Príbeh na pokračovanie o putovaní do Santiaga de Compostelo sa pomaly chýli k záveru. V minulej časti ste sa mohli dočítať o magickej Galícii a v tejto časti sa konečne dostaneme na vysnívané miesto – katedrálu sv. Jakuba. Ale bude vôbec pre nás zadosťučinením po takej ťažkej ceste?
Rôznorodosť pútnikov
Zo Svätojakubskej púte už zostávajú len posledné desiatky kilometrov. Túto časť púte absolvujú veľké množstvá pútnikov každého veku. Stretávame celé triedy na školských výletoch, rodiny s deťmi, ale aj starých ľudí, ktorí si svoju výbavu ťahajú v taške na kolieskach.
Na tomto úseku sa ukazuje rôznorodosť pútnikov v celej nádhere. Doteraz nás púť spájala a nezáležalo na národnosti či veku. Teraz sa však mení na zvláštnu zmes rozdelenú podľa financií a spôsobu putovania.
Až tu som si celkom uvedomila, akými rôznymi spôsobmi je možné púť absolvovať. Tí najodvážnejší kráčajú niekedy aj tisícky kilometrov a na chrbte si nesú nielen bežnú výbavu ale aj stan. Títo pútnici sú šľachovití, osamelí, špinaví a tichí. Mnohí z nich sa po dosiahnutí cieľa vracajú peši domov. Sú svižní a sála z nich nádherný pokoj.
Najbežnejší typ pútnika býva v spoločných ubytovniach a putuje viac menej tak ako my. Kráča stovky kilometrov, väčšinou určených množstvom času, ktorý dokáže púti obetovať. Na chrbte si vlečie kompletnú výbavu, stravu a spacák. Často sa spája do prechodných skupiniek s podobne putujúcimi a večery trávi v družných debatách s pútnikmi z celého sveta.
Zo začiatku len občas, neskôr čoraz častejšie, sme stretávali pútnikov kráčajúcich naľahko. Dvojice či trojice úhľadne a čisto oblečených ľudí, čo putujú s malým príručným batôžkom na chrbte. Často bývajú v malých penziónoch alebo hoteloch s vlastnou izbou a príslušenstvom. Za súkromie však platia tým, že nespoznajú tú družnosť a spolupatričnosť, ku ktorej je človek „donútený“ na spoločných ubytovniach. Títo využívajú výborne fungujúcu miestnu službu, ktorá im prevezie batožinu z ubytovania na ubytovanie a tým pádom putujú len s malým občerstvením. Takto putovali aj dve staršie Nemky, ktoré sme niekoľkokrát stretli. Vždy, keď ma videli, ako sa plahočím s mojou obviazanou nohou, tak nemohli odolať a presviedčali ma, aké je to super, nechať si poslať batoh: „Nie je to vôbec drahé!“. Moja neskutočná tvrdohlavosť pre ne bola zjavne záhadou.
Perlou púte je americká verzia. Veľký luxusný autobus s batožinou a občerstvením sa prískokmi presúva vždy zopár kilometrov pred organizovanú skupinu pútnikov, a tam čaká. Kto je smädný či hladný, môže sa občerstviť a kráča ďalej. Kto je unavený, usadí sa v autobuse a oddychuje. Akonáhle prejde aj posledný zo skupiny, autobus štartuje a presúva sa o pár kilometrov vpred.
Samostatnou skupinou na posledných sto kilometroch sú horkokrvní miestni. Veľké skupiny hlučných Španielov, pre ktorých je púť výletom, ktorý si treba riadne užiť. A tak často prichádzajú na ubytovne tesne pred večierkou a nahlas na seba pokrikujú medzi posteľami.
No aby som im nekrivdila, nielen roztatárení miestni nebrali ohľady na unavených spolupútnikov. Tesne pred koncom cesty sme stretli osamelého Slováka. Večer sa s nami zvítal. Bol rád, že natrafil na svojich. Bol to príjemný rozhovor, po dlhej dobe s krajanom. O to prekvapivejšie bolo ráno. Na svitaní vstal ako jeden z prvých. Bolo nepísaným zvykom, že sa ráno ľudia balili potichu a s čelovkami, aby nerušili ostatných spáčov. Našinec však rozsvietil a na celú ubytovňu sa s nami rozlúčil. Vysvetlil nám, že ponáhľa, lebo aj tak nemohol spať, keďže pán na lôžku pod ním veľmi chrápal. Vraj ani trochu nepomáhalo, že do neho šťuchal nordic walking palicou. V pútnom naladení sme na neho hľadeli s otvorenými ústami. Nie som si istá, či sme stihli pozdraviť skôr ako odišiel.
Blízkosť Santiaga de Compostela
Tieto všetky zážitky ma vyhadzujú z môjho stredu a ja snáď každou bunkou cítim blízkosť Santiaga. Moja netrpezlivosť ma poháňa a ja sa nútim do pomalého tempa, ale už to nie je ono. Na pohode mi nepridáva ani niekoľko kilometrová obchádzka letiska, ktoré leží na pôvodnej pútnej trase.
S veľkými očakávaniami vystupujeme na horu vzdychov – Monte do Gozo. Posledný pahorok pred Santiagom. Na tejto hore vraj pútnici radostne vzdychali, keď sa pred nimi otvoril výhľad a prvý krát uvideli veže vytúženej katedrály v Santiagu. Aj my vzdycháme. Santiago vďaka stromom vôbec nevidno, ale zato prichádzame k nepochopiteľne škaredému obrovskému pomníku postavenému na počesť pápežovej návštevy v r.1993. Symboliku sa nám nepodarilo rozlúštiť, o bufety nemáme záujem, a tak pokračujeme ďalej. Po širokej asfaltovej ceste, ktorá končí množstvom schodov (ako toto mohli pútnikom spraviť?) vchádzame do Santiaga. Víta nás obrovským nápisom, hlukom a zápachom z neuveriteľného množstva áut. Napriek nutkavej túžbe otočiť sa a ujsť, pomaly kráčame smerom k centru. Hľadáme ubytovňu a pochod sa zdá byť nekonečný.
Nakoniec sa ubytujeme a vyrážame za poslednými povinnosťami. Navštíviť katedrálu, objať sochu svätého Jakuba a vystáť hodinový rad na potvrdenie cesty. Nesmieme zabudnúť nakúpiť zopár suvenírov a pokochať historickým centrom. Naposledy sa nám podarí stretnúť niekoľko známych tvárí a takmer nestíhame pred záverečnou nakúpiť potraviny na ráno.
Púť je za nami. Som sklamaná sama zo seba, že pri pohľade na katedrálu, turistov a obchody so suvenírmi necítim žiadne zadosťučinenie. Žiadny pocit dosiahnutého cieľa. Obzerám sa okolo seba a hovorím si: „Kvôli tomuto som kráčala? Toto by mal byť koniec našej púte?“
Našťastie nie je. Zaspávam a neviem sa dočkať rána. Zajtra pokračujeme. Smer – koniec sveta.