Martin Ruman: Hranie na profesionálnej úrovni je niekedy skutočne bolestivé

0
Martin Ruman: Hranie na profesionálnej úrovni je niekedy skutočne bolestivé

Na husliach začal hrať ako šesťročný a dnes zastáva post sólo violistu v Slovenskej filharmónii. Veľká pracovná vyťaženosť a láska k hudbe ho motivuje pri výučbe študentov. Nepopiera, že za jedným odohratým koncertom sú hodiny, ba niekedy až roky driny a skúšania. Hoci by žiť bez hudby nevedel, vo voľnom čase sa venuje rodine, motorke a analógovej fotografii.

Martin Ruman v rozhovore pre Akčné ženy prezradil:

  • aký je hlavný rozdiel medzi husľami a violou,
  • koľko hodín cvičenia je potrebné na zvládnutie hudobného nástroja,
  • v čom je náročný život hudobníka.

Martin, vás živí hra na viole, ktorej sa profesionálne venujete. Mnoho ľudí však nepozná rozdiel medzi husľami a violou, maximálne, že viola je väčšia. V čom je iná hra na husliach a na viole?

Informácia, že viola je väčšia, je pre bežného človeka absolútne dostačujúca. Má hlbší – farebnejší zvuk ako husle. Husle sú taká typická primadona sláčikových nástrojov: hlasné, hrá sa na nich rýchlo a vysoko. Pri viole sú dôležité iné parametre: hlavne krása zvuku, farba, melódia. Pre milovníkov klasických filmov môžem spomenúť Josefa Kemra vo filme Na samotě u lesa, ktorý clivú melódiu hrá práve na viole – na husliach by nikdy nevyznela tak krásne.

Ak to správne chápem, človek začína vždy husľami a až potom prejde na violu?

Väčšina detí začína na husliach, husle sa vyrábajú aj v menších veľkostiach, takže je to jediná možnosť. Veľkosť violy je sama osebe kompromisom, lebo podľa akustických vlastností by mala byť taká veľká, že by sa na nej reálne nedalo hrať. Neexistuje žiadna ideálna veľkosť violy. Dalo by sa povedať, že čím väčšia, tým lepšia. Keby teda deti začínali na „detskej viole“, tak by sa vlastne len trápili.

Deti väčšinou na violu prechádzajú v dvoch životných fázach – po Základnej umeleckej škole, keď idú na Konzervatórium, alebo už v dospelom veku po Konzervatóriu, keď idú na Vysokú školu. Tu sa ale treba pristaviť pri motivácii. S nadhľadom povedané, violistov delíme na dve kategórie: tých, čo neboli dosť dobrí huslisti, tak si vybrali takpovediac ľahšiu cestu (do tejto kategórie radím aj ľudí, ktorí sú extrémne súťaživí a myslia si, že ako violisti budú väčšie „hviezdy“), a na tých, ktorí si violu vybrali dobrovoľne. Títo dobrovoľní konvertiti väčšinou robia viac vecí a nie sú takí súťaživí. Je to často otázka povahy – violista je málokedy na titulných stránkach novín alebo ako sólista pred orchestrom. Je to dané charakterom nástroja. Pravda ale je, že žiaden orchester a takmer žiadna komorná hudba bez violy proste nefunguje.

Vy ste začali hrať na husliach ako šesťročný. Prečo práve husle?

Na túto otázku existuje pomerne vtipná odpoveď. Sám si to síce nepamätám, ale moji rodičia tento príbeh spomínajú často. Keď som išiel na zápis do Základnej umeleckej školy, rodičia ma chceli dať na keyboard podobne ako môjho staršieho brata. A malý Martinko sa proste rozhodol, že keyboard je nuda a zapísal sa na husle. Mali z toho hlavu v smútku, lebo počiatočná investícia pri štúdiu sláčikových nástrojov nie je úplne zanedbateľná. A teda – aj psychická trauma počúvania prvých tónov vylúdených malým dieťaťom na husliach ostane v človeku naveky. (úsmev)

Hudobne nadaní ľudia oplývajú zvyčajne talentom hrať na viacerých hudobných nástrojoch. Ako je to vo vašom prípade?

