Od Baku po Košice: Sestra Lamiya búra stereotypy svojou úprimnosťou

Hovorí vám niečo meno Lamiya Jalilová? Táto výnimočná mladá žena je saleziánska rehoľná sestra, učiteľka a výrazná osobnosť slovenského online priestoru, ktorá si získala pozornosť verejnosti najmä vďaka svojej autentickej a moderne podanej komunikácii viery na sociálnych sieťach.

Sestra Lamiya vyrastala v multikultúrnom prostredí a možno aj to jej dalo dobrý predpoklad k tomu, aby s humorom, ľahkosťou a veľkou dávkou ľudskosti približovala nám ostatným každodenný život v reholi. Vo svojich videách búra stereotypy o rehoľných sestrách ako o odťažitých či nemoderných ženách a ukazuje, že viera môže byť prirodzenou súčasťou dnešného sveta. Otvorene hovorí o svojom povolaní, o pochybnostiach, radostiach aj výzvach, ktoré so sebou nesie, a práve touto úprimnosťou oslovuje najmä mladú generáciu.

Na predvianočnom podujatí Akčných žien, kde bola jednou zo skvelých spíkeriek, sme ju trošku vyspovedali.

V rozhovore s moderátorkou podujatia Šťastné a veselé ženy v Košiciach Zuzanou Ďuricovou nám sestra Lamiya prezradila viac o tom, odkiaľ pochádza, ako to bolo v jej rodine s vierou, ako sa vlastne stala rehoľnou sestrou, čo ju po príchode na Slovensko prekvapilo, ale aj o tom, ako vyzerá jej bežný deň.

Aktuálne si v Košiciach, ale ešte donedávna tomu tak nebolo. Kedy a ako si sa dostala na Slovensko?

To je dávna minulosť. Je to 15 rokov, čo som na Slovensku. Prišla som sem ako 19-ročná, a to len preto, lebo som už vedela, že mojou cestou je byť rehoľnou sestrou. Nikomu som o tom nepovedala, ani mojim kamarátom, ani mojej rodine.

Pôvodne som z Azerbajdžanu. Hlavné mesto tejto krajiny je Baku. A ja som z Baku, priamo, samozrejme. Ale ľudia u nás vedeli skôr, čo je Československo. A keď som chodievala domov, tak sa ma prvých 5 rokov pýtali, či som v Prahe. A ja, že: Nie, nie som v Prahe. Bývala som v Trnave, tak to už vôbec nikto nepoznal. (Smiech.) A zase sa ma pýtali, či je to blízko Prahy.

No a v Baku máme jediný katolícky kostol v celej krajine a ten spravujú práve Slováci. Takže takto prišlo Slovensko do mojej krajiny. Vďaka kňazom a misionárom.

Prečítajte si: Kristýna Mertlová, priekopníčka moderného zoznamovania: Hľadanie lásky sa týka všetkých vekových skupín

Stiahla ťa medzi seba práve táto komunita? 

Keď príde nejaký misionár, musí s niečím začať, lebo je to moslimská krajina. Tak sa sami seba opýtali, kde začať. No a našli komunitu Poliakov, že Poliaci by mohli byť katolíci. A moja babka je Poľka, ona v tej komunite bola. Začala chodiť na omše, ktoré boli ešte v začiatkoch v nejakom byte, dome. Ale ja som mala vtedy 8 alebo 9 rokov a vnímala som, že babka niekam chodí, no netýkalo sa ma to. Lenže, keď ma babka nemala kde nechať a mama bola niekde preč, vzala ma so sebou. Mama odvtedy hovorí, že keby vedela, čo sa stane, nikdy v živote ma s babkou osamote nenechá. (Smiech.)

Rodičia nie sú veriaci?

Moja babka je taká tradičná poľská katolíčka, chodí do kostola. Mama chodila do pravoslávneho kostola. Ale odvtedy, ako som sa stala rehoľnou sestrou, si povedala, že už z viery nebude nič. A môj otec je Azerbajdžanec, je moslim, ale taký nepraktizujúci. Takže v našej rodine sa oslavovali všetky sviatky. Prečo nie? (Smiech.) No nikdy sme sa spolu nemodlili. To som vôbec nezažila.

Takže jedine babka mala z teba radosť?

Nie, ani babka. (Smiech.) Teda, majú ma radi všetci, dúfam. Verím tomu. Ale radosť z toho, že som rehoľná sestra, asi nemá nikto. Som jediné dieťa, takže si to asi viete predstaviť. Ste matky, babky… Asi to nie je úplne jednoduché. Ja tomu rozumiem, ale prišiel v mojom živote moment, keď som si povedala, že nemôžem žiť život mojej rodiny, ale ten svoj.

Si veľmi odvážna…

Bola som. Ďakujem.

Pozrela som si nejaké tvoje videá a čítala som si, odkiaľ pochádzaš. A hovorím si, že takto vedieť po slovensky… To je fakt úžasne.

Úprimne, mne sa páči, že ma tak chválite, ale chcem vás tak trošku vyviesť z omylu. V Azerbajdžane je úradný jazyk azerbajdžanský, je taký ako turecký, ale mojou rodnou rečou je ruština. Doma sme sa rozprávali po rusky od môjho narodenia, aj v škole. Takže azerbajdžanský jazyk som sa naučila ako druhý. Čiže z ruštiny prejsť na slovenčinu je asi ľahšie. Takže len toľko k tomu, aby som nevyzerala ako nejaká superhrdinka. (Smiech.)

Ale to určite nebol jediný bod, aspekt, naučiť sa náš jazyk. Prekvapili ťa nejaké rozdiely medzi našimi krajinami? Čo ťa priťahovalo a naopak, čo ťa zarazilo?

Čo ma zarazilo? No, mala som 19 rokov, nadšená, mladá, išla som si za svojím snom, takže mi všetko na Slovensku pripadalo super. Všetko je dobré, ľudia sú super, príroda, vlaky, všetko je wow. Ale pamätám si, že prvý obed bol ryžový nákyp. (Smiech.) Tak prepáčte, ale toto mňa veľmi prekvapilo, že čo to je za jedlo. Doteraz ho nemám rada. Ale zarazilo ma aj to, keď som prišla do Trnavy, to bolo moje prvé miesto, tak tá trnavčina, lebo je taká tvrdá. Smiali sa mi, ako mäkčím. Ale naučili ma rozprávať, takže som rada.

No ale k tomu, čo ma zarazilo viac… Bol víkend, tak ja šťastná, že idem do mesta, nie? Život, obchody. Zrazu… Všetko zavreté. U nás to tak nie je. Obchody sa zatvárajú neskoro, cez víkend všetko otvorené, dokonca aj úrady. Posledne som si vybavovala občiansky v nedeľu.