Je upršané, škaredé jesenné poludnie. Vietor neúprosne pohadzuje plastové fľaše z lacného vína a po chodníku rozlieva tmavé mapy blata a vody. Môj pomaly sedemnásťročný manžel ma pozval na dobrú večeru.
Máme výročie zoznámenia a on nikdy nezabudne. Som predsa poriadne zaevidovaná v príslušnej prevádzkovej tabuľke. Spolu s výmenou pneumatík a odčervením nášho psa.
Sedí oproti mne a sústredene pitve morčacie rezne s avokádom. Precízne oddeľuje všetky blanky, ako nejaký molekulárny kuchár. A mňa ten pohľad neskutočne vytáča. Ďobem do karamelu v pohári a rozmýšľam prečo spočiatku milé a rozkošné zvyky našich lások, rokmi záhadne preplávajú do kategórie: „neznesiteľné.“
Dušan trochu zahanbene odloží tanier. Cíti môj odpor, ale pre istotu radšej taktne mlčí. Dobre vie, že zbytočné komentáre nemusím. Pozerá na hodinky: „Objednám kávu ?“
Ledva stihnem pokrútiť hlavou a on hneď kýva na čašníka:
„Radšej pôjdeme, mám ešte niečo v robote.“
O necelú polhodinku ma vysadí doma a uteká do kancelárie. Nemám žiadne námietky, veď samota je občas veľmi príjemný spoločník. Vyžaduje pohár dobrého vína, bublinky vo vani a hromadu čokolády. Samozrejme bez výčitiek. V noci má ešte čaká malý bonus. Príjemná noc s pravidelným sexom. Náš manželský vláčik spokojne fučí po zabehnutých koľajniciach.
Na nákupoch
Dnes musím pomôcť Veronike vybrať kabelku snov. Muž jej dal miesto darčeku kreditku s typickým komentárom.
„Ty vieš najlepšie, akú hlúposť potrebuješ.“
Ona s tým nemá žiadny problém. Vie, že nádherný kožený kúsok na ramene je presne to, čo momentálne musí. A tak vysmiata vyberá a preberá to najlepšie z najlepšieho. Skúma farebné odtiene, šitie, kovanie, každý detail. Pritom nadšene čviriká o všetkom možnom.
Po dvoch hodinách už nevládzem. Bez opýtania padnem na stoličku v najbližšej kaviarni. Pchám do seba sladké dobroty a slastne ňuchám presso. Keď vylížem poslednú čokoládu som pripravená na ďalšie putovanie. No Veronika, napodiv, len nervózne krúti zadkom.
„Vieš, ja som chcela… Nemáte vo firme nejaké problémy? Kladie na stôl starostlivú otázku, ako nejaký snaživý finančný poradca!
„Pokiaľ viem, nič zvláštne,“ prekvapene zamrmlem.
Úprimne vzdychne a posunie stoličku bližšie spolu s dôvernou otázkou:
„A čo potom Dušan rieši po večeroch v kancelárii ?“
Nemám zmysel pre jej tajné hry. Podráždene vyšteknem:
„Budeš možno prekvapená, ale robotu.“
Vidí, že triafa vedľa. Radšej odhodlane vstane a ide ďalej riešiť svoj kabelkový kvíz.
Chvalabohu, už v prvom butiku konečne objaví „ten ozajstný poklad pre pravú ženu“. Spláchneme vínkom úspešný nákup a ja konečne môžem zakotviť doma vo svojej ulite.
Chrobák v hlave
Driemem pri televízii, s plnou pusou skvelých chrumkavých mandlí. Je už pomaly jedenásť a Dušan je stále v robote. Smiešne, nebyť Veroniky a jej divných rečí, už som dávno zalezená v posteli a nič neriešim. No teraz mi vďaka nej v hlave veselo klíči semienko pochybností. Práve začínam rozmýšľať, čo s tým urobím, keď zapípajú garážové dvere.
Dušan pomaly odkladá kľúče a hladí psa. Evidentne, jeho potreba fyzických kontaktov je tým naplnená. Už iba zahundre pozdrav a zmizne v kúpeľni. Prešuchtám sa do spálne a v duchu spriadam nenápadne otázky. Prečo, kedy, ako… No nedostanem najmenšiu šancu. Môj manžel za minútu spokojne odfukuje ako dobre napapané bábätko.
Sama pozerám na bielu stenu a počúvam zablúdené zvuky z vodovodného kohútika. Kvapka po kvapke, minúta po minúte. Voda vyťukáva do ticha splašené myšlienky. Radšej pohľadám tabletky na nervy a pre istotu ich zapijem koňakom. Osvedčená kombinácia zaberie a ja konečne zaspím.
Kamoška zavolá
Je slnečné ráno, presne také, pri ktorom každá minca padne na správnu stranu. Nočné chmáry sú preč a ja nadšene poskakujem okolo spoločných raňajok, s príjemným pocitom, že naše manželstvo nemá chybu. Moja dobrá nálada je prudko nákazlivá. Dušan so širokým úsmevom papá jednu hrianku za druhou a pri odchode dostanem pusu. Síce takú bratskú, ale aj to sa dnes počíta.
Keď nalievam do hrnčeka druhú čokoládu, začnem sama seba presviedčať, že trochu športu by nezaškodilo. Akurát preberám zapadnuté tenisky, keď zavolá Veronika.
„Zlato, nedobehla by si dnes na vínko? Vieš, včera som s tebou nestihla prebrať pár dosť dôležitých vecí.“
„Dúfam, že nie ďalšiu kabelku?!“
Môj zdesený hlas ju rozosmeje.
„Nie, nie… Ja len…“
Váhavo niečo zapotí. A mňa hneď napadne, či nie je znovu zamilovaná do nejakého pološialeného umelca?!
„Dobre, o siedmej som u teba.“
Odovzdane prikývnem.
Debata s Veronikou
Večer príde akosi prirýchlo. Po krátkom a odhodlanom behu, popíjam zaslúžené pivko. Musím priznať, že pozrieť dobrý film má láka oveľa viac, ako tráviť čas neplodnými debatami s Veronikou. A to mi ešte stihla poslať divnú správu. Vraj život je splašená koza a my netušíme kam nás dovedie. No pekne!
Nakoniec poslušne vyrazím. Veď riešime spolu všetko , snáď pol storočia, tak to nejako pre dýcham.
Privíta ma skutočne originálnou otázkou:
„A čo doma, Dušan je v pohode?“
„Samozrejme, veď preto sme spolu. Aby bola pohoda.“
Dôrazne priklincujem posledné slová. Mlčky znáša moje obľúbené dobroty. Syrčeky, šunky, olivy. A k tomu, samozrejme, tokajské, ktoré milujem.
Pri pohľade na stôl ma chytá panika. Ona totiž všetky katastrofy lieči žrádlom. A podľa toho, čo vidím, to vyzerá na čistú hrôzu! Vôbec nemám náladu na tie úvodné tančeky, a tak rovno vyšteknem otázku :
„Počúvaj, moja milá, čo máš na srdci?“
Ťažko vzdychne, akoby ju čakal zoskok s padákom.
„No, veci sa majú tak. Jedna krásna slečna totiž práve obieha okolo tvojho muža. Taká šikovná, mladá. Nechcem jej krivdiť, možno je naozaj iba zamilovaná a žiadne veľké hriechy nechystá. No nikdy nevieš…“
Ľahostajne mávnem rukou.
„Viem, Zuzka. Etelka si ju zobrala na výpomoc. Nejaká neter, alebo čosi podobné. Dušan ju spomínal, že je dosť nemožná.“
Pozrie na mňa vševedúcim pohľadom:
„Moja milá, to bolo dávno.“
Potom plynule pokračuje, akoby čítala príbeh z červenej knižnice:
„Vaša Etelka totiž chytila nepríjemný zápal kĺbu od toho večného ťukania do klávesnice. Musela chodiť na infúzie. A vtedy mi nešťastná volala. Vraj vôbec nevie čo má robiť! Má totiž podozrenie, že Zuzka balí šéfa a to ona neznesie! Vyrábať zbytočné problémy!“
Stále mi celkom nedochádza zmysel tejto debaty.
„A čo si jej, prosím ťa, poradila? “
Na moju otázku pohotovo zareaguje. Presne, ako priateľka z rodu správnych, ktorá vždy vie čo a kedy.
„Samozrejme som ju upokojila, že nemusí mať žiadne obavy. Dušan je šťastne ženatý a romantickú lásku má zaradenú niekde medzi tuberou a chrípkou.“
„Dobre. A čo ja s tým?“
Súcitne ma pohladí, ako sestra z červeného kríža pri zemetrasení.
„Pozri, hlavne žiadnu paniku. Je to len malá manželská stopka. Treba pribrzdiť a opatrne pozerať, z ktorej strany hrozí karambol. Urobiť základnú údržbu, aby veci znovu fungovali.“
Trochu urazene protestujem:
„Prepáč, nie som servis. Nech si Dušan robí, čo chce. Ja už to nejako ustojím.“
Veronika smutne pokrúti hlavou :
„Milá moja, neustojíš. Ani náhodou.“
Odkrojí kus ticha medzi nami. Potom pridá šunku. Viem celkom presne, že spomína na romantický úlet jej vlastného muža. Mastný účet psychiatra a pätnásť kíl navyše bola už len malá bodka za jej polročným šialenstvom.
A tak nakoniec zmierlivo dodám: „Neboj, snáď niečo vymyslím.“
Po polnoci konečne zavriem dvere vlastného bytu. Neisto pozerám na seba do veľkého zrkadla na chodbe. Vidím spokojnú manželku. Čo s tým, keď mi moja najlepšia priateľka pod nos pchá iný obraz s výkričníkom na konci. Preboha, urob niečo, lebo bude neskoro!
Druhú časť poviedky nájdete tu. A prečítajte si aj poviedku Dvaja neznámi
Katarína Gregorová
Foto: pixabay.com