Rodina je v spoločnosti často vykresľovaná ako niečo posvätné. Od detstva počúvame, že rodičia sú všetko, súrodenci sú naši najlepší priatelia a krv nie je voda. Lenže čo ak to tak nie je? Čo ak práve rodina nie je miestom, kde sa cítime najbezpečnejšie?
Je to možno kontroverzný názor, ale nemusíme mať radi svoju rodinu. To, že nás spája pokrvné puto, ešte automaticky neznamená, že si budeme rozumieť ako ľudia.
Rodinné vzťahy nie sú výnimkou. Aj tie sa časom formujú, menia a vyvíjajú. Keď sa narodí dieťa, hoci ho žena deväť mesiacov nosila pod srdcom, stále prichádza na svet ako nový človek. Áno, môže mať naše oči, úsmev či povahu po starom otcovi. No zároveň bude mať vlastné názory, hodnoty a pohľad na svet.
Fyzická podobnosť ešte neznamená, že si budeme rozumieť aj ľudsky.
Práve preto je zvláštne, že od rodinných vzťahov automaticky očakávame lásku. Láska predsa nevzniká z DNA. Vzniká z rešpektu, záujmu, bezpečia a z toho, že sa pri druhom človeku cítime prijatí.
Rodina by mala byť naším chrámom
Miestom, kam sa vraciame oddýchnuť si od sveta. No nie každý má také šťastie. Ak vám niekto z rodiny dlhodobo ubližuje, manipuluje vami alebo narúša vaše psychické zdravie, len pokrvné puto nie je dostatočný dôvod na to, aby ste vo vzťahu zostávali.
Práve pri rodinných vzťahoch je pre mnohých ľudí najťažšie nastaviť si hranice
Psychologička Andrea Fejová, ktorá sa venuje vzťahom, sebahodnote a nastavovaniu zdravých hraníc, vysvetľuje, že za tým stoja presvedčenia, ktoré si so sebou nesieme už od detstva.
„Od detstva sme vedení k tomu, že rodina by mala držať spolu za každú cenu. Práve preto býva nastavovanie hraníc sprevádzané pocitmi viny. Je však dôležité uvedomiť si, že blízkosť neznamená povinnosť tolerovať správanie, ktoré nám ubližuje.”
Často počúvame vetu: „Kto ti pomôže, keď nie rodina?” Lenže realita je niekedy úplne iná. Mnohí ľudia nachádzajú svoju najväčšiu oporu v partnerovi, priateľoch alebo v ľuďoch, ktorých si do života vybrali sami. A možno práve to je skutočný význam rodiny. Nie spoločné priezvisko, ale pocit, že máte niekoho, kto vás prijíma takých, akí ste.
Aj odborníčka pripomína, že samotné pokrvné puto ešte nezaručuje blízkosť
„Pokrvné puto samo osebe nezaručuje blízkosť. Tú vytvára až to, ako sa k sebe správame a aké skúsenosti vo vzťahu spolu zažívame.”
Veľa našich tráum pritom vzniká práve doma. Nie preto, že by rodičia boli nevyhnutne zlí ľudia. Aj oni robia chyby, nesú si vlastné zranenia a život žijú prvýkrát rovnako ako my. Ako deti máme pocit, že rodičia majú vždy pravdu. Keď dospievame, zisťujeme, že aj oni sa môžu mýliť a že na niektoré veci môžeme mať úplne odlišný pohľad.
To, čo zažívame v detstve, si často nesieme aj do dospelosti
Podľa Andrey Fejovej, prostredie, v ktorom vyrastáme, významne ovplyvňuje naše sebahodnotenie aj to, čo vo vzťahoch považujeme za prirodzené.
„Ak dieťa nezažíva prijatie, rešpekt alebo pocit bezpečia, môže mať neskôr problém s nastavovaním hraníc či vytváraním zdravých vzťahov. Dobrou správou je, že tieto vzorce nie sú nemenné a dajú sa postupne meniť.”
Rešpekt by preto mal fungovať oboma smermi. Rodičia si zaslúžia úctu, ale aj deti si zaslúžia byť vypočuté. To isté platí aj pri súrodencoch. To, že sme súrodenci, ešte automaticky neznamená, že z nás budú najlepší priatelia. V ideálnom svete áno. V tom skutočnom však nie vždy.
Ak človek cíti, že mu rodinné vzťahy dlhodobo ubližujú, riešením podľa psychologičky nemusí byť okamžité prerušenie kontaktu.
„Nastavovanie hraníc nemusí znamenať okamžité prerušenie kontaktu. Je to proces malých krokov, pri ktorých sa učíme chrániť svoje psychické zdravie, a zároveň hľadáme spôsob, ako zachovať vzťahy tam, kde je to možné.”
Možno by sme preto mali prestať romantizovať rodinu ako niečo, čo musí fungovať za každých okolností. Kvalitu rodiny neurčuje genetika, ale spôsob, akým sa k sebe správame. A ak pri niekom necítime bezpečie, rešpekt ani prijatie, nie je zlyhaním priznať si to.
Niekedy totiž najzdravšie rozhodnutie nie je rodinu za každú cenu udržať pokope, ale vytvoriť si takú, pri ktorej sa konečne cítime doma.
Autorka článku Tamara Zdarileková