Láska je zázrak. Bez návodu na použitie, bez vysvetlenia. Stále ten istý a pritom tak jedinečný príbeh. Aj ja som to zažila. Zaľúbená do biela, bez mozgu. V hlave som mala iba jeho.
Na všetky klebetné otázky prečo som s mužom, ktorému bez hádky neviem povedať ani dobré ráno, som odpovedala, s vytrvalosťou zle nastavenej platne: ON JE KRÁSNY, PROSTE KRÁSNY.
Po pár mesiacoch, ktoré boli nekonečné, sme začali spolu bývať. A naše dva úplne odlišné svety dopadli s treskom na spoločné územie. Hotová vesmírna katastrofa. Nekonečný boj mohol začať. Stačila iná značka pracieho prášku, smiešny nákup, nevhodná poznámka, fľak na koberci. A hneď sa spustila lavína kriku a smiešnych výčitiek bez konca. Žili sme síce naoko bežný život, ale v štýle storočnej vojny. Jediné mierové územie, bola naša manželská posteľ.
Sex vždy spoľahlivo upratal všetky naše viny. Susedia vo výťahu mlčali a vzdychali. Pri náhodnom stretnutí ma zdravili s tragickým pohľadom. Každopádne, telenovela „moje manželstvo“ bola vo vchode veľmi obľúbená. Naši rodičia nás občas prišli navštíviť. S úsmevom a s hraným porozumením. Odchádzali s opitým výrazom pohrebných hostí.
Rýchlo zabočili do najbližšej vinárne a tam viedli nekonečné a úplne zbytočné debaty s jediným záverom: Takto to ďalej nejde! Išlo a skvele. Verné priateľky pri piatkovej fľaši vína do úmoru riešili naše konflikty. Po treťom pohári s jasom v oku, tvrdili, že vojna, nie je nevyhnutná!
Bláznivý život
A ja som medzi nimi všetkými nadšene kmitala, ako dobre naštartovaný kolibrík. Strašne mi chutil, môj bláznivý zamilovaný život. Bol, ako sladký voňavý koláč, upečený tam hore, iba pre mňa. No časom skalopevné presvedčenie, že iba my dvaja sme jediní SKUTOČNE ŽIVÍ a nikto okrem nás netuší, čo je pravá láska bez kompromisu, začal nahlodávať nenápadný vírus. Mal zvláštny názov: “TO SA NEPATRÍ.”
A náš úžasný, dosť uletený svet sa začal nenápadne a pomaly rozpúšťať v tých obyčajných šedých dňoch. Úvahy o luxusných nohavičkách s čipkou alebo bez nahradila trochu iná kategória: večera s kapustou alebo bez. Hádky zmutovali do podoby trochu smiešneho zvyku a vzájomné jedovaté poznámky už nikoho nevytočili. Mužove zúrivé monológy postupne strácali na sile, predsa nebudem kvôli nim umierať trikrát za deň!
Proste som začala brzdiť, zablikala na ústup a opatrne sa pokúšala preradiť do prúdu tých obyčajných slušných manželských párov. Musím priznať, bola to úľava. Jednoducho vojna skončila a prišiel čas mieru a pohody.
Nuda a ľahostajnosť
Žiaľbohu život má jednu dosť hnusnú vlastnosť. Nedá sa zastaviť. Nemôžete povedať: Tak, teraz je to fajn, nechcem zmenu. Čas ďalej klopká vo svojom rytme, bez ohľadu na naše pocity. A tak z príjemného vegetovania vyrastie nuda a z predstieraného záujmu ľahostajnosť. Zabehnuté rána, ešte zabehnutejšie noci. Dlhé dni o ničom ťukajú vytrvalo záporné manželské body. Včerajší deň bol výnimočne iný.
Muž prišiel domov s odhodlaným výrazom. Po roku ma pozval na večeru. Ten smiešny nápad som pre istotu neodmietla, veď nakoniec každý má právo na svoje nálady. Chvíľu usilovne prežúval a potom spustil odvážny monológ. O žene číslo dva, ktorá je pre neho už číslo jeden. Vraj za to môže len a len moja ľahostajnosť!
Pila som jedno cinzano za druhým a hodinu počúvala tie banálne reči o láske. Skutočnej, úprimnej, proste naj. Celé more prívlastkov. Nakoniec pateticky vyhlásil, že už neznesie naše kamenné manželstvo. On chce byť znovu pre niekoho KRÁSNY, PROSTE KRÁSNY.
Tá veta mi zostala trčať v hlave, ako zle zatlčený klinec.
Večer pobalil veci a odišiel. Pozerám do prázdnej skrine v jeho izbe. Je mi tak zvláštne, nijako. Bolí, nebolí, páli, nepáli. Ako keď vyhodíte starý gauč. Človeka na chvíľu prepadne taká zvláštna zmes nostalgie a smútku za starými časmi, no vyťahané perá a špinavý poťah vás rýchlo vrátia do reality.
Len niekde ďaleko, na dne dušičky drhne pár suchých omrviniek z toho, kedysi omamne voňavého koláča.
Autor: Katarína Gregorová
Prečítajte si aj ďalšiu poviedku autorky
Foto na titulke: pexels.com
