
Michaela Králiková Markovičová, mama troch detí, druhýkrát vydatá, autorka niekoľkých kníh a skvelá kuchárka, ktorá sa v šou MasterChef umiestnila v roku 2012 na striebornej priečke. Ale tiež kreatívna duša a silná žena, ktorá od malička prichádza do styku s rakovinou cez blízke ženy vo svojej rodine.
Ako sa postavila k smrteľnej diagnóze, keď sa začala bytostne dotýkať aj jej samej? Povedala si, že sa rakovina snaží zmeniť náš život, ale nikdy nezmení našu nádej?
V úprimnom rozhovore pre Akčné ženy Michaela Králiková Markovičová prezradila:
- aké je to vyrastať v prostredí, kde úraduje rakovina,
- kedy vstúpila rakovina aj do jej života,
- aký zákrok sa rozhodla podstúpiť, aby riziko rakoviny znížila,
- aké náročné je ochorenie pre partnera,
- v čom ju poznanie, že môže umrieť, zmenilo a aká dôležitá je prevencia.
Príbeh plný sĺz, beznádeje, strachu, odhodlania, sily a chuti žiť
Žiadne diagnostikované ochorenie nepoteší, ale ak sa od detstva stretáva človek s rakovinou, má rešpekt a rozmýšľa ako sa ho môže v budúcnosti týkať. Bolo to tak aj u vás?
Možno to bude znieť zvláštne alebo otrlo, ale naozaj, celá téma rakoviny mi od malička nebola vôbec cudzia. Bola tak normálnou súčasťou môjho života od detstva, že som si ani neuvedomila, ako veľmi som sa s týmto slovom naučila žiť. Moja babka prekonala rakovinu prsníka dvakrát, prvý raz v päťdesiatke, druhý raz prišla recidíva po desiatich rokoch. Dodnes si pamätám ako pred tridsiatimi rokmi, keď to ešte nebolo trendy, odšťavovala cviklu a zeler, a ako som s ňou chodila susedom do záhrady na kozie mlieko. Otcova sestra zomrela na rakovinu prsníka po tridsiatke, ďalší príbuzní prekonali rakovinu pankreasu, vaječníkov…
Prečítajte si: Červené nosy, veľké srdcia: Zdravotní klauni menia nemocničné dni na chvíle plné radosti
Dotkla sa vás najviac diagnóza vašej mamy?
Áno. Bola posledná zasiahnutá, ale pre mňa asi najživšia, najreálnejšia, ktorú som si najviac ako už dospelá žena uvedomovala. Mojej mamine diagnostikovali rakovinu prsníka pred štyrmi rokmi, presne v čase, keď som prežívala náročný rozvod. Návštevy na Heydukovej boli pre mňa plné strachu. Mamina si prešla mastektómiou a dnes je v poriadku. Práve tam, na OUSA na Heydukovej, ma zavolal lekár z oddelenia genetiky, aby sme genetickým testovaním prešli celá rodina.
Týkalo sa testovanie aj mužov vo vašej rodine? Aké boli vaše výsledky odberov?
Na vyšetrenie si na genetiku zavolali celú rodinu, maminých súrodencov aj ďalších príbuzných. Moja babina ešte žije, má 88 rokov, a jej vzorky majú v genobanke už niekoľko rokov. Vzali nám odbery a na výsledky sme čakali pár týždňov, po ktorých sa robili kontrolné testy. Genetika vyšla pozitívna. Zistili nám mutáciu génu PALB2, ktorý spôsobuje rakovinu prsníka, vaječníkov a pankreasu. Preto môže postihnúť aj mužov. Moje deti tiež budú musieť ísť na testovanie, keď budú staršie.
Ako testovanie prebieha?
Genetické testovanie prebieha anamnestickým dotazníkom a krvnými testami. Testujú sa desiatky génov. Veda dnes ohromne pokročila a stále objavujú nové a nové gény, ktoré spôsobujú rôzne ochorenia.
Ako dlho vám trvalo, kým ste presvedčili samú seba, že sú zákroky ako prevencia potrebné a pre aký konkrétny zákrok ste sa rozhodli?
Trvalo mi 3 roky od zistenia, kým som sa rozhodla, ako ďalej. Jeden zo spôsobov ako znížiť riziko, je odstrániť prsné žľazy. Keďže som vedela, že deti už mať nebudem, ani teda nebudem dojčiť, rozhodla som sa ísť do toho. Termín operácie bol vlani v septembri. Počas toho, ako som absolvovala predoperačné vyšetrenia, mi na MR prsníka našli nález. Rádiológ a onkológ ho popísali ako vysoko suspektne zhubný. Preventívna mastektómia sa musela zrušiť. Najskôr museli zistiť, či je nádor zhubný a celý spôsob operácie sa zmenil.
Čo nasledovalo potom? Nové nepríjemné a bolestivé vyšetrenia?
V októbri minulého roka som prešla všetkými vyšetreniami. Gastroskopia, biopsia, rôzne zobrazovacie vyšetrenia, odbery. Biopsia pod MR bola veľmi bolestivá a stresujúca. Dva týždne po nej som musela mať pokojový režim, aby sa rana zahojila. Čakanie na výsledky bolo utrpením a výsledok ma nepotešil. Výsledkom bola totiž hraničná lézia – duktálna displázia, nález pri ktorom v inej časti prsníka môže byť karcinóm. Keďže máme pozitívnu genetiku a nález bol hraničný, lekári sa rozhodli pre obojstrannú mastektómiu – odstránenie oboch prsníkov. Po ňom sa čaká na takzvanú „definitívnu histológiu” – mikroskopickú patológiu z odobratých žliaz, kde sa môže nachádzať karcinóm.
Kým ste sa rozhodli pre mastektómiu, radili ste sa o tomto vážnom zákroku s rodinou?
Nie, neradila som sa s nikým. Vedela som, že to je správne rozhodnutie. Otázkou nebolo „či” ale „kedy”. V tomto som sa pýtala na názor iných, ale odpoveď bola vždy „čím skôr”. Aj tak som prišla až v hodine dvanástej.
Prečítajte si: Nadácia pre deti Slovenska: Je naša spoločnosť ochotná pomáhať slabším a zraniteľnejším?
Dokázali ste sa o tom, čo vás čaká, a čo by sa mohlo v budúcnosti stať, rozprávať so svojimi deťmi?
Deti vedeli, že sme ako rodina vystavení riziku, ale až keď prišli výsledky s textom „s najväčšou pravdepodobnosťou zhubný nádor na prsníku a okolo neho ďalšie satelity”, tak už nebolo čo skrývať. Bola som psychicky na tom zle, veľa som plakala, bála som sa a zdôverila som sa deťom. Staršie deti (13 a 15) tomu rozumeli viac, mladší menej. Ale bola som prekvapená ako racionálne a s rozvahou k tomu pristúpili. Ani chvíľu nepochybovali, že sa z toho dostanem. Čudovali sa, že sa tak bojím, poukazovali na moju mamu a babku: „Mami, veď vidíš, že sa z toho dostali.” To ma naozaj prekvapilo.
Bol vám manžel v ťažkých chvíľach oporou?
Môj manžel bol mojou najväčšou oporou. Okrem fyzickej opory, šoférovania, vozenia, kŕmenia po operáciách, starostlivosti o deti, varenia, prania, bol pre mňa najmä oporou psychickou. Kto Milana pozná, vie, že jeho najlepšia vlastnosť je zmysel pre humor. Práve tým svojím nadhľadom mi dokázal pomôcť, sa povzniesť. Neviem si predstaviť, aké ťažké to pre neho bolo, keď som bola vo svojich čiernych myšlienkach. V strachu, že o rok tu už nebudem.
Rozmýšľali ste nad tým, či nepotrebujú občas podporu aj tí, ktorí nás podporujú?
Áno, premýšľala som o tom. Viem, že aj ľudia, ktorí vyzerajú, že sú silní a odolní, sú len ľudia a svoje strachy a obavy možno len maskujú iným spôsobom. Moje deti, môj muž a moji rodičia mi boli obrovskou oporou a verím, že im to raz vynahradím. Dúfam, že dokázali nájsť oporu, tam kde to potrebovali. Moje deti v škole a kamarátstvach, Milan u kolegov, rodiny a v práci, moji rodičia navzájom. Nikdy nezabudnem ako mi zavolala babina a povedala: „Mišenka, každé ráno ďakujem Pánu Bohu, že som sa zobudila, veď vieš, ja som si prešla tým istým.” Uvedomila som si, že to, že tu sme, nie je zadarmo a ona toto všetko zažila dávno predo mnou, dokonca dvakrát.
Prevencia, osveta a nutnosť hovoriť o zdraví
Rozhodli ste sa podeliť s vaším príbehom. Prečo?
Myslím si, že na sociálne siete patrí viac úprimnosti a autenticity. Bohužiaľ, na internete je stále viac pozlátka a klišé. Filtre a umelé veci vládnu svetom. Nemám rada povrchnosť a plytkosť. Myslím si, že ľudia s väčším publikom majú aj väčšiu zodpovednosť, aké hodnoty odovzdávajú. Ja nie som žiadny veľký influencer, ale uvedomila som si, že sa môj príbeh môže dotknúť viacerých žien.
Kedy ste sa otvorili verejnosti, čo sa vašej diagnózy týka?
Bol práve ružový október – mesiac, kedy sa rieši osveta ohľadom rakoviny prsníka.
Obsah vašich postov je naozaj veľmi úprimný…
Odkedy píšem, môj obsah bol vždy osobný. O vzťahoch, o rozvode, o výchove. Nehrám sa na nikoho, kým nie som, komunikujem názory, emócie, ako ich mám a cítim. Keď som sa zdôverila s týmito témami, získala som nesmierny ohlas a spätnú väzbu od žien, ktoré si prešli niečím podobným. Takisto som veľa žien motivovala, aby išli na prevenciu. Urobila som vlastne takú malú kampaň, ale na pozadí reálneho príbehu.
Hoci nám to doktori stále prízvukujú, od ľudí, ktorí si niečo prežili, prijímame výstrahy a žiadosti o prevenciu intenzívnejšie. Máte rovnakú skúsenosť? Obracajú sa na vás ľudia, ktorí hľadajú informácie a podporu?
O tom, ako je na tom slovenské zdravotníctvo, nemusíme asi hovoriť. Lekárov je málo, zariadení tiež, nie každý má financie platiť si súkromne ultrazvuk či mamografiu. Od diagnostiky po liečbu prejdú niekedy aj celé mesiace. Aj kvôli tomu sme ako Slovensko na chvoste v liečbe a na prvých priečkach v úmrtnosti. Každej jedenástej žene diagnostikujú rakovinu prsníka a pritom len 27 % žien chodí na prevenciu. Neskutočné. Aj to bol dôvod, prečo sa mi ozývali ženy s podobnými príbehmi ako je ten môj, s nálezmi, s genetikou… Myslím si, že chýba platforma, kde by našli odpovede. Aspoň, že pre ženy prechádzajúce onkologickým ochorením prsníka je tu projekt Amazonky, komunita žien, ktoré robia kopec aktivít a sú si vzájomne oporou.
Je niečo, za čo ste tomu, čo ste prežili, vďačná?
Absolútne. Vďačnosť je asi slovo, ktoré najviac vystihuje posledné mesiace moje emócie. Som vďačná, že som dostala príležitosť uvedomiť si, že tu nie som navždy. Zastavilo ma to a postavilo do reality pominuteľnosti. Kládla som si otázky, čo vlastne robím, čo tu po sebe zanechám, prečo sa rozčuľujem pre hlúposti, prečo si nevážim každý deň, prečo idem tak často cez seba, prečo nepočúvam svoje telo, dušu. Spoznala som ľudí, ktorých by som nikdy inokedy nestretla. Amazonky, susedky na izbe po operácii, zdravotné sestry či lekárov. Zistila som, koľko ľudí tu pri mne je a komu na mne záleží. Koľko ľudí sa mi ozvalo, a kto nie. Zistila som, aké silné sú moje deti, a že budú silné aj bezo mňa a zistila som, že mám pri sebe muža, ktorému je jedno či mám alebo nemám prsia. Zistila som, že to, že tu som, nie je samozrejmosť.
„Neodkladajme veci na potom. Potom už môže byť neskoro.“
Zdroj foto: archív Michaela Králiková Markovičová