Pred štúdiom na Konzervatóriu som samozrejme hral na všetkom, čo sa dalo: husle, viola, kontrabas, klavír, gitara, basgitara, ústna harmonika… Skúšal som všetky nástroje, ktoré mi prišli pod ruky. V jednom momente sa ale musíte rozhodnúť, ktorému nástroju sa budete venovať poriadne. Moderné výskumy hovoria, že na zvládnutie akéhokoľvek nástroja na majstrovskej úrovni je potrebných približne 10000 hodín cvičenia. Je to zaokrúhlene 417 dní neustáleho cvičenia – bez spánku, jedenia a oddychu. Samozrejme, svoje zohrávajú aj ďalšie faktory – talent, pedagóg, motivácia. Čas sa však preskočiť nedá. Je jednoduché sa naučiť základy viacerých hudobných nástrojov, dosiahnuť profesionálnu úroveň človek za život dokáže väčšinou len na jednom, maximálne dvoch (niektoré nástroje sú samozrejme príbuzné: napríklad husle, viola, viola d´amore; nie však už napríklad violončelo).

„Moderné výskumy hovoria, že na zvládnutie akéhokoľvek nástroja na majstrovskej úrovni je potrebných približne 10000 hodín cvičenia.“

Vaším pracovným nástrojom je viola a vaše prsty. Máte ich poistené? Predpokladám, že si ich chránite a dávate na ne pozor…

Myslím, že na Slovensku sa prsty poistiť nedajú a popravde som sa tým ani veľmi nezaoberal. (úsmev) Na prsty sa snažím dávať pozor, ale ako to už býva, najčastejšie sa stane človeku niečo vtedy, keď sa prehnane sústredí na opatrnosť. Nehody sa stávajú, treba byť na ne pripravený, ale netreba sa nimi príliš zaoberať.

Prečítajte si aj: Huslista Nemanja Radulović: Keď sa vysporiadame sami so sebou, budeme dobrí aj k iným ľuďom

Takže ani domáce práce nie sú prekážkou pri hraní na violu?

Tu budem voľne nadväzovať na predošlú otázku. Mnohí moji kolegovia krútia hlavami, keď sa dozvedia, že v garáži mám stolársku dielňu vrátane stolovej píly (cirkulárky), fréz, hoblíkov, píl,… Veľmi ma baví práca s drevom. Rozdiel medzi hraním a stolárčinou je totiž v tom, že vidíte hmatateľný výsledok svojej práce. Keď máte napríklad veľmi náročný koncert, mesiac alebo dva sa naň pripravujete, potom ten koncert zahráte, ľudia zatlieskajú, všetci sú nadšení (v ideálnom prípade). Potom idete domov a cítite veľkú prázdnotu – „čo ďalej?“, „malo to zmysel?“, „bolo to dobré?“. Ostanú vám len spomienky a subjektívne pocity z koncertu. Keď však vyrobíte komodu, viete, že existuje, môžete ju chytiť, pozrieť sa na ňu. Myslím, že keby som nehral na viole, uživil by som sa aj ako stolár. Pri hraní a učení však na to nemám veľa času.

Sú k dobrému hraniu potrebné určité fyzické predpoklady? Napríklad dlhé prsty?

Určité fyzické predpoklady sú potrebné ku každému remeslu. Dlhé prsty môžu byť výhodou aj nevýhodou. Ideálne je mať úplne „normálnu“ – tabuľkovú postavu. Hudobné nástroje boli vyvinuté a vyrobené podľa ľudí, nie naopak. Dôležitejšia je skôr flexibilita a ohybnosť celej ruky. Mnohí špičkoví hudobníci majú hypermobilitu kĺbov. Je to istým spôsobom dar aj prekliatie. Prsty máte síce ohybnejšie, ale o to viac sú svaly a šľachy náchylné k preťaženiu a poškodeniu. Hranie na profesionálnej úrovni je niekedy skutočne bolestivé a prakticky všetci pravidelne využívame služby fyzioterapeutov.

Koľko huslí a viol vlastníte? Musia byť nejako špeciálne uchované?

Vlastním viacero nástrojov. Používam však len tri. Modernú violu, barokovú violu (na starú hudbu) a violu d´amore. Niektoré nástroje a sláčiky majú požičané moji študenti. Keď nástroj nenecháme na balkóne alebo v rozpálenom aute, nepotrebuje žiadne špeciálne zachádzanie. Ako som už povedal v predošlej otázke, nástroje boli vyrobené pre ľudí a na používanie – sú prispôsobené svetu, v ktorom žijeme. Najviac im škodí priame slnko a nemajú radi prudké zmeny teploty a vlhkosti. A teda hrať vonku v daždi by asi nenapadlo nikomu.

„Hranie na profesionálnej úrovni je niekedy skutočne bolestivé.“

Učíte aj na konzervatóriu. Majú dnešní mladí ľudia ešte záujem o štúdium hudby?

Myslím, že záujem o štúdium hudby je v posledných rokoch rovnaký. Počet záujemcov by mohol byť lepší, ale stále je dosť študentov. Skôr by som považoval za problém priveľa konzervatórií nachádzajúcich sa na Slovensku. Aj napriek tomu, že máme o polovicu menej obyvateľov ako Česká republika, konzervatórií máme viac (o všetkých súkromných ani nemám prehľad). Štyri alebo päť konzervatórií by na Slovensku bohato stačilo. Najdôležitejšie hudobné štúdium prebieha na základnej umeleckej škole. Práve tam si deti tvoria vzťah k hudbe, učia sa spolupráci, cieľavedomosti, kráse. Tieto veci z nich robia lepších ľudí. Cestou profesionálnej kariéry ide len minimum detí – to je aj správne. Štúdium na základných umeleckých školách by malo byť v prvom rade o radosti z hudby – ideálne, ak táto radosť vydrží až do smrti.

Kedy sa štúdium pretavuje na profesiu?

Od konzervatória už hudba začína byť profesia. Tu, žiaľ, mnoho študentov narazí. Zatiaľ totiž nikto nevymyslel aplikáciu, počítač, virtuálnu realitu, ktorá by cvičila za nás. Musia cvičiť presne tak isto, ako cvičili hudobníci pred 200 rokmi. Koncert sa nedá odpísať, zahovoriť, mať šťastie pri výbere otázok – jednoducho buď vieš, alebo nevieš. V dobe, keď má každý takmer neobmedzené možnosti, môže ísť, kam sa mu zachce, môže robiť, čo sa mu zachce, takmer všetko si môže dovoliť? Vysvetlite v takomto svete študentom, že sa musia niečoho vzdať, aby sa niekam dostali a mali z tejto práce radosť. Keď to však pochopia, čaká ich krásny život.

Myslíte si, že Slováci vedia oceniť kvalitnú hudbu?

Podobne to funguje všade vo svete, Slovensko na tom nie je o nič horšie ako zahraničie. Populárna hudba tu je pre všetkých bez rozdielu, plní hlavne zábavnú funkciu – má teda oveľa širšiu poslucháčsku základňu vo všetkých vekových kategóriách. Klasická hudba má svojho špecifického poslucháča – vôbec sa netreba hanbiť za to, ak sa niekomu nepáči. Môj kamarát Peter Biely, ktorý je zástupcom koncertného majstra v Granade, mi rozprával, ako sa v Španielsku hovorilo o starnutí publika a o tom, že je amen koncertom klasickej hudby – prešlo 50 rokov a publikum je na tom stále rovnako. Vyplýva z toho buď to, že poslucháči klasickej hudby sú nesmrteľní alebo priebežne pribúdajú noví. Prvá možnosť by síce bola pekná, ale je pomerne nepravdepodobná – takže to musí byť tá druhá. Keď v mladom človeku vybudujeme lásku k umeniu, počas aktívnej časti svojho života veľmi na koncerty chodiť nebude. Ani sa mu niet čo čudovať – po celom týždni v práci chcete byť v piatkový večer radšej doma s deťmi, alebo ich niekam vziať na výlet. Neskôr, keď deti odrastú a človek má už viac času, spomenie si na lásku k umeniu a začne navštevovať koncertné sály a galérie.

