V prvej časti poviedky ste sa dozvedeli o nespokojnej manželke, ktorá sa stretla s kamarátkou a tá jej prezradila, že jej manžel má pohľadnú asistentku.
Prejde týždeň a tie Veronikine reči mi stále klopkajú v hlave. Dobiedzajú horšie, než dedkova reuma. Dobre viem, že naše manželstvo nie je veľká zábava, ale na druhej strane, žiadne zbytočné trápenia nám doma nekvitnú. Sme , ako stará, trochu nudná, ale spoľahlivá firma.
Keď večer príde Dušan domov, nepohladí ani psa. Že by potrebu fyzických kontaktov už naplnil v práci? Povestný chrobák v hlave začína naťahovať krídelká. Vidím mužove unavené
oči, smutné bez svetla. Sem-tam niečo povie. Len také prevádzkové minimum. A ja mám naliehavý pocit, že tá moja rokmi budovaná rodinná idylka je krehká, ako premrznuté lístie za oknom.
Stačia dve zlé noci a som rozhodnutá. Už nechcem prevaľovať pochybnosti v hlave, ako horúce zemiaky. Urobím neohlásenú návštevu vo firme a zistím čo ako. Som to predsa JA, kto drží volant vlastného života. Nepripustím, aby nejaká Zuzka menila smer.
——————-
Ráno odhodlane napochodujem do mužovej práce. Všetci tam kmitajú hore dole, ako naprogramované včeličky. Hlavná účtovníčka Etelka je rešpektovaný vrchný veliteľ. Plná energie, nechutne nadšená , akoby na svete nebolo lepšej zábavy, ako ťukať čísla do počítača.
Keď ma zbadá, hneď ochotne pribehne:
„Urobím vám dobrý čaj, bylinkový, na nervy. “
Nečaká odpoveď a uteká miešať tie svoje zdravé otravy.
„Ja mám nervy v poriadku .“
Kričím za ňou do kuchynky.
„Nevadí, ochutnáte. Preventívne.“
Podáva mi podozrivo zelenú tekutinu a spokojne vysvetľuje: „Škoda, že ste nedali vedieť. Pán riaditeľ je dnes celý deň mimo. Obieha zákazníkov. Samozrejme, so Zuzkou, jeho osobnou asistentkou,“ hovorí pyšne. Obavami o jej povesť rozhodne netrpí!
Radšej sa zdržím ironických komentárov a nenápadne zmiznem v Dušanovej zasadačke. Prekvapene pozerám na čerstvé kvety vo váze. Cítim zvláštnu, veľmi príjemnú vôňu. Nové mäkké vankúšiky na kresle ladia k pastelovým závesom. Obzerám plný bar a dobre zásobený bufet.
Darmo, usilovná ženská ruka zapracovala. Všetko má svoje miesto, žiadny plesnivý hermelín na polici nehrozí. Medzi papiermi na stole vidím zatúlaný obrázok. Vysmiaty Dušan sedí na
nejakom obchodnom rokovaní. Vedľa neho hanblivo pozerá mladé pekné žieňa.
Zuzka, dievča pre všetko. Naozaj PRE VŠETKO ?!
Pri dverách náhodou pozriem do zrkadla. Spokojnú manželku nevidím, ani omylom. Priznávam, Veronika mala pravdu. Toto nebude LEN TAK. Nervózne opakujem jej slová. Len žiadnu paniku. Nádych, výdych.
Vykúzlim naoko ľahostajný úsmev a Etelke poďakujem za výborný čajík. Hra o vlastného muža práve začala.
Nápad s dovolenkou
Doma otvorím svokrovu slivovicu, overenú istotu na každé trápenie. Zaberie, ako vždy a ja dostanem super nápad. Spoločná dovolenka! Nadšene začnem ťukať do počítača, akoby som strčila do zásuvky nejakého šamana, ktorý mi zachráni manželstvo.
Výber je široký. Ale nesmie to byť nadlho a príliš ďaleko. To by sa Dušan vyhováral na robotu.
Váham medzi Španielskom a Tureckom, nakoniec skončím na Sicílii. Príde mi tak trochu živočíšna, bez príchute umelého luxusu. Žiadny hotel, len domčeky na pláži.
Vytiahnem dobré červené víno a začnem normálne snívať o vlastnom mužovi! Som z toho vedľa. Veď ešte pár týždňov dozadu bol Dušan len bez údržbový, nenáročný spoločník, podobne ako ten veľký kožený ušiak v rohu obývačky. A vďaka nejakej Zuzke je zrazu neobyčajne príťažlivý, inteligentný, sexi. Akoby mu vdýchla život! Prečo vlastne ?!
Hľadám krásne zaľúbené dôvody, ale sama seba neoklamem. Žiadna láska po rokoch neklope na dvere. To iba moje obyčajné sebecké JA kričí o pomoc! Smutná pravda je, že milujem svoj vlastný pohodlný svet, ktorého nenahraditeľnou súčasťou je môj muž. Funguje v ňom, ako malá guľka v ložisku, ak vypadne celý sa rozsype. Preto ten poplach!
Dovolneka na Sicílii?
Príde sobota a ja varím, pečiem o stošesť. Všetko čo má rád. Alebo čo mal rád? Už sama neviem. Chcem ísť na prechádzku, do divadla, na dobrú večeru. Volám spoločným priateľom, ktorých sme nevideli celé mesiace. Neviem, čo skôr. Akoby som pchala veci z plného ruksaku do kabelky.
No Dušan otrávene krúti hlavou. Moje skvelé nápady ignoruje. Nie, on naozaj nemá záujem, chce rovnaký víkend, ako pred sto rokmi. Hotovo! Až večer, keď začnem rozprávať o Sicílii, spozornie. So záujmom počúva a mne v hlave hneď beží sladký film o našej nečakane romantickej dovolenke.
„A kedy presne poletíš?“ dodá nakoniec úplne samozrejme.
„Snáď kedy poletíme?“ zalapám po dychu.
„Jasné, prepáč. Ideš s Veronikou, nie?“
Bum! Guľôčky môjho domáceho ložiska bežia rozsypané na všetky strany.
„Ja som myslela, že by sme mohli my dvaja…“
Pípnem sklamane. Prekvapene začne protestovať:
„Počkaj, ty myslíš ,že my dvaja?! Teraz?“
Obratom listuje v kalendári a rozhorčene ďobe prstom na podčiarknutý dátum:
“Veď dovolenku máme vždy posledný týždeň v auguste!“
Nedokážem protestovať, namietať, prosiť. Odkývam súhlas a idem spať.
V nedeľu do práce
Je nedeľné ráno a Dušan veselo pochoduje do roboty. Snažím sa aspoň naoko protestovať, no on len s údivom pozerá. Vraj kde je zrazu problém?! Zahanbene mlčím. Má pravdu, posledné mesiace mi fakt nechýbal. Mala som lepší program.
Zabuchne dvere a ja sedím sama v tichom byte. Myslím na tú otrepanú frázu zo ženských časopisov:
„Nežili spolu, ale vedľa seba.“
Tá veta mi pasuje, ako dokonale ušitý kostým z prvej republiky. Ale je to naozaj tak málo?! Prežiť sedemnásť rokov bez urážok, výčitiek, len tak zľahka , v pohode ?! VEDĽA SEBA. To predsa vôbec nie je zlý výsledok!
Veď láska, ktorá nespáli, ale len zohreje má tiež svoju hodnotu. Domáci pokoj, pravidelný sex, finančná istota… Počítam jednotlivé položky a známkujem dobré body. Výsledok je ďaleko v pluse. Čo mi je to platné, keď naše manželstvo stráca dych. Zuzka je len prvá zastávka. Musím zmeniť smer, predsa nebudem nakoniec rozvedená štyridsiatnička?
Je čas obeda a v chladničke ma čaká tá protivne zdravá škatuľka. V záchvate chudnutia som si objednala mesačnú kúru špeciálnej výživy. Znechutene prežúvam zelené listy a rozmýšľam čím sa asi napcháva Dušan?! Tipujem klobásu alebo hamburger.
A vôbec, čo keby som ho pozvala niekam na spoločný nedeľný obed? Tá myšlienka mi príde skvelá. Nadšene hodím moje super jedlo do koša a utekám za ním do práce.
Muž v práci
Parkovisko pri firme je temer prázdne. Rýchlo vybehnem hore schodmi. V kancelárii nájdem Dušana, zahrabaného medzi papiermi, s tým nesmelým dievčaťom z fotografie.
Trochu v rozpakoch ma predstaví mladej slečne, spolu so zákernou otázkou:
„To chodíš nakupovať už aj v nedeľu?“
Na sucho, bez slova preglgnem. A Dušan ešte priloží polienko.
„Potrebuješ niečo? Vieš, mám toho veľa…“
V rozpakoch myknem plecom.
„Ja len vlastne, či nemáš chvíľku….“
Ani sa nenamáha pozvať ma ďalej.
„Je mi ľúto, zlato, tak večer, dobre?“
Začne pokojne ťukať do počítača, akoby som bola vzduch.
Ešte chvíľu stojím nerozhodne vo dverách. Milá Zuzka zakladá faktúry a pritom pozerá na môjho muža, akoby bol svätý obrázok krížený s nejakou super rockovou hviezdou. Radšej bez pozdravu padám preč. Vonku klesnem na lavičku a zhlboka dýcham kyslík. Viem, že môj boj o manžela prehrávam na celej čiare. Veronika mala pravdu. Toto neustojí ani dalajláma.
Teraz už chápem, prečo nemám nárok. Na ďalšiu dovolenku, pozornosť navyše a dokonca ani len na ten poondiaty obed! Obdiv a uznanie je droga, ktorej žiadny chlap neodolá. Byť zas ten úžasný frajer, najlepší na svete.
A mne vôbec nepomôže, ak budem starostlivá, vtipná, sexy. Toľko nadšenia zo seba nedostanem ani heverom. Jednoducho manžela po sedemnástich rokoch spoločného života takto zbožňovať nedokážem! Hotovo!
Prečítajte si aj poviedku Rovnováha
Katarína Gregorová
Foto: freepic.com
