Posledná etapa našej cesty. Do Santiaga se Compostela sme síce už úspešne dostali, o čom sa môžete dočítať v poslednej časti, ale čaká nás ešte kúsok cesty. Posledné miesto, kde sa zastavíme, bude tvoriť akúsi finálnu bodku za celým príbehom.
Návrat do prírody
Ráno sa zobúdzame v Santiagu de Compostela a pokračujeme ďalej. Teším sa ako malá. Teším sa, že odídeme z mesta do prírody. Teším sa na pokoj, ktorý opäť zavládne, keďže ďalej pokračuje len malá časť pútnikov. Jednoducho sa teším na ten malý bonus.
Včera večer sme sa nakoniec rozhodli využiť miestne transportné služby a nechali si poslať jeden batoh do nasledujúceho ubytovania. Tento úsek už budeme mať len pre radosť.
Na nástenke v ubytovni sme si našli číslo, kde bolo treba zavolať. Rozhovor sa však ukázal náročnejší, ako sme si mysleli, keďže stále neovládame španielčinu a na druhom konci sa na nemčinu ani angličtinu nikto nechytal. Zachraňuje nás spoluubytovaný mladý Španiel. Dohodne všetko, čo treba, a podľa inštrukcií nechávame na recepcii (malý konferenčný stolík pri vchode) ruksak, 7 euro v obálke a adresu nocľahárne. Manžel si nakladá môj odľahčený batoh a vyrážame s nádejou, že sa s ostatnými vecami ešte niekedy stretneme.
Cítim sa ľahko, plná energie a nadšenia. Čoskoro za sebou nechávame hlučné Santiago. Pokocháme sa z diaľky pohľadmi na katedrálu a bez ľútosti kráčame ďalej. Čaká nás posledných asi 35 km. Na koniec sveta – mys Finisterre je to omnoho viac, ale nám nezostáva dosť času, aby sme tam dokráčali po svojich. Rozhodli sme sa totiž posledné dva dni stráviť s kamarátkou, ktorá žije v Španielsku.
Poobede prichádzame do Negreiry. Je horúco a ja zisťujem, že pri takýchto teplotách moje telo odmieta spolupracovať. Do ubytovne, ktorá je kus za mestom, sa ledva doplazím a tajne dúfam, že batoh so zásobami jedla naozaj nájdeme.
Je tam! Odložený pod schodmi čaká na svojich majiteľov. Plodnú pol hodinku trávime odblokovávaním moderného sporáku, ale manželova trpezlivosť nesie ovocie a môžeme si navariť.
Ráno nás čakajú posledné kilometre našej púte. Postupne sa hmla rozplýva a ja si naplno vychutnávam tú voľnosť a pokoj. Na malom, celkom anonymnom lesnom rázcestí naša púť končí. Bez významných bodov, rituálov a potvrdení. Len tak, ako uprostred cesty kdesi začala tak uprostred posledného úseku končí.
Stretnutie s kamarátkou
Schádzame dolu do dediny a mierime na miesto, kde sme si naplánovali stretnutie s kamarátkou a jej manželom. Pomaly v tichu v nás doznievajú pocity z toho, že čosi končí. Odrazu pri nás zastane auto, vodič stiahne okienko, vzrušene na nás rozpráva po španielsky a ukazuje smerom k lesu. Po vzájomne nepochopenej pantomíme to o chvíľu vzdáva a pokračuje v jazde. Pokrčíme ramenami a kráčame ďalej.
Nie však dlho. Vzápätí z najbližšieho domu vybehne manželský pár v županoch a kričí na nás. Zrejme nás zbadali z okna pri neskorších sobotných raňajkách. „Wrong way!“, kričia svorne a ukazujú k lesu. To už konečne chápeme, čo sa deje. Snažíme sa im vysvetliť, že sa máme v ďalšej dedine stretnúť s kamarátkou, ale neúspešne. Nakoniec zaberajú slová „bar“ a „hungry“ podporené intenzívnou pantomímou. Spokojne pokračujeme, ale nedostaneme sa ďaleko. O dva domy ďalej staršia dáma zametá chodník pred vchodom. Rozhorčene kričí čosi po španielsky a ukazuje k lesu. My už však vieme ako na to. Ukazujeme na druhú stranu, vykrikujeme „bar“ a pantomimicky naznačujeme jedlo. Usmeje sa, prikývne a spokojne nás prepúšťa.
Tento postup zopakujeme ešte dvakrát, pri ďalších dvoch autách. Až konečne prichádzame do ďalšej dediny, kde sa stretávame s kamarátkou. Na koniec sveta sa tentokrát odvezieme.
Až na tejto ceste som si uvedomila, koľko láskavých a milých ľudí žije kade tade. Naučila som sa opustiť svoju bezpečnú ulitu a pochopila som, že ak sa človek chce dohovoriť, vždy sa to nakoniec podarí. Zistila som, ako málo potrebujeme pre život a s vďakou som si uvedomila, ako veľa toho v skutočnosti máme.
Dobrodružstvo pri odlete
Návrat domov bol rovnako vzrušujúci ako cesta samotná. Nepodaril sa nám individuálny check in na prestup v Barcelone. Nevadí, veď na prepážke v Santiagu nám pomôžu. Milý pán nám označil batohy, vytlačil letenky a oznámil, že ani jemu to nejde, ale veď v Barcelone si nejako poradíme. Keďže lietadlo meškalo, a tak sa nám čas na prestup a vysvetľovanie skrátil na nejakých 15 minút. Pre väčší zážitok sme pristáli na bráne 3, odlietali ako jedni z posledných.
Keď som zadýchaná dobehla na našu odletovú bránu, už tam pochopiteľne nikto nebol, len personál čakal na nás. Zmätene vysvetľujem, že okrem pasu nemáme nič, čo by sme im mohli ukázať, ale v zozname pasažierov nás vidím. Pani neváha, vyšklbne kus papiera z bloku, napíše naše mená a čísla sedadiel a urýchlene nás šikuje do lietadla. Zadýchane a s úsmevom od ucha k uchu sa usádzame, môžeme štartovať.
Pri prílete do Viedne nás ani neprekvapí, že naše batohy zostali ktovie kde. Už máme skúsenosť, tak len vypíšeme reklamačné protokoly a naľahko sa vraciame domov. Môj ruksak privážajú o týždeň a manželov po ďalších dvoch letoch na trase Barcelona-Viedeň (podľa nálepiek) o mesiac. My už sme síce dávno v klasickom kolotoči, ale suveníry dorazili, a tým vyhlasujeme našu cestu za oficiálne ukončenú.
Pár slov na záver
Tajne som dúfala, že sa mi vnútorný pokoj podarí zachovať aspoň nejaký čas. Nepodarilo. Návrat k povinnostiam takmer všetko zmazal. Ale nie celkom. Pán Pavlov mal ohľadom podmienených reflexov pravdu. Stačí vykročiť do prírody a po chvíli sa mi vnútorný pokoj vráti. To, čo sme raz získali, sa už zrejme nikdy celkom nestratí.