Môj veľký hudobný aj pedagogický vzor Paul Hindemith hovoril, že na to, aby klasická hudba fungovala, treba mať na každého profesionála 99 amatérskych hudobníkov, ktorí robia hudbu len pre radosť. Treba povedať, že amatérska zložka hudobnej verejnosti je veľmi zanedbávaná. Ak si ľudia v dobe bez rádia, internetu alebo prehrávačov chceli na Vianoce zaspievať koledy, museli si ich aj sami zahrať. Mohli mať doma klavír, akordeón, husle alebo akýkoľvek hudobný nástroj. Spolu spievali a hrali, privádzalo ich to k sebe bližšie, boli súdržnejší. Potom s technológiami prišlo pasívne prijímanie hudby. A úplne najlepší je trend posledných rokov, slúchadlá – tri deti v rodine a každé má vlastnú hudbu, vlastný svet, nie sú schopné dohodnúť sa ani na tom, čo budú spolu počúvať. Ak nezačneme podporovať toto „domáce muzicírovanie“ a hudobnú výchovu všetkých detí, klasická hudba môže mať problémy, lebo jej prirodzený kolobeh sa zasekne.

Život umelcov je na jednej strane veľmi slobodný, no na druhej strane to nie je zamestnanie s pevne určenou pracovnou dobou. Koncertujete, nacvičujete, učíte. Na ako dopredu máte vždy určený časový harmonogram?

Niektoré termíny mám v kalendári aj viac ako rok dopredu. Filharmónia má koncerty naplánované vždy na celú sezónu. Skúšky sa však niekedy v priebehu sezóny menia. Občas je ťažké čokoľvek s týmto nepravidelným harmonogramom zosúladiť. A čo sa týka študentov? Niekedy mi je ich ľúto – chudáci, majú hodiny buď veľmi skoro ráno, alebo neskoro večer.

Prečítajte si rozhovor gitaristkou Mirriam Rodriquez Brullovou o tom, že hudobník musí byť všestranný

Nachádza sa v tom harmonograme aj priestor na voľný čas?

Voľného času by mohlo byť aj viac. O pár rokov asi budem musieť trochu spomaliť. Keď však mám voľný čas, v prvom rade sa ho snažím tráviť so svojím synom Oliverom. Potom mám tri veľké koníčky: motorku, fotografovanie (v poslednej dobe hlavne analógovú) a už predtým spomínané stolárčenie.

„Ak nezačneme podporovať „domáce muzicírovanie“ a hudobnú výchovu všetkých detí, klasická hudba môže mať problémy, lebo ten jej prirodzený kolobeh sa zasekne.“

Hráte v Slovenskej filharmónii, kde sa aktuálne pripravujete na vianočné koncerty. Hráte aj na koncertoch spolu s Bratislavským chlapčenským zborom? Ako hodnotíte vzájomnú spoluprácu?

Bratislavský chlapčenský zbor je skutočný unikát. Vždy je radosť ich počúvať. Pravdupovediac potichu dúfam, že aj môj syn sa tam raz dostane (aj keď ho v žiadnom prípade nechceme tlačiť na hudobnú dráhu). Treba si tiež uvedomiť, aké množstvo práce je za týmito Vianočnými koncertmi. Celý tím okolo zboru vrátane hlasových pedagógov, učiteľov, korepetítorky pod vedením Magdalény Rovňákovej stojí za obrovskými úspechmi tohto telesa a za stovkami chlapcov, ktorí cez zbor prešli a naučili sa tam milovať hudbu a spoluprácu. Týchto ľudí treba podporovať a mali by dostávať všetky možné ocenenia.

Na ktoré vaše vystúpenie ste doteraz najviac hrdý?

Toto je asi najobávanejšia otázka každého hudobníka. Zažil som množstvo výnimočných koncertov. Vždy, keď stojím na pódiu s mojimi priateľmi, je to pre mňa zážitok. Bez ohľadu na to, či sa jedná o zahraničné alebo domáce pódium.

Aký je váš nesplnený, no splniteľný hudobný sen?

Dúfam, že si raz konečne nájdem čas na to, aby som si sadol za počítač a napísal knihu, ktorú už dlhšie nosím v hlave. A dlhodobý sen je vychovať ďalšiu generáciu hudobníkov, ktorí budú nielen kvalitnými muzikantmi, ale hlavne dobrými ľuďmi.

Ďakujem za rozhovor

Zdroj foto: archív M. R.

Ohodnoťte článok

0

žiadne príspevky na zobrazenie

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu