Keď sa spojí remeslo, ľudskosť a rodina, vznikne miesto, kde okuliare nie sú len pomôckou, ale zážitkom. Optika ZITA, ktorú založila optička a optometristka Zita Grigarová spolu so synom Danielom, vyrástla z túžby vytvoriť priestor, kam by aj sami chodili s radosťou.
Dnes Zita Grigarová spolu s nevestou Katkou Grigarovou, kurátorkou značiek optiky ZITA, vedú svoju prevádzku ako koncept, ktorý vracia noseniu okuliarov potešenie, sebavedomie a osobný dotyk.
Silný, rodinný príbeh optiky ZITA je dôkazom, že odporúčania nevznikajú náhodou, ale z poctivosti, odbornosti a skutočného záujmu o človeka.
A takto prišla na svet ZITA
Moment, keď ste si povedali, že je čas založiť svoju optiku… Kedy sa to udialo a prečo?
Zita: Prvotná myšlienka sa zrodila zhruba tri roky pred otvorením. Som optička a optometristka, a ešte predtým sme mali optiku s jednou kolegynkou, ale nebolo to dobré. Preto sme sa dohodli s Dankom (Daniel Grigar, ďalší zakladajúci člen optiky ZITA, pozn. red.), ktorý sa venoval marketingu, že by bolo lepšie mať niečo svoje. Po množstve rozhovorov s ním aj s Katkou sme sa do toho pustili. Všetko sme zanalyzovali a dohodli sme sa, že musíme vytvoriť niečo pekné, jednoduché, čisté s kvalitnými službami a precíznym výberom rámov.
Naším cieľom bolo otvoriť takú optiku, do ktorej by sme aj my sami chodili s radosťou. Aby vzniklo niečo podľa našich predstáv, ale aby to bolo dobré pre každého, tak ako pre našu rodinu alebo našich známych.
Katka: Ja sama nosím od detstva okuliare a pre mňa bol vždy veľký stres ísť si okuliare vybrať. Do optiky som šla so zámerom, aby to bolo rýchle, nech to mám konečne za sebou. No a my sme presne toto chceli otočiť, zmeniť na príjemné. Chceli sme zvrtnúť nevýhodu, že má človek dioptrie, na to, aby si hodinku, dve, ktoré u nás strávi, doslova užil, lebo vie, že bude o neho postarané. Jednoducho, keď vojde, nech je to pre neho výnimočné.
Z názvu aj komunikácie je cítiť rodinný príbeh. Ako by ste opísali, čo pre vás ZITA znamená?
Zita: Je to v podstate náš druhý domov. Práve preto som to vnímala tak, že tu musí byť pohoda a hlavne musí byť cítiť ľudskosť. Všetko to ide zo srdca. Pomáhame si aj ako kolegovia a nápomocní sme aj zákazníkom. A je jedno, či sem človek vkročí prvýkrát alebo príde ako stý či tisíci v poradí. Stále sme tu preňho a on je pre nás ako najbližší človek.
Katka: Aj pre mňa je to určite ľudskosť. Ľudia nie sú pre nás vzdialení. Je to akoby k nám prišli vyberať okuliare naši známi. Ale zároveň je pre mňa dôležitá aj kvalita a odbornosť. My si to aj tak interne hovoríme, že nepredávame okuliare, ale pomáhame ľuďom lepšie vidieť a cítiť sa lepšie. To je ten rozdiel medzi chápaním našej optiky a tej, na ktorú sme boli väčšinou zvyknutí.
Robili ste si v Bratislave prieskum trhu? A čo priestor? Uvedomili ste si, že Pradiareň, kde sa nachádzate, je tým pravým miestom?
Zita: Vnímali sme to tak, že je celý bratislavský trh optík na jedno kopyto. Nebola tu krásna optika, kde by sme našli kombináciu krásnych rámov a služby na takej úrovni, aby nám bolo celkovo dobre. Takže sme najprv otvorili na Živnostenskej, no časom nám to bolo málo. Malý priestor, jedna vyšetrovňa, veľmi stiesnené prostredie. Rozhodli sme sa hľadať iné miesto. Naskytla sa možnosť v Pradiarni a bolo rozhodnuté.
Katka: Nerobili sme si platený, odborný prieskum. Skôr sme počúvali našich známych a ľudí, ktorí nám hovorili, čo by potrebovali. Mnohí chodili nakupovať okuliare do Viedne alebo si ich prinesli z New Yorku, z nejakých ciest. Pozerali sme, aké koncepty existujú v zahraničí a jednoducho sme stavili všetko na to, že to bude fungovať. Dali sme na referencie ľudí, že im tu niečo chýba.
Ale jasné, zisťovali sme, koľko optík je v Bratislave, či to má vôbec zmysel. Nešli sme do toho úplne po hlave, no konceptu sme verili. A v Pradiarni sme druhý rok. Predtým sme si to otestovali, no nevedeli sme na začiatku, že budeme takto rásť. Nebol plán, že budeme veľká optika. Prirodzene sme sa rozrástli vďaka dopytu.
Cítite ten rozdiel v priestore vy aj zákazníci?
Zita: Áno, je to otvorený, priestranný a vzdušný priestor.
Katka: Je tu viac miesta a denné svetlo, čo je potrebné. Keď si klienti skúšajú okuliare, inak vyzerajú na svetle. To svetlo mení farbu.
Zákazník je najdôležitejší
Ktoré hypotézy o zákazníkoch sa vám potvrdili, a ktoré naopak padli?
Katka: Máme zopár takých hypotéz, ktoré nám padli. Napríklad nás nejakí dodávatelia strašili, že sa ľudia výrazných rámov boja. Alebo aj tým, že Slováci berú okuliare len ako nutnosť alebo zdravotnícku pomôcku. Napriek tomu sme sa nenechali odradiť a rozhodli sme sa okuliare povýšiť na šperk. Rámov môžete mať aj viac a doladíte ich s oblečením. Viacerí predpovedali, že zavrieme do roka. Nestalo sa. Práveže sa nám potvrdilo, že to, čo ponúkame, ľuďom chýbalo.
Stáva sa, že ľudia prídu s predstavou o hranatom čiernom ráme a odídu s niečím úplne iným?
Katka: Áno, pretože rámy vyzerajú úplne inak na poličke. Lenže zákazníci sa po hodinke u nás tak uvoľnia, že nepociťujú stres a vyberú si niečo, čo budú nosiť najbližších 5 rokov. Stotožnia sa s tým rámom a dokonca sa mnohí cítia krajší.
Druhá vec je, že k nám často prídu ľudia s receptom od lekára, ktorý ich vyšetril. Zitka má také skúsenosti, že im nič viac nevysvetlil. Až u nás sa, napríklad aj po 20 rokoch, dozvedia, aký majú zdravotný problém, prečo dobre nevidia. Naše vyšetenie je komplexné, veľa sa rozprávame, vysvetľujeme. Odborne im podáme informácie, aby vedeli, čo sa s nimi deje. A tu padla vlastne ďalšia hypotéza, že ľudia počúvať nechcú. Práve naopak, chcú.
Zita: Ešte sa vrátim k tým rámom… Často k nám prídu ľudia, ktorí si povedia, že vyskúšajú aj také, ktoré im navrhneme. Sami od seba by ale po nich nesiahli. Keď si ich vyskúšaju, sú prekvapení ako im sedia.
Okuliarmi sa dá kadečo pokaziť, ale naopak môžu toho človeka aj skrášliť. Rám totiž nemá byť úplne nad obočím alebo sa opierať o líčka tak, že keď sa usmejete, začne vám skákať spolu s líčkami. A toto všetko im vysvetlíme tak, ako nás to učili v škole. Hovorili nám, že sme optici. To neznamená vybrať hocijaký kus a zákazník môže ísť. My musíme všetko vysvetliť, aj zakrivenie, aj sklon k akej tvári pristane. Nejde len o predaj.
Katka: So zákazníkmi prejdeme celý proces. Venujeme sa im. Nemusia si vôbec skúšať 500 rámov a byť z toho frustrovaní. Ponúkneme im to, čo ich tvári pristane, ale, samozrejme, prihliadame aj na ich preferencie. A ľudia oceňujú, že sa vyznáme.
Ale v spoluprácach a výbere značiek ste si zvolili ťažšiu cestu…
Katka: Vybrali sme sa cestou nezávislých, malých značiek, kým väčšina optík má okuliare módnych veľkých značiek. Nie je to pre nás jednoduché, pretože komunikujeme s oveľa väčším množstvom dodávateľov. Máme aj vyššie náklady, lebo sa rámy vyrábajú v menších počtoch, takže aj viac stoja. Máme aj nižšiu maržu, nie ako tí, ktorí nakupujú vo veľkom počte. Ale osvedčilo sa nám to. Ľudia reagujú na to, že u nás nájdu, to čo nikde inde nevideli. A na rámoch cítiť, že sa s tým vo výrobe poriadne vyhrali. Sedia na nose úplne perfektne. Sú ergonomicky prepracované.
Rámy sú krásne. Ale čo je pre vás osobne skutočne krásne?
Zita: Pre mňa osobne, že ten človek úplne žiari. Napríklad, vyzerá mladistvejšie. Lebo sú rámy, ktoré pridávajú roky. Tak zákazníkom poviem, že tieto áno, ale až o 20 rokov.
Katka: A ja ešte doplním, že tú vizualitu vnímam akoby v rôznych životných spektrách. Že okrem toho, že ponúkame okuliare, ja vnímam aj to, ako vyzerá predajňa. Musím sa tu cítiť tak dobre ako doma. Mať upratané, mať pekný dizajn. Prostredie veľmi vplýva na to, že sa cítim spokojná. To sa potom odráža na mojom výkone, aj na tom, ako sa správam, aké sú moje reakcie.
Ako hodnotíte prvé mesiace, objemy, spätnú väzbu, zlyhanie či drobné výhry?
Katka: Otvorili sme v októbri 2017, oslávili sme teda ôsme výročie. Spočiatku sme dolaďovali, učili sa na vlastných chybách, čakali, či niekto príde alebo nie, ale ľudia chodiť začali a odovzdávali si referencie. Od začiatku však máme k tomuto konceptu rešpekt a k ľuďom sa správame tak, akoby prišli naši priatelia, aj keď sú to cudzí ľudia. A oni tú našu autentickosť cítia. Aj to, že im chceme úprimne pomôcť. Ale stalo sa aj to, že naraz prišlo veľa ľudí, nestíhali sme sa im venovať a oni odišli sklamaní. Preto sme vymysleli rezervačný systém, ale tomu nás naučil aj covid.
Zita: Predtým sme fungovali od skorého rána do večera, no takto sme ďalej ísť nemohli. A okrem som len behala od jedného k druhému a nedala som ani jednému, ani druhému maximum, teda to, aká bola moja predstava. Nedalo sa to. Mala som z toho zlý pocit.
A prišiel covid, mali sme zatvorené skoro dva mesiace. Potom nám dovolili otvoriť, samozrejme s rúškami, ale okuliare skúšať s rúškami? To nešlo.
Ako ste to vyriešili?
Zita: Vymysleli sme taký valec, nazvali sme ho teleport. Ľudia do neho vošli a my sme stáli oproti a mohli sme s nimi hovoriť, vyšetrovať ich. Bol tam malý stolík, pár rámov a mohli skúšať. A rezervačný systém už v takejto forme zostal, ľudia si to obľúbili. Boli nadšení, že sme každému dali to, čo si zaslúžili.
Často sa nás ľudia pýtajú, na čo treba toľko času, ale potom sami vidia, že sa to nedá len tak. Vyšetrujete, pozeráte človeku do tváre, skúšate, porovnávate…
Katka: Pýtali ste sa na tie prvé mesiace. Tých zákazníkov, samozrejme, bolo menej ako dnes, rástlo to postupne. Učili sme sa, ako v tom fungovať, stále sme niečo vylepšovali, a tak je to aj doteraz. Nikdy sa nám nestalo, že by sme si povedali: Dobre, už to máme a už teraz len replikujeme. Neustále treba reagovať na potreby zákazníkov.
Zita: A takisto chceme spätnú väzbu aj od kolegov. Stále máme rozhovory počas mesiaca, počas týždňa, čo navrhujú, čo si všimli, čo by bolo lepšie. Spolupracujeme všetci. Náš tím som nazvala divé húsky. Jeden najsilnejší je na čele a ťahá tých druhých. Ak sa niekto unaví alebo nevládze, oddýchne si, prestriedame sa. Sme jeden tím. Ja sama by som bez ostatných nespravila nič. Alebo veľmi málo.
Čo musí zákazník cítiť hneď po vstupe do optiky?
Katka: U nás to začína už výberom ľudí. Snažíme sa vyberať si takých, ktorí majú radi ľudí a tí na druhej strane to cítia. Keď niekto vojde, nevidíme chodiacu peňaženku, ale človeka, ktorý potrebuje pomoc. To, že ten človek nakoniec nakúpi, je príjemné, ale nie je to pre nás prvoradé. Vytvárame prostredie dôvery, príjemnú atmosféru, tak sa ľudia cítia dobre, aj sa otvoria, aj porozprávajú, ako sa majú, alebo čo prežívajú. Potom sú aj ochotnejší vyskúšať si niečo zaujímavé.
Zita: Napríklad, keď máme oslavy našich narodenín, pozývame ľudí na koláčik. A pamätám si konkrétne jednu slečnu, ktorá mala vyslovene komplexy z toho, že nosí silné okuliare, mala hrubé sklá a s našimi okuliarmi sa jej stalo, že ju oslovili v meste, že má krásne okuliare. Povedala nám, že jej dvíhame sebavedomie, že nikdy nič také nezažila.
Musíme myslieť aj na tú finančnú stránku, musíme zaplatiť ľudí, ale pre mňa je najviac, keď niekto povie niečo také, ako že sme mu pomohli cítiť sa sebavedome. Alebo v tíme som pochválila kolegyňu pred rodičmi, že je úžasná, za čo mi ďakovala.
Na webe píšete, že ste kurátorom jedinečnosti a pracujete s 20 nezávislými značkami prevažne z Európy. Aký je váš kurátorský filter? Podľa čoho značky vyberáte?
Katka: Z rámov, ktoré máme na poličke, a ktoré ponúkame zákazníkom, každý jeden prešiel našimi rukami. Vyberáme ich na veľtrhoch, prevažne v Miláne a v Paríži a každý rám máme vyskúšaný na sebe. Nevyberáme rámy z fotky, lebo sme sa už na tom popálili.
Čiže ľudia, ktorí sem prídu, vedia, že už sme ten výber spravili za nich. Že ponúkame len rámy, za ktorými si stojíme. Ale samozrejme, keď začíname spolupracovať s nejakou novou značkou, je pre nás veľmi dôležité, aby sme si sadli aj ľudsky. Vždy sa stretneme aj osobne s foundermi. Väčšinou sú to dizajnéri, lebo tieto menšie značky nemajú obchodných zastupcov. V stánkoch sú tí, ktorí vymýšľajú, vyrábajú a rámy dizajnujú. Takže väčšinou si musíme sadnúť ľudsky a potom to funguje aj biznisovo.
A kamarátské vzťahy sú tiež skvelé na komunikáciu. Vedia rýchlo reagovať, ak sa rám pokazí, dodajú nám náhradný diel. Bolo by to iné pri veľkej značke, tam by sme boli odrobinkou, lebo nie sme nejaká veľká ryba na trhu, neboli by sme pre nich dôležití. Menší dodávatelia si vážia každého jedného partnera. Máme medzi sebou rovnocenný vzťah.
Už sme niečo spomenuli, ale možno chcete doplniť… Prečo fungujete primárne na rezervácie a ako to vplýva na kvalitu a zážitok pri vstupnom meraní?
Zita: Zamestnaní ľudia sú radi, že prídu na presný čas a my sa im môžeme venovať. Pri výbere by boli stratení. Plus sú tu rôzne optické parametre, ktoré musia sedieť a to zákazníci sami vyriešiť nevedia.
Katka: Ja by som to len tak zaobalila, že rezervácie sú výhodné aj pre nás aj pre nich. Zákazníci vedia, kedy môžu prísť a že sa im budeme venovať. A my si zase vieme rovnomerne prerozdeliť kapacity. Je to teda obojstrane výhodné. Ale máme možnosť vziať ľudí aj mimo rezervácií, ak máme voľné a je na to priestor.
Parametre a životný štýl
Hovorili ste o dôležitých parametroch. Povedzme si, ktoré to sú. A aké chyby robíme pri výbere okuliarov najčastejšie?
Zita: Veľmi dôležité je, ako sedí rám na nose. Každý máme iný koreň nosa, niekto má širší, niekto tenší. Okuliare by tiež nemali byť úplne na čele, obočie by nemalo byť v ráme, aj na toto treba klásť veľký dôraz. Ďalej zakrivenie rámu, jeho sklon. Čo sa týka skiel, každý máme iné dioptrie. Dajú sa vyrobiť stenčené sklá a podobne.
Katka: Veľa ľudí si zvykne vyberať rámy aj online, dnes už sú tie možnosti. Ale máme to aj z vlastnej skúsenosti aj zo skúsenosti zákazníkov, že virtuálne skúšače na weboch ukážu, ako by rám na človeku asi vyzeral. Ale jednoducho to, aký máte pocit z toho rámu, tam preniesť nedokážete. Častokrát sa potom stáva, že ľudia rámy vracajú, lebo im nesadli.
A takisto výber skiel online. Áno, je to veľmi pohodlné, ale z nášho pohľadu ide o milimetre, aby sme sklá presne zákazníkovi vymerali. Urobiť to na diaľku je problém a veľké riziko. Aj pár milimetrov hrá rozdiel, keď nie sú sklá správne nacentrované. A nie do každého rámu je vhodné každé sklo. Všetko závisí od dioptrií, preto optik dokáže priamo na mieste poradiť najlepšie. Ja s tým robím a sama by som bola pri výbere skiel stratená.
Aký typ povrchových úprav odporúčate podľa životného štýlu?
Zita: Nedá sa to úplne rozdeliť. Existujú sklá s rôznymi povrchovými úpravami. Záleží, či zákazník pracuje pri počítači, aká je výška dioptrie, typ rámu, jeho zakrivenie a sklon. Všetko so všetkým súvisí.
Katka: Nie je to tak, že keď človek pracuje s počítačom, tak by mal mať len ten jeden jediný typ skla. Do hry vstupuje mnoho faktorov. Práve na to sme tu, aby sme si s ľuďmi prešli aj ich životný štýl, čomu sa venujú, aký šport robia, koľko sú pri počítači, či robia s grafikou. Lebo, napríklad, filter proti modrému svetlu zafarbuje obraz trochu do žlta. Keď niekto pracuje ako grafik, potrebuje mať farby reálne. Typ skla, inak možno najvhodnejší na prácu na počítači, pre neho nemusí byť ideálny, aj keď s počítačom pracuje. Nedá sa to len tak jednoducho vyšpecifikovať, že keď ste vodič, tak toto sklo je pre vás najlepšie. Na túto otázku nie je konkrétna odpoveď.
Metriky, investície, žurnál…
Aké sú tri kľúčové metriky, ktoré sledujete mesačne okrem tržieb a prečo práve tie?
Katka: Sledujeme počet denných rezervácií. Je to pre nás feedback, či majú ľudia stále záujem o naše služby. Potom sledujeme konverziu, čiže koľko z tých ľudí, ktorí ku nám prišli, reálne aj nakúpilo. A keď si nič nekúpili, tak prečo. Snažíme sa dopátrať k tomu, či chýba nejaký typ rámov, alebo sú problémom ceny, alebo či sa ľudia u nás necítili dobre. A tiež sledujeme vyťaženosť našich kapacít, či máme dosť ľudí, ktorí vedia dopyt obslúžiť, alebo či máme viac ľudí a jednoducho by sme ešte mohli ten dopyt navýšiť.
Mávate aj sezóny, kedy je toho viac a kedy naopak menej? Opakujú sa nejaké mesiace pravidelne, kedy viete, čo vás čaká?
Zita: Mali sme, ale nie je to už úplne také čitateľné ako kedysi. Čo však dobre funguje, sú darčekové poukážky. Svojich blízkych aj chcete prekvapiť, ale nejde to bez toho, aby si okuliare odskúšali. Takže zvolia formu darčekových poukážok a potom na druhý alebo na tretí mesiac, také máme skúsenosti, k nám ľudia prichádzajú.
Katka: Ja by som povedala, že sa to mení. Možno pred pár rokmi sme mali vyslovene silné mesiace. No teraz sa v celej Európe viac šetrí. Predaje klesajú naprieč rôznymi odvetviami. Je také ťažšie obdobie. Ale väčšinou vnímame poklesy najmä v septembri. Ľudia majú vďaka škole iné problémy v hlave. Ale sú aj také obdobia, napríklad po Vianociach, väčšinou je to január, február, že si ľudia povedia, možno to súvisí s nejakými predsavzatiami, že: Dobre, idem sa o seba postarať, idem si dať do poriadku zrak. Ale to my už nevieme, čo je za tým.
Aká investícia sa vám prekvapivo vrátila najrýchlejšie a na čom sa neoplatí šetriť?
Zita: Čo sa týka optickej stránky, určite sa neoplatí šetriť na prístrojoch. To sú veľmi dôležité veci a my máme najlepšie z najlepších ako na vyšetrovniach, tak aj vpredu, kde je centrovacia veža. A, samozrejme, ako aj Katka spomínala, dôležitý je pocit, aký máme my a majú aj ľudia z priestorov. Chceme to tu mať ako doma. Čisto a dizajnovo tak, aby sme sa my aj zákazníci cítili dobre.
Katka: Neoplatí sa šetriť na ľuďoch. Dali sme si záväzok, že tu budeme mať odborníkov, ktorí to majú vyštudované. Je to trošku problém, lebo tých absolventov vychádza zo škôl málo a nie všetci chcú robiť v tejto profesii, čo už zase súvisí so slovenským školstvom. Ale aj tak sa snažíme, aby sme mali kolegov, ktorí tomu rozumejú, ktorých toto remeslo baví. Chceme tu mať ľudí, ktorí tu naozaj chcú pracovať. Optika pre nich musí byť láska. A tiež, ako som už spomínala, síce ťažšia cesta, ale kvalitné rámy od malých značiek. Ľudia na to reagujú pozitívne. Rámy sú fakt kvalitné. Plus servis a rýchle reakcie.
Zita: Keď sme chodili po veľtrhoch, ešte v začiatkoch sme pozerali aj po lacnejších rámoch, ale keď sme ich chytili do rúk, zistili sme, že to nie je najlepší materiál. Hneď sme túto cestu zavrhli.
Ako sa rodil žurnál na webe?
Katka: Máme tri sekcie. O remesle, o zraku a o ľuďoch. A myslím si, že cieľom bolo, aj stále je, aby sme trošku ľudí inšpirovali a vzdelávali. Povedali im aj o tom, ako vznikajú rámy, niečo o našich zákazníkoch, prečo k nám chodia, aj ich vzdelávali o zraku. Prečo treba ísť na vyšetrenie, ako má rám sedieť, prečo také sklá a prečo také nie. Zdieľame naše know-how a šírime povedomie o zraku.
Čo by ste povedali iným základateľkám o budovaní „word-of-mouth”, aby odprúčania neboli len náhoda?
Zita: Máme heslo, že pre zákazníka urobíme jedenásť z desiatich. Presahujeme očakávania. Venujeme sa drobnostiam, úpravám, ktoré rozhodujú. Prídu na vyšetrenie, podoťahujeme, čo treba, vymeníme opotrebované sedielka. Dokonca aj zákazníkom, ktorí len tak idú okolo. Pýtajú sa, čo sú dlžní, my odpovedáme, že stačí pekný úsmev. Človek si to zapamätá a možno príde znovu alebo povie túto milú skúsenosť ďalšiemu.
Katka: Optík je veľa, ale to, prečo idú k nám, sú malé detaily. A dôležitá je aj konzistentnosť, lebo veľa prevádzok otvorí s veľkými očakávaniami, že to bude fantastické, a potom motivácia po rokoch začne klesať. Tak my sa snažíme naozaj byť konzistentní a udržať si vysokú kvalitu, lebo zákazník pre nás môže byť v poradí už na 2 500 mieste, ale pre neho je to prvá návšteva. On nevie, akí sme boli pred rokmi. Každého zákazníka berieme tak, že k nám prišiel prvýkrát a musí dostať ten istý servís, aký dostal ten úplne prvý zákazník.
Pre mňa je to tiež o tom, dať ľuďom dôvod hovoriť o našej optike. Ten zážitok musí byť taký, že človek príde domov a bude o nás chcieť všetkým porozprávať. Dnes už je trh taký presýtený reklamami, až sú ľudia na to rezistentní. Osobná skúsenosť, referencia, keď niekto hovorí o tom, čo pekné u nás zažil a odporučí nás, je najviac. Je to autentické. My to myslíme úprimne, nehráme divadielko.
Zita: Keď niekomu rám nesedí, poviem mu, aby si ho nekupoval. Nebudem silou-mocou tlačiť nejaký drahý rám, keď vidím, že lacnejší sedí oveľa lepšie. A toto si zákazníci cenia.
Aké kompetencie sú v optike kľúčové? A aké zručnosti hľadáte?
Katka: My máme také moto, že radšej „will” než „skill”. Keď človek niečo nevie, doučí sa. Ale ten zápal pre remeslo a chuť, že chce u nás pracovať, sa naučiť nedá. Takže sa snažíme, aby sme si ľudí aj vychovali. Samozrejme, pri odborných pozíciách ako optometrista alebo optik, musí byť človek vyštudovaný a rozumieť tomu. Ale pri ostatných pozíciách neexistujú nejaké univerzálne vlastnosti.
Zita: Hľadáme ľudí, ktorí sú ZITA človekom.
Katka: Optici by mali mať pozitívny vzťah k ľuďom, lebo veľa s ľuďmi pracujú, jeden zákazník za druhým, a pre niekoho to môže byť veľmi vyčerpávajúce. Niekomu tá dynamika sedí, iný radšej tvorí texty. Niekoho ľudia nabíjajú, iných naopak nie. Čiže optici aj optometristi sa ľudí nesmú predovšetkým báť, zákazníci to potom cítia.
Katka, hovorili ste aj o skúsenosti s vyhorením. Aké konkrétne zmeny ste zaviedli, aby vás firma nezničila, úplne nepohltila?
Katka: Je to stále veľká téma. Je to veľmi náročné, keď má človek vlastný biznis, lebo to nie je od 9.00 do 17.00 h. Tá hlava nejde vypnúť. A ja som sa na tom popálila, a je to stále beh na dlhé trate, ako s tým pracovať. Tak už sa snažím nepracovať večer. Čo som predtým vôbec neriešila, ale prišlo to aj s vekom, že toľko nevládzem. No snažím sa o seba postarať. Cvičím, nezanedbávam stravu, dodržiavam spánkovú hygiena, na to som teraz veľmi strikná. Úplne som sa otočila z toho, že som išla nonstop, po to, že si viem povedať a zabezpečiť môj čas. Šport mám v kalendári ako zubára. Už to nie je tak, že ak vyjde čas, pôjdem si zabehať.
Máme tri deti, nie je to jednoduché. A stále je to na hrane, mám lepšie aj horšie obdobia. Keď je zle, zatiahnem brzdu a keď je dobre, zase idem, ale už viem rozoznať tie limity. Asi to bolo aj poučné.
Ktoré krizové situácie vás naučili najviac? Zmenilo sa niečo napríkad po pandémii?
Zita: Keď sme mali obmedzený počet návštevníkov, bolo to vlastne úžasné. Zákazníci sa s nami veľa rozprávali. Prišli ku nám a pochvaľovali si, aké je skvelé byť u nás. Že sa cítia, akoby si vyšli na kávu. Nebolo to len o kúpe, bol to zážitok. Nadviazali sme pekné vzťahy, a tak je to doteraz.
Katka: Pandémia bola skúška, dva mesiace sme boli doma a netušili sme, čo bude, koľko nám vydržia peniaze na výplaty. Všetkých sme vyplatili aj za tie dva mesiace, povedali sme si, že ideme, čo to dá. Po otvorení sa nám uľavilo. Vôbec to nemuselo skončit dobre.
Ale výzva bolo aj otváranie Pradiarne. Naučili sme sa, že veľké projekty sa vždy predĺžia a predražia, a treba s tým rátať. Otváranie malo byť oveľa skôr a malo to byť oveľa lacnejšie.
A ešte by som povedala, že možno neboli nejaké väčšie krízy počas nášho pôsobenia, ale malé prichádzajú každý deň. Už som hovorila o tom, že si nikdy nepovieme, už to máme a hotovo. Stále je niečo. Trh sa mení, potreby ľudí tiež, konkurencia stúpa, nákupné správanie je iné, preferencie takisto. Ľudia nám odchádzajú. Niekto ochorie, musí zostať doma, mamy idú na materskú… Vždy je čosi.
Rodinné puto a vzájomná podpora
Čo vám pomáha stále ísť ďalej? Vďaka čomu, komu máte vždy chuť pokračovať?
Katka: Pre mňa to je určite pokoj mojho muža. On vždy povie, že to nejako zvládneme. Dopĺňame sa, on je stratég, vizionár, ja som tá, ktorá ide a rieši. Neviem, že kde by som bola bez neho. Je úplne pokojný.
Zita: Je nám všetkým oporou. Vie nás nabudiť.
Čiže akčné ženy, ktoré rozhodne akčné sú, majú podporu v mužskej energii, ktorá všetko zastabilizuje?
Katka: Áno. Ja si vždy uvedomujem následky, ale manžel je viac taký rojko, takže on to tak možno ani nevníma. A možno to je dobre. Ja si myslím, že by sme v Pradiarni ani neboli, keby nebolo jeho. On má také bláznivé nápady. A často je to vlastne lepšie.
Vidíte priestor pre vlastnú limitovanú kolekciu rámov? Šli by sme do nejakej spolupráce?
Zita: Áno, prečo nie? Keď má niekto také ambície, nech sa nám ozve.
Katka: Neviem o niekom, kto rámy tvorí, lebo to nie je len o tom nejaký rám navrhnúť. Musí byť pri nás, musí dokázať doladiť parametre, aby to spĺňalo úroveň toho, že vieme do rámu zabrúsiť diotrické sklo. Je to taký náročnejší proces. Ale určite, keď to niekoho baví, tak my sme tomu otvorení.
Kde vidíte ZITU o 3 až 5 rokov a ktoré zásady nesmú byť ohrozené?
Zita: V prvom rade sa musíme zastabilizovať. Máme k optike ešte aj detskú časť, detské centrum, takže je to potrebné trošku upokojiť.
Katka: Po otvorení to bolo náročné, prijali sme aj veľa personálu. Skôr si chceme udržať level kvality, aby nebola na úkor kvantity. Mohli by sme teraz každý rok otvoriť novú predajňu, ale myslím si, že by sme to nevedeli zatiaľ doškálovať do takej miery, aby sme udržali kvalitu, ľudskosť a odbornosť. Nehovoriac o tom, že nie sú na trhu vzdelaní optici, čiže by sme museli robiť kompromisy a to nechceme.
Zita: Musí byť zachované to, na čom staviame od začiatku, ale chodia k nám aj zo škôl na prax, tak si možno vychováme nejakých odborníkov. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Čo je vaše „áno ak, nie lebo” rámec pre veľké rozhodnutia?
Katka: Keď sa do niečoho púštame, musí to priniesť hodnotu aj zákazníkom, nielen nám. Musíme mať kapacitu na to, aby sme nepohoreli a museli tak spustiť z kvality. Nič nechceme robiť nasilu, každý krok by mal byť prirodzený. Nepúšťali by sme sa do spoluprác, ak by to ohrozilo našu DNA. Nevidíme v tom zmysel, ak ide o čistý kalkul preto, aby sme zarobili viac peňazí. My takto nerozmýšľame.
Prezraďte tri praktické rady pre ženu, ktorá chce otvoriť svoj vlastný koncept.
Zita: Je dôležité, aby ste mali oporu v rodine.
Katka: Pre mňa jednoznačne nemať deti a zároveň rozbiehať biznis v jednom čase. Neplánovali sme to tak, ale naozaj to bolo veľmi zlé kombo. Teraz spätne by som povedala, že prvé roky „zamakať”, odkrútiť si to a potom mať deti.
Ale inak určite nemať plán B. Ak veríte svojmu konceptu, neriešte, čo ak to nevyjde. Jasné, že tam musí byť aj to rácio, ale choďte do toho naplno. A vyjdite von s konceptom, kým je použiteľný, nevylepšujte ho 5 rokov, len aby bol dokonalý. Predbehne vás konkurencia. Poďte von s najnižším konceptom, otestujte ho a postupne vylaďujte.
Zita: Toto je odkaz pre mladých, ja som to mala o to jednoduchšie, že som mala odrastené deti, keď som začala podnikať a ešte som mala aj pomoc od rodičov.
Katka: Moje predstavy o tom, ako skĺbiť rodinu a biznis, boli iné ako realita. Uvedomila som si, že žena má inú pozíciu než muž. Fyzickú aj psychickú. Nie je to jedna k jednej. Aj to dieťa je prirodzene naviazané viac na matku, je to ťažšie, keď odchádza z domu. Potom jasličky, škôlka, adaptácia. Musím myslieť dopredu, zmanažovať si všetko, aby som mohla riešiť prácu. Pre mňa je to obrovská logistika. Zvlášť, keď je manželstvo dvojkariérové. Muž to má jednoduchšie.
Keby ZITA bola pesnička, film alebo kniha, ktorá by to bola?
Katka: Muž, ktorý sadil stromy je kniha o pastierovi, ktorý vo Francúzsku sadil stromy na vyprahnutých miestach. Robil to desaťročia, každý deň kúsok po kúsku. A o to sa snažíme aj my, keď meníme spôsob, ako vnímať optiku, vyšetrenie, výber rámov. Ide to postupne, pomaly, žiadny veľký „boom” ani okamžité výsledky. Sme vytrvalí a nepoľavujeme. Presne, ako ten pán, ktorý po sebe zanechal les, aj my tvoríme to svoje po kvapkách.
Čo chcete, aby si čitateľka odniesla z tohto rozhovoru?
Zita: Chodia k nám ľudia, ktorí povedia, že vidia a nič nepotrebujú. Ale o zrak sa treba starať rovnako ako o iné časti tela. Ako idete na preventívku ku gynekológovi alebo k zubárovi, myslite aj na oči a nenechajte ich trpieť. Možno vidíte, ale môžete vidieť lepšie.
Katka: Mozog funguje tak, že ak oko nevidí a potrebuje dioptriu, prispôsobí sa na nový normál. Ľudia si uvedomia, že nevidia, až keď si založia okuliare, ktoré im všetko zmenia. Ak večer nevidia na cestu, ešte to nejako prekonajú, lebo to nie je ruka, ktorá krváca. Ale mali by prísť skôr, nemali by sa roky trápiť. Mnohí si myslia, že ak nebudú nosiť okuliare, zrak si vytrénujú. Ale to platí možno pri deťoch, nie u dospelých.
Tento článok vznikol v spolupráci s optikou ZITA.