Michaela Musilová: Stále sa stretávam s tým, že ženy si nie sú isté samé sebou

0
Michaela Musilová: Stále sa stretávam s tým, že ženy si nie sú isté samé sebou

“Chcela by som inšpirovať mladých ľudí, aby aj oni išli za svojimi snami, ak po niečom dlhodobo túžia,” hovorí doktorka Michaela Musilová, známa slovenská astrobiologička, ktorá ma za sebou neuveriteľné množstvo aktivít. Na nedávnej tlačovej konferencii k jej filmu Hakuna Matata Kilimanjaro sme sa jej spýtali:

  • čo bolo najťažšie pri výstupe na Kilimandžáro,
  • o čom je jej dokumentárny film,
  • aká je jej príprava na horu Aconcagua v Argentíne,
  • aké aktivity vyvíja na popularizáciu vedy,
  • o špeciálnej simulovanej misii v Poľsku, kde budú mať aj handicapovanú osobu,
  • či má nejaký čas pre seba a ako ho trávi.

Minulý rok sa vám podarilo vystúpiť na najvyšší vrchol Afriky. Čo bolo najťažšie pri výstupe na Kilimandžáro (5895 m)?

Najťažšia bola jednoznačne logistika. Mala som množstvo vedeckých projektov aj technológií, ktoré som testovala. Taktiež som sa musela sústrediť aj na vzdelávací aspekt a popularizáciu. Bolo to o to náročnejšie, že sme výstup natáčali, a hoci kameroval kolega, ja som mala na starosti celkovú réžiu.

Musela som myslieť na milión vecí naraz, stále a každý deň. Nekončilo sa to ani príchodom do tábora. Zvyšok tímu si išiel ľahnúť, oddýchnuť si, najesť sa, a my sme museli pokračovať ďalej. Riešili sme fotografie, videá, nočné merania. Skutočnosť, že si človek nemohol poriadne oddýchnuť, bola veľmi unavujúca.

Aj preto teraz chcem ďalšie expedície nastaviť trochu inak, aby bolo viac času na oddych. Je to však náročné, lebo som zistila, že najlepší tím tvoríme len my dvaja. Veľmi dobre sme si rozdelili naše aktivity, Cameron je môj výskumný asistent. Ale zároveň sú to tak náročné expedície, že potrebujem mať pri sebe osobu, ktorej môžem zveriť svoj život. Pridať v tomto momente niekoho ďalšieho do tímu je už neskoro.

Koľko ľudí tvorí tím?

Pôvodne som uvažovala o troch, štyroch ľuďoch. No niektorí „odpadli“ na poslednú chvíľu, preto z výskumného asistenta bol zrazu aj kameraman (úsmev). Teraz budeme len my dvaja stúpať na hory, ale máme desiatky ľudí, ktorí nám pomáhajú napríklad cez spolupráce.

O výstupe ste natočili film „Hakuna Matata Kilimanjaro“, ktorý bude mať premiéru 31. mája 2023 v Bratislave v Eurovea. Čo je ťažiskom filmu?

Podstatou filmu je príbeh o mne, prečo robím to, čo robím, čo sa mi už podarilo, a popritom chcem ukázať, ako žijú ľudia v Tanzánii. Tým, že sa s ľuďmi rozprávam, neustále sa od nich učím a zároveň aj oni odo mňa. Vo filme chcem ukázať, aké to majú nosiči náročné. Sú to milí a dobrí ľudia, a veľmi nápomocní. Samozrejme, rada by som ponúkla aj pohľad, že veda môže byť zaujímavá a dobrodružná. Chcem vedu spopularizovať takým nežnejším spôsobom. Stále sa totiž stretávam s tým, že ženy si nie sú isté samé sebou, napríklad ísť na expedíciu, robiť líderky.

Pre koho je film určený?

Film je určený pre verejnosť, snažila som sa neísť do príliš podrobných vedeckých detailov. Film nie je veľmi dlhý, má 34 minút. Naschvál som pokombinovala pekné zábery prírody s faktami. Čo sa týka filmu a marketingu okolo neho, všetko si robím ja (úsmev). Film som režírovala, viedla jeho strih, robila titulky i preklad. Cieľom bolo sprístupniť informácie verejnosti, aby sa niečo z filmu naučili a možno inšpirovať mladých ľudí, aby aj oni išli za svojimi snami, ak po niečom dlhodobo túžia. Mňa vlastne inšpiroval môj otec, ktorý na Kilimandžáro vystúpil v roku 1995. Zároveň je to pre mňa osobne cesta, ktorá mi možno pomôže stať sa astronautkou.

Výstup na Kilimandžáro, foto: archív M.Musilovej

V akom štádiu je teraz možnosť uskutočniť si sen a poletieť do vesmíru? Pohlo sa niečo v tomto smere?

Žiaľ, ani veľmi nie. Dúfala som, keďže Slovensko je od roku 2022 pridruženým členom Európskej vesmírnej agentúry (ESA), že dvere sa nám viac pootvoria. Avšak tým, že Slovensko vo výraznej miere neprispieva financiami do ESA, prakticky sa nič nemení. Najbližší výber do vesmíru bude približne o desať rokov a naše šance budú aj tak minimálne. Ja sa teším, že sme vôbec tam, kde sme.

S americkým občianstvom by som síce mala väčšie šance hlásiť sa do NASA, ale rada by som to urobila tak, aby som neprišla o naše slovenské občianstvo. Najväčšiu šancu letieť do vesmíru majú ľudia okolo tridsiatky. Ale myslím si, že by mi pomohli pomôcť moje skúsenosti a napríklad aj skutočnosť, že som zdolala Mont Everest, kde plánujem vystúpiť v roku 2025.

Uvidíme, nevzdávam to. Stále sa budem o to snažiť. Ale realisticky som si vedomá, ako to môže dopadnúť. Pozitívna stránka však je, že stále viac a viac komerčných firiem vyvíja rôzne rakety a rozširujú sa spôsoby dostať sa do vesmíru, tak si hovorím, že raz sa tam možno dostanem touto cestou (úsmev). Najradšej by som však išla ako skutočný astronaut na Mars. Ak to však nepôjde, budem sa snažiť aspoň nejakým spôsobom prispieť vede a technike vo vesmíre. Prinajhoršom mojou prácou otvorím dvere iným. Možno mne sa to nepodarí, ale možno vďaka mne bude môcť do vesmíru ísť iná Slovenka alebo Slovák.

Prečítajte si: Kniha Žena z Marsu – slovenská astrobiologička, ktorá prekonala neskutočne dlhú cestu za svojím snom

Foto: archív M.Musilovej

Michaela, aktívne sa snažíte o popularizáciu vedy a väčšie zapájanie žien v tejto oblasti. Aké sú vaše aktivity v tomto smere?

Áno, popularizácia je veľmi dôležitá. Mal by tomu napomôcť aj spomínaný film. Chcem aj týmto spôsobom ukázať, že ženy môžu dokázať všetko, čo chcú, ak sa na to dajú a nenechajú sa odradiť problémami, ktorých je, žiaľ, stále veľmi veľa a viac pre ženy ako pre mužov.

Som hosťujúcou profesorkou na Fakulte elektrotechniky a informatiky v Bratislave a na International Space University (Medzinárodná vedecká univerzita). Ako veliteľka simulovaných misií sa snažím o férový výber ľudí. Robila som to napríklad na stanici HI-SEAS, keď som tam bola riaditeľkou.

Naschvál som vyberala ľudí tak, že som dopredu nevedela pohlavie. Z prihlášok sa nedalo vyčítať, či je to muž alebo žena. Sama som bola zvedavá, aké percento ľudí vyberiem. A naozaj to bolo 60% žien, ktoré som vybrala. Mnohokrát ženy vedia byť schopnejšie ako muži, ale práve v iných výberoch, kde pozerajú, či je to žena alebo muž, majú menšiu šancu na úspech.

Nebáli ste sa robiť takýto netypický výber posádky?

Všetko treba riešiť postupne (úsmev). Aj ja som si musela vytvoriť miesto a rešpekt vo svete a potom som si už mohla dovoliť robiť aj takéto veci. Pre mňa je dôležité, aby nešlo ani o pozitívnu diskrimináciu. To je taktiež diskriminácia. Nechcem, aby sa ženy alebo menšiny cítili, že som ich vybrala z dôvodu, že sú takí alebo takí. Ale naopak, výlučne na základe ich schopností. Paradoxne, veľmi to „naštartovalo“ mnohých ľudí, ktorí by zrejme inak nenabrali odvahu. Začalo sa hlásiť veľa žien a ľudí z rôznych menšín. Naozaj, počas obdobia, keď som bola riaditeľkou HI-SEAS, sa exponenciálne zvýšil počet žien a ľudí, ktorí sa hlásili, a mala som čoraz rôznorodejšie posádky.

Foto: archív M.Musilovej

Aktuálne sa chystáte na výpravu na najvyššiu horu Južnej Ameriky Acongagua (6959 m). Je príprava na tento výstup v niečom špecifická?

Príprava je v podstate taká istá ako na Kilimandžáro, len intenzívnejšia. Pri výstupe na Kilimandžáro som mala dostatočne dobrú kondíciu z Havaja. Chodila som v skafandri hore dole po sopkách, minulý rok som počas treku do Machu Picchu vyšla do výšky približne 4200 m, v Ekvádore na sopke do výšky 5 100 m. Postupne sme pridávala náročnosť aj výškové metre.

Prvoradé je vedieť telo naučiť, že dlhodobo musí prežiť ťarchu ruksaku a stále chodiť. Tým, že som v minulosti behávala maratóny, telo je na vytrvalosť našťastie celkom zvyknuté. Tréningy sme však museli zintenzívniť, predsa len, Acongagua je o tisíc metrov vyššia ako Kilimandžáro. Chodíme hore dole po schodoch s ťažkými ruksakmi, na dlhé behy, na turistiky v akomkoľvek počasí. Kombinujeme to s intenzívnym bicyklovaním posilňovaním, klikmi a podobne.

Ako dlho trvá výstup na Acongagua?

Spolu by to malo byť približne dva týždne, ale ráta sa s niekoľkými dňami navyše v prípade nepriaznivého počasia. Ak podmienky nebudú vhodné, predpokladá sa trvanie až do troch týždňov. Samotný výstup by mal byť približne desať až dvanásť dní. Kilimandžáro nám trvalo sedem dní. Hoci fyzicky by sme to dali aj za päť dní, ale keďže sme popri tom robili výskum, časovo sa to natiahlo.

Pri výstupe na Acongagua sa ide už aj po ľade. Aj preto sa chystáme na tréning na západné pobrežie Ameriky, kde sa budeme učiť ísť po ľade so špeciálnymi nástrojmi – lanami, sekerami. V Tanzánii bolo napríklad pravidlo že musíme mať na osobu troch až štyroch nosičov. Pri výstupe na Acongagua však musíme nosiť väčšinu našich vecí my. Telo si tak musí zvyknúť na väčšie ťarchy, ruksak má okolo 30 kg.

Čo všetko vás v najbližšom období čaká?

Náročné obdobie (smiech). Teraz som aktuálne na Slovensku. Cez leto budem učiť na Medzinárodnej vesmírnej univerzite v Brazílii. Potom ma čaká cesta do Európskej vesmírnej agentúry a na simulovanú misiu ICA-res do Poľska v bývalom bunkri. V novembri expedícia na Antarktídu, v rámci projektu Homeward Bound.

V rámci tohto medzinárodného projektu vás vybrali ako jedinú Slovenku spomedzi sto žien. Viete nám priblížiť, o čo ide?

Ide o iniciatívu pre ženy líderky vo vede a technike. Vybrali ma ako jednu zo sto žien sveta. Výber sa konal v roku 2020. Hľadali expertov z celého sveta. Človek musel byť nielen výborný vedec, ale aj líder. Vyslovene hľadali ženy líderky vo vede a technike. Musela som preukázať, aké aktivity som vykonávala a aké úspechy som dosiahla. Porovnávali to s inými ženami z celého sveta a som veľmi rada, že som v tomto zmysle uspela.

Čaká nás expedícia na Antarktídu na tri týždne, kde pôjdeme loďou a počas expedície sa budeme zaoberať aj líderskou časťou. Ako vytvoriť lepšie miesto pre ženy vedkyne vo svete, aby sme sa mohli lepšie uplatniť, navzájom sa podporovať a motivovať viac žien, aby sa zapojili do vedy a techniky. Zároveň budeme študovať klimatické zmeny, ako je nimi a ľudským znečistením Antarktída ovplyvnená. Chceme ukázať ľuďom, čo môžeme my, obyčajní ľudia každodenne robiť, aby sme mohli znížiť dopad klimatických zmien a vytvoriť pre nás všetkých do budúcna lepšie prostredie.

Foto: archív M.Musilovej

Čiže so simulovanými misiami ste ešte neskončili?

Práveže som v blízkej budúcnosti vôbec neplánovala robiť simulované misie, ale z celého sveta vyhľadali práve mňa a oslovili ma, že mám za sebou ako veliteľka najviac simulovaných misií (viac ako 30 misií), a vyslovene ma chceli ako veliteľku pre túto misiu. Zavážilo aj to, že v misii bude para-astronaut, čiže simulovaný astronaut, ktorý má skutočne určité fyzické zranenie alebo postihnutie, kvôli ktorému sa nemôže bežne pohybovať a správať sa ako zvyšní astronauti. Ide teda o oveľa náročnejšiu misiu.

Snažíme sa pripraviť na rôzne situácie. Vieme, že ak by sa posádke niečo stalo, je odkázaná sama na seba. A je to posádka so štyrmi alebo šiestimi ľuďmi, pričom pomoc je extrémne ďaleko. Sedem osem mesiacov by trvalo, kým by dorazila raketa (úsmev). Ľudia však musia byť vycvičení tak, aby si vedeli sami poradiť aj v tých najhorších podmienkach. To je jedna časť výskumu, ktorý budeme robiť počas simulovanej misie. A druhá časť je, že budeme mať niekoho s fyzickým postihnutím a budeme sa tváriť, ako keby sme boli na Marse. Ak by si niekto napríklad zlomil nohu, prípadne niečo podobné, aby sme vedeli v takýchto podmienkach fungovať.

Je aj iný dôvod, prečo sa takéto misie robia?

Áno. Niekedy bývajú ľudia experti, veľmi sa vyznajú v nejakej téme alebo technológii a je možnosť, že ich budeme potrebovať vo vesmíre. Ale možno majú nejaké postihnutie, a tak musíme vedieť aj takýmto ľuďom sprístupniť vesmír.

Súčasťou misií je aj extrémnejší výcvik vo vzduchu, vode a na pevnine. Vo vzduchu to budú pravdepodobne parabolické lety, kde sa budeme cítiť aspoň sčasti, že sme vo vesmíre. Samotný výcvik v extrémnych podmienkach bude niečo, kde chceme v rámci psychologickej štúdie testovať, ako to zvládneme ako tím vrátane človeka s postihnutím.

Foto: archív M.Musilovej

Vlastne budem jedna z prvých na svete, ktorá bude do takéhoto výskumu zapojená, tak som zvedavá, ako to pôjde. Celkom sa teším, bude to nová výzva a v úplne novom prostredí. Cesta LUNARES je spojená aj s cestou do Európskej vesmírnej agentúry, kde som súčasťou komisie, ktorá má na starosti simulované misie po celom svete a budeme analyzovať, ktoré stanice dodávajú počas simulovaných misií väčšiu hodnotu voči ďalším, čo sme sa všetko naučili zo simulovaných misií, prípadne, čo navrhujeme zmeniť do budúcna. Toto ma čaká v septembri.

Michaela, máte vy vôbec nejaký voľný čas? Alebo toto všetko vás tak baví, že voľný čas nepotrebujete?

Musím povedať, že som sa už zlepšila (úsmev). Snažím sa mať viac času pre seba. Až do možno predminulého roku som naozaj stále veľmi veľa pracovala na úkor spánku. Zúčastňovala som sa jednej misie za druhou. Človek ako veliteľ musí dávať pozor na všetko a na všetkých. Bola som zvyknutá pracovať nonstop, bez prestávky. A potom mi raz došlo, že vlastne žijem na Havaji, a na pláž nikdy nechodím, že to nie je normálne (smiech). Pomohla trošku aj pandémia, uvoľnil sa mi čas, čo by som inokedy zapratala prácou. Najviac sa však zmenilo minulý rok zmenou zamestnania. Postupne sa snažím krôčik za krôčikom nájsť si čas pre seba. Veľmi ma baví aj tanec, ak mi dá, idem si aspoň raz za dva týždne zatancovať.

Michaelu môžete sledovať

Zdroj foto: Archív Michaely Musilovej

žiadne príspevky na zobrazenie