komparz, ktovie. Avšak paradox cesty za kultúrnym zážitkom sa mení na agresívny prejav bez rešpektu k autorke. Výsledok akcie, ktorý nastáva na konci pomerne nevinnej hry, a postupnej gradácie samotnými návštevníkmi, je zarážajúci.

V konečnom dôsledku je reakcia stelesnením ukážky ľudskej dominancie, brutality, a hrubého porušovania hraníc toho druhého, ak mu to dovolíme.

Marina ukazuje ženám ich vlastnú zraniteľnosť a podstatu. Ukazuje, že po každom zranení možno nájsť novú silu vstať. Tento článok rozhodne neschvaľuje autorkine postupy alebo spôsoby umeleckého sebavyjadrenia ako vhodné, bezpečné či hodné nasledovania inými umelcami. Je to skôr filozofická sonda do mysle a ľudskej psychiky ľudí a určitej nevedomej temnej agresivity.

Hlboká sebareflexia jednotlivca po vzhliadnutí tohto videa a každodenná snaha, aby sme nezraňovali ľudí okolo nás, by mala byť odkazom, ktorý možno pozorovať z práce tejto umelkyne. Zveličene by sa dalo povedať, že je obetným baránkom (možno aj doslova) kolektívnej energie ľudí, ktorí za účelom adrenalínu a zážitku nemajú zábrany poškodzovať a ohrozovať život toho druhého. Hrozné a smutné zároveň.

Po pozretí videa si zrejme mnoho ľudí uvedomí, aké je nutné pestovať v sebe sebareflexiu, empatiu, rešpekt voči životu toho druhého. Je však na každom z nás, aby sa z naučenej umelej empatie a slušnosti stala skutočná, úprimná a prijatá ľudská hodnota, na ktorej ako spoločnosť môžeme stavať bezpečné miesto pre nás všetkých. Teda miesto, kde slabosť, najmä tá ženská, nebude zneužívaná na zraňovanie